Asi dvadsaťkrát som prešla okolo baru a vždy, keď sa otvorili dvere, vrhla som sa k nim a zhlboka sa nadýchla. Napokon som si povedala, že pasívne fajčenie je oveľa škodlivejšie, zašla som do najbližšej trafiky a kúpila si balíček cigariet. Ako školáčka som sa zašila do najtmavšieho kúta a roztrasenými rukami si po neuveriteľne dlhom čase zapálila prvú cigaretu. S rozkošou som plnou silou vtiahla dym do pľúc, aby som sa vzápätí rozkašľala ako posledný bezdomovec pred nákupným centrom. Keby ma tak videl Adam! To by mi neodpustil. Ani to, že fajčím a ani to, že som zase dala Jasmínu k mame. Ale nech si to skúsi on! Vstať desaťkrát za noc, vybrať dieťa z postieľky, hopsať s ním do nepríčetnosti alebo ho uspávať na prsníku. Pravdepodobne by ma zase nazval krkavčou matkou. Ako vtedy, keď som pár dní po príchode z pôrodnice, asi o pol piatej ráno, po osemhodinovom natriasaní trojkilového uvrešťaného batôžteka vyhlásila, že ju idem vrátiť do nemocnice. Naozaj som ďalej nevládala. Ale určite by som to neurobila.
No milý Adamko to hneď zavesil na nos svojej mamičke a tá doletela ako striga na metle a držala mi nekonečnú kázeň o mojej absolútnej nepripravenosti vychovávať dieťa. Matka ma rozmaznala, nič nevydržím a nedokážem sa postarať ani sama o seba. Našťastie sa Jasmína rozrevala, čo Adamova mama nevydržala počúvať dlhšie ako päť minút a samozrejme ju ani nenapadlo pokúsiť sa ju utíšiť. Tak sa zodvihla a odišla spolu so svojim úžasne vychovaným synom. Musí sa predsa učiť a v takom uvrešťanom špinavom byte sa to nedá. A tak som najskôr uspala dcérku a potom so slzami v očiach spomínala na spoločné sny o výchove nášho dieťatka a na tie ešte predtým, o úžasnom živote bez úzkoprsých konvencií. Nie, my nebudeme takí. Láska a sloboda.
Nad piatym veľkým pivom mi vysvetľoval, aký je on tolerantný a vždy bude taký. Svoju ženu nebude obmedzovať, dá jej slobody, koľko unesie. Nepomyslel na to, a vtedy ani ja, že tie krehké ženské plecia toho až toľko neunesú. A možno by aj uniesli, keby im niekto ten slobodný náklad občas aspoň trochu ponatriasal, keď už ho nechce nosiť na svojich rukách. Hltala som vtedy jeho bľabotavé slová, presvedčená, že tou svojou ženou myslí mňa a manželstvo s ním je istá vec. Keď som mu o pár mesiacov s tlčúcim srdcom ukazovala tú bielu tyčinku s dvoma ružovými prúžkami a očakávala prinajmenšom pochopenie, ak už nie búrlivé prejavy radosti, už som si tým taká istá nebola. Za chlad, ktorý z neho vanul by sa nemusel hanbiť ani Kay v Snehovej kráľovnej. Tak som sa pokúsila vybrať mu z oka inkriminovaný úlomok zrkadla. Pripomenúť mu, kto som. Ako sme sa milovali. Snívali. Smiali sa. Zdalo sa mi, že sa pomaly roztápa.
Aj keď mal pred sebou ešte dva roky školy. Občas ma pohladil po stále sa zväčšujúcom brušku a predniesol jednu zo svojich povestných rečí. Ako to malé isto bude tramp, prebrúsi s nami všetky hory a lesy, zavesené v klokanke, prespávať bude bez problémov v stane, odchované na Brontosauroch a Nedvědoch, hoci k bruchu mi stále prikladal nejaký ten džezík. To už som nebola taká hotová z jeho dlhých vlasov, tragického výrazu neuznaného poeta utápajúceho svoj žiaľ v pohári piva, vína či iného alkoholu. Keď si priložil k oku pohár a hľadel na mňa cez rôzne druhy skla ospevujúc moje novotvary, nečervenala som sa a sladko nevzdychala.
