V tejto časti sa s našou hrdinkou vyberieme prvý raz do školy. Škola to je veľká. Presne taká ako x ďalších v Bratislave. Poobkladaná tými nechutnými obkladačkami o rozmere 1×1 cm, ktoré sa tak ľahko odlupovali.
Krátke intermezzo o pôvode červených a bielych školských pidi kachličiek:
Povie mi niekto prosím, ktorí chudáci boli nútení v 40-tych a 50-tych rokoch 20. storočia nútení tie obrovitánske školy obkladať tými miniatúrnymi kachličkami? Veď to musela byť otrasná robota. A sú nimi obložené základky, stredné, a navyše aj Prírodovedecká a MatFyz fakulta v Bratislave.
Každé normálne decko príde vo veku 6 (alebo aj 5 alebo aj 7) rokov do školy na zápis. Ale nie Eleanóra Švihadlová. Na Eleanóru práve v tom čase navliekali jej rodičia fialový kabát. V rakúskom Metre. Ten kabát bol úplne nepodstatný, podstatné bolo, že Eleanóru do školy jednoducho zabudli zapísať.
A tak rodičia po návrate zo susednej krajiny s kufrom plným čokolád a iných vecí, čo sa dovážali z Metra s údesom zistili, že ich vytúžené dieťa v danú sobotu tak trochu nechtiac nepriviedli na zápis do školy. Bola sobota. Hneď v pondelok celá zadychčaná zostava nabehla za riaditeľkou a prosila ju, nech ma teda ešte zapíšu.
Škola to nebola hocijaká. Pýšila sa, že je najbližšou jazykovou v našom bližšom okolí. Tak som si tam sadla a pýtali sa ma, ako sa povie po anglicky hríb a mala som potom ešte skladať nejakú stavebnicu a čojaviemčo. Zobrali ma, pobavili sa na nás a zástupkyňa mi pochválila fialový kabát.
Prvé dni v škole však boli otrasné. Škola bola od škôlky na Veselej ulici vzdialená a tak som tam nikoho nepoznala. Ale oni sa všetci navzájom poznali. A tak mi znova zostal len papier a ceruzky. Bolo by to celkom zvládnuteľné, keby mi istá Cecília1 škaredá ako noc nemala za potreby vykrikovať každý druhý deň, že som hrozne škaredá.
A tak kým na školskom dvore všetky baby skákali cez gumu a cez švihadlo, chodili po takých tých červených a bielych kovových rúrkach, čo boli postavené okolo trávnikov a vešali sa na preliezky, ja som riešila s Katou, prečo nás nikto nemá rád. Možno to bolo preto, že oni si tam húfne rozbíjali kolená a my nie.
A potom to prišlo. Neviem, v ktorej krpatej hlave sa ten úžasný nápad zrodil, ale rozhodli sme sa zakladať kluby. Písali sme do každého akože vstupný test.2 A my s Katou sme ho vymysleli. A tak sme aj my mohli loziť s nimi po tých kovových tyčiach a skákať cez gumu. Aj cez švihadlo. (Teda ja som skákať nevedela, to ma naučil až Mišo v štvrtáku. Aj na to dôjde, priatelia, aj na to.)
A potom som si rozbila koleno. Bolo to skvelé. Bolo to tak ako to malo byť. Mala som akurát sukňu, takže som si aj silonky roztrhla. Tak ako všetky ostatné dievčatá. Len som si nikdy nemyslela, že aj ja som taká slabá povaha ako oni a aj ja sa rozrevem na celé sídlisko.
____________________________________________________________________________
1Ja skutočne nechcem byť zlá, ale Cecília je hrozne škaredá dodnes. Len si evidentne vždy myslela a stále si myslí pravý opak.
2Vstupný test boli prepísané otázky z rubriky Hádanky z Káčera Donalda. V istom bode som ďakovala prozreteľnosti, že som prečítala úplne všetky dostupné čísla v Knižnici na Hronskej.
*Mali ste počuť našu triednu pánčelku, aká bola vytočená, keď sa prevalilo, že sme si zmysleli zakladať tie naše kluby a nebrať tam hocikoho. Všetci sme museli za trest zostať po škole a 100 krát napísať niečo v zmysle, že sa musíme mať radi všetci navzájom a nemáme si ubližovať. Kto to mal v tých 6 rokoch tušiť, že robíme niečo zlé?
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.