Počiatočné očarenie bolo preč, hoci krutá realita ešte nenastala. To až neskôr. Ešte som musela prejsť nekonečnými týždňami vraj prekrásneho obdobia života ženy. Ak si neviete predstaviť nič lepšie ako objímať každé ráno záchodovú misu a zas a znova sa utešovať, že to bolo určite naposledy, veď ranná tehotenská nevoľnosť trvá len prvé mesiace. Ak milujete kolotoče a celodenné točenie hlavy vám spôsobuje potešenie. A nemáte lepší program, ako vysedávať v ordináciách všetkých možných lekárov. A máte pevné nervy na všetky ich hororové predpovede. A keď vám nevadí ani to, že spolu s bruchom sa rozhodli rásť a bolieť všetky časti vášho tela. Tak potom, ak vám toto všetko naozaj neprekáža, je to skutočne úžasné obdobie. Ja som však kolotoče neznášala, vysedávať sa mi chcelo akurát tak v krčme a moje nervy v poriadku nikdy neboli. Zosypala som sa hneď po prvej návšteve sona, kde mi okrem plodu objavili aj dve cysty a už som sa z toho nestačila spamätať. Prichádzali totiž ďalšie a ďalšie komplikácie a tak mi zakázali úplne všetko, čo sa zakázať dalo.
Chcelo to predovšetkým chápajúceho partnera. A takým Adam rozhodne nebol. Za celé tehotenstvo som od neho nepočula jedinú povzbudivú vetu. Inak, mohla som byť rada, že sa dieťa narodí s jeho láskavým súhlasom. Tak mi to totiž celý čas pripadalo. Povedať Adamovej mame niečo o mojich obavách či odporučeniach lekárov bolo nemožné. Skonštatovala len, že preháňam a som precitlivená. To ona zvládala svoje tehotenstvo ľavou zadnou. Aj vodičák si urobila v piatom mesiaci. Sťažovať sa mojej mame bolo zbytočné. Buď ma nepočúvala alebo nechápala. O jej dvoch tehotenstvách som sa nedozvedela absolútne nič. Akoby nás s bratom priniesol bocian.
Ale moja mama bola taká. Väčšinu času mlčala. Keď ste sa jej niečo opýtali, chvíľu len hľadela, akoby ste ju prebudili zo sna. A potom povedala niečo, čo s témou vôbec nesúviselo. V tom lepšom prípade, hlavne keď ste jej položili otázku vyžadujúcu jednoslovnú odpoveď, ste sa toho jedného slova dočkali. Ja som jej v poslednom čase kládla takúto otázku dosť často. Môžem ti doniesť Jasmínu? Po chvíli ticha zaznelo to áno a ja som milované dieťa spolu s plienkami, náhradným oblečením, hračkami a rôznymi inými nevyhnutnými zbytočnosťami odovzdala v tichom dome. Adam ma presviedčal, že moja mama pije. Preto sa hneval, keď som ju k nej dala a preto som sa mu to vždy snažila zatajiť.
Cítila som sa neskutočne unavená, akoby to dieťa spolu s mliekom zo mňa odsávalo všetku energiu. A tak, hoci som si nebola celkom istá, že moja mama sa vie o malú dobre postarať, aspoň raz za týždeň som ju k nej zaniesla. Často som ju potom odnášala v tej istej plienke, v ktorej som ju tam priniesla. Ale inak vyzerala spokojne, a to bolo hlavné. Moje baby blues trvalo akosi pridlho. A presne tak, ako som sa nemala komu vyrozprávať zo svojich tehotenských trápení, aj výlevy mojej popôrodnej depresie mali iba jediného poslucháča, Jasmínu. A tá mi odpovedala ešte menej ako moja mama. Zelený mužíček skláňajúci sa nad Jasmíninou postieľkou, keď ma oblieval takmer štyridsaťstupňový pot, by vedel rozprávať. No patril k tým mlčiacim okolo mňa. Odišiel skôr ako som si naňho zvykla. Vydýchla som si, presvedčená, že to najhoršie mám za sebou.
Tehotenstvo ukončené krvavými jatkami pôrodu, pobyt v nemocnici, kde najskôr nemohli nájsť moje dieťa a potom mi ho neboli ochotní ani na chvíľu postrážiť. V sprchách kvitli neuveriteľne desivé kvety plesne, pokrývajúce steny od podlahy až ku stropu. Z okna mučivý pohľad na cintorín privádzajúci ma do šialenstva. Mohla som síce spomínať na naše časté cintorínske randevous s Adamom, no v tej chvíli mi behali hlavou úplne iné myšlienky. Temné verše mŕtvych básnikov recitované nad hrobmi to určite neboli. A jeho zastretý hlas mi teraz nešepkal do ucha vyznania lásky, ticho sa ma pýtal, či si viem predstaviť život v trojici v jednoizbáku. Je síce čistý a v stenách nie sú ani šváby ani potkany, no predsa len, ako sa bude učiť, keď mu za ušami bude vyrevúvať decko. Môžeš mu čítať nahlas Hovory k sebe. Vieš, že Rimanov sme mali v druhom semestri, som už ďalej, zabudla si? Na všetko som zabudla. Moja radikálne zhoršená pamäť ho privádzala do šialenstva, mne zas trhala žily jeho zaujatosť sebou. Kde je Jasmína, kde som ja?
Zostala som zastrčená na cintoríne ideí, tancujem tango so zeleným mužíčkom a Jasmína nám tlieska do taktu. Zobuď sa mama, chcem jesť, potrebujem ťa, lebo som hladná, potom neskôr sa už o seba postarám sama. Vždy keď odišiel, mala som chuť ho zabiť. Prepichnúť kuchynským nožom, zastreliť, utĺcť zovretými päsťami. Napočítať do desať, zhlboka sa nadýchnuť, zavolať mame a položiť jej obvyklú otázku. Žiadnu inú, len tú jednu. Veď ona inú ani nečaká. Pozná ma dvadsaťštyri rokov, ja ju nepoznám vôbec. Ani sa nesnažím. Používam ju ako úschovňu pre dieťa. Jasle, kde stále ticho znie Bach a vo vzduchu cítiť vôňu jasmínu. Tam ti predsa, Jasmínka, nemôže byť zle.
Striaslo ma od chladu, zašla som už priďaleko. Nad riekou visela hustá hmla. Pokrčila som v dlaniach balíček cigariet a jedným šmahom skrehnutej ruky ho zahodila do vody. Vdýchla som do pľúc bodavý chladný vzduch a vydala sa na cestu späť. Popri nemocnici a cintoríne som prešla rýchlym krokom a možno preto, že som už nemusela myslieť na výšku trombocytov v mojej krvi, spomenula som si v tej chvíli na Corsove verše, ktoré mi Adam čítal na našej poslednej návšteve cintorína. Jasmína bola vtedy maličká ako jahoda a Adam bol po počiatočnom šoku plný entuziazmu, o ktorý prichádzal po každom rozhovore so svojou matkou.
Miesto cumlíka by som mu stopercent
dal gumového Tacita
Miesto hrkálky tašku polámaných platní s Bachom
Della Franceska popripínal na postieľku,
všade – vzadu, vpredu,
na podbradník vyšil grécku abecedu
A miesto ohrádky by som mu postavil Panteón
bez strechy
Realita býva iná. Aj Corso si to uvedomoval, to len ja som bola taká naivná a myslela si , že to bude brnkačka. Vynosiť a porodiť dieťa. Vychovať dieťa. Adamova výchova spočívala v pohľadoch. Pozeral na Jasmínu, prípadne jej povedal ahoj. Dieťa sa usmievalo, naťahovalo k nemu rúčky a on len zamumlal, mama ťa vezme. Bum.
Máš, čo si chcela. Vzal som si ťa za ženu. Priviazal som sa k tebe, prinútený žiť v tomto manželskom väzení. Niet úniku. Dusí ma to.
Unikal však čoraz častejšie. Povedal, musím sa učiť a prespal u rodičov. A ja si to pamätám, všetko ostatné zabúdam, toto si pamätám. Každý jeden únik sa mi vryl do pamäti. Hlavne ten, keď som vo vysokej horúčke tíšila na rukách dieťa a keď som ho spiace uložila do postieľky a konečne si ľahla, uvidela som nad ním skloneného zeleného mužíčka. Od tej chvíle som Adama prestala milovať. A začala si pamätať všetky odchody, keď dieťa začne plakať, keď začnem s výčitkami, keď nie je navarené, upratané, vyvetrané. Keď nemám chuť na sex, zabudnem kúpiť pivo, nechcem mu pomôcť so seminárkou, nedá sa na mňa pozerať…
Zastala som pred maminým domom. Bola som preč dlhšie, ako som jej povedala, ale pravdepodobne mi nič vyčítať nebude. Usmeje sa, povie, malá bola dobrá a to bude všetko. U nej bola Jasmína vždy dobrá. Mama ma buď klamala, alebo mala na dieťa taký upokojujúci vplyv ako nikto. Potom som si uvedomila to, čo som tisíckrát čítala pred pôrodom a aj po ňom. Dieťa cíti nálady matky. Ak ste nervózna, je nervózne aj dieťa. A moja mama je vždy až neuveriteľne pokojná. Preto je u nej Jasmína vždy tichá a nevrieska, ako keď je so mnou. Ale tisíckrát som toto nielen čítala, tisíckrát som si aj predsavzala, že budem vyrovnaná, milá, nad vecou, no vždy keď som uvidela Adamovu tvár začali sa mi na nej rysovať kružnice a ja som dostala chuť nabiť, zacieliť a …
Asi o týždeň som v rámci pudu sebazáchovy opäť odniesla malú k mame a brázdila ulice zmoknutého mesta. Bledá, s neuveriteľnými kruhmi pod očami, s pletenou čapicou narazenou na mastných vlasoch, som práve nostalgicky upierala zrak na dvere baru, v ktorom sme s Adamom často popíjali a diskutovali o banalitách života. Dvere sa občas otvorili a znovu zatvorili. A vo chvíli, keď som sa chcela pohnúť a pokračovať v nezmyselnej obchôdzke mestom, vyšiel z baru Adam spolu s vysokou čiernovláskou. Mal by byť v škole, pomyslela som si a akosi automaticky sa pohla za nimi. Zjavne ma nezbadal. Akoby aj mohol! Hltal tú extravagantnú krásavicu celou svojou bytosťou. Aj na tých desať metrov som videla a cítila jeho roztúžený nepokoj. A vtedy som konečne pochopila, prečo som tu toľkokrát postávala a čumela na tie blbé dvere. Aj to, prečo som ustavične pobiehala po meste, nervózna a plná rozporuplných pocitov. Čakala som na túto chvíľu. Bolestnú, ale oslobodzujúcu. Vidieť ho ako hľadí na inú tak, ako pozeral na mňa. Uvedomiť si, že jeho city ku mne sú dávno preč a vracia sa len z pocitu povinnosti. Potrebovala som dôkaz. Už som ich ďalej nesledovala. Stačilo. Rýchlejšie ako zvyčajne som dorazila k mame a položila jej jedinú otázku.
Môžeme sa s Jasmínou k tebe načas nasťahovať?
Tentoraz nasledovala odpoveď hneď, aj keď bola znovu iba jednoslovná. Jej dychtivé áno mi znelo v ušiach po celý čas, čo som v Adamovom byte hádzala do tašiek svoje a Jasmínine veci.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments