Odjakživa mám tak úchylku, že ak sa mi nejaký spisovateľ zapáči, musím prečítať celú jeho tvorbu a vtedy sa začínam správať ako zamilovaná puberťáčka.
Raz zbožňujem Hellera, potom sa nemôžem zbaviť myšlienok na Irvinga a nepohrdnem ani ženami s priezviskom Frýbová, Pawlowská a McDonaldová.
Kým čakám na telefóne, či sa neozve Murakami, zahnem za roh s Vieweghom, či zabehnem na kafe s Agathou.
Na stene mi visí plagát s Keleovou-Vasilkovou… no dobre, nevisí, ja len či ste v strehu. 
Hlcem tie ich texty ako pažravá húsenica dovtedy, kým ma nerozbolí brucho.
I toť minule som sa strašne prežrala Prachettom, lebo toľko žrádla, čo navaril on, nemôže čitateľ skonzumovať na jedno posedenie. Už-už mi praskali nohavice, keď sa mi minuli jeho knižky a ja som si mohla odfúknuť, kým nezačne čosi písať znova (počula som, že začal variť nejakú úplne novú sériu).
Horšie je, keď si nejaký autor len tak mirnix-dirnix umrie a mňa zanechá napospas abstinenčným príznakom (však pán Douglas Adams, dobre je Vám v raji?).
Vtedy začínam substitučnú liečbu a tak som to skúsila aj s týmto Julianom Barnesom.
Ten chlapec píše tak svižne, že si vravíte „aha, presne takto by som to povedal i ja, keby som to vedel povedať“. Nebabre sa s desaťstránkovým opisom padajúcej vetvičky, používa presne toľko slov, koľko je treba a presne tam, kde je treba.
Poďme na Arthura & Georga.
Arthur Conan Doyle… moment… kto v tejto chvíli nezapojil šedé mozgové bunky, pokojne mohol ostať opicou, lebo sú mu nanič. Husle. Fajka. Kockovaná čiapka. Nič?
No dobre, skúsim to inak, čo tak bezpečnostné dvere? No hurá, Sherlock!
Spýtajme sa ale bežného čitateľa detektívok, čo vie o A. C. Doylovi.
Jasné, však to bol ten slávny spisovateľ, čo vymyslel geniálneho Sherlocka Holmesa a nechápavého doktora Watsona žijúcich na kôpke kdesi na Baker street.
Čo ešte vieme?
Že si pred menom písaval sir?
Výborne, čo ďalej?
Kto vie, že sa narodil v mnohodetnej rodine, zbožňoval svoju matku (dokonca si u nej dal schváliť manželku a milenku) a pohŕdal otcom, prototypom neschopného umelca, ktorý skončil v blázinci? Nevedno, čo formovalo (hádam sa neurazí, keď ho oslovím takto familiárne) Arthura viac, či oidipovský cit voči matke, ktorá mala slabosť na svojho oveľa mladšieho podnájomníka, či neprítomnosť otca, ktorého krv mala byť modrá. Našťastie dostal do vienka talent, ktorý mu v skorom veku zabezpečil peniaze, slávu a dvere otvorené kdekoľvek, stačilo uviesť heslo Sherlock Holmes.
Prekvapením (pre mňa) je, že v knihe vôbec nejde o spisovateľa A.C.Doyla.
Barnes ho popisuje ako človeka. Človeka pevných morálnych zásad, ktorý síce platonicky miluje inú ženu, ale nedotkne sa jej dovtedy, kým neumrie jeho zákonitá manželka. Tú si zase váži tak, ako sa patrí na gavaliera začiatku 20. storočia, hoc volebné právo nie je práve to, čo by jej bol ochotný aspoň v myšlienkach dopriať (nuž, doba bola taká a nikto nie je dokonalý).
V čom je však Barnes dobrý, je opis Arthurových pocitov. Vedie čitateľa do mužského sveta, v ktorom je slávny spisovateľ trochu narcis, trochu filozof a najmä chlap túžiaci po žene, ktorú nemôže dostať. Nechce ublížiť ani jednej zo žien, avšak zároveň vie, že práve toto sa nedá, a tak schováva hlavu do piesku mysliac si, že jedna o druhej nevie. Má však nesmierne šťastie, pretože ho životom sprevádzajú krásne ženy a nemyslím tým krásu fyzickú.
Matka, ktorá mu vždy rozumie a ktorá mu dala do života úctu k ľuďom.
Manželka, ktorá napriek ťažkej chorobe vychováva dve deti, tvorí mu dokonalé zázemie a Doyle si ju úprimne váži. Tá žena vo chvíli svojej smrti dokonca dcére predpovedá novú macochu a v podstate ju manželovi „schváli“… kto by bol dnes schopný takého posmrtného daru?
Milenka, čo roky trpezlivo čaká na svoju lásku a netlačí milovaného muža do rozhodnutia buď alebo…
Arthurovi radi odpustíme všetky chybičky, pochyby i váhania, lebo je nesmierne ľudský a spravodlivý. Bráni nevinných a ochraňuje slabých… hoci jeho pohnútky nie sú vždy úplne čisté… občas potrebuje ocenenie… a kto nie?
Druhým hrdinom (antihrdinom?) je George. Presnejšie George Edalji.
Že ste o ňom nikdy nepočuli? Nečudo, je to síce reálny človek, ale nudný až hrôza.
Je to Ind. Pardón, nie Ind, je to Párs. Pársovia sa sami považujú za takých trochu lepších Indov, akurát je im to v Anglicku na figu, lebo tam to rozozná málokto. Trvá sa správnom vyslovovaní svojho mena akoby šlo o rodinné striebro, snaží sa byť dobrým členom spoločnosti a túži po manželke a deťoch.
Priemerný človek, priemerný študent, priemerný právnik (a priemerný väzeň), ktorého jediným životným počinom je spísanie právnickej príručky pre cestujúcich železničnej dopravy.
Je obeťou.
Je obeťou svojej rodiny, cirkevnej výchovy, exotického pôvodu i obeťou justičného omylu, hoci on sám si to nepripúšťa.
Otec – kňaz ho kedysi naučil, že má byť pokorný a nepovyšovať sa. To je síce pekná myšlienka dovtedy, kým vás niekto neobviní, že podrezávate zvieratá a nezavrie vás do kobky, hoci vy by ste neublížili ani muche a navyše toho vďaka očnej chybe ani veľa nevidíte. Zavrú vás ani neviete ako a môžete sa sťažovať na lampárni, lebo predstaviteľ policajnej moci je samoľúby hríb a neverí vám ani slovo.
Je začiatok 20. storočia a v Anglicku neexistuje právo na odvolanie.
A potom príde Arthur Conan Doyle, už slávny spisovateľ, a pustí sa do vlastného pátrania.
Všimli ste si, že v jeho detektívkach sú policajti vždy tak trochu hlúpi? Nečudo, má s nimi dosť svojich skúseností, napriek tomu sa mu podarí očistiť meno nešťastného Edaljiho, vďaka čomu sa konečne vtedajší mocní rozhodli zriadiť druhostupňový odvolací súd a dať tak nevinným šancu brániť sa nespravodlivosťou (ako vznešene to znie).
Trochu mu síce prekáža, že pán Edalji nevyjadruje svoju vďačnosť dostatočne dôrazne, ale aj túto osobnostnú nedokonalosť mu odpustíme, že?
Doyle musel byť vo svojej dobe naozaj impozantný muž.
A ktovie, či sa jeho duša neprevtelila do Barnesa… ten literárny talent, no neviem … je to veľmi podozrivé… fakt.
Nebudem vás presviedčať, aby ste to čítali, ale mne sa to čítalo dobre.
A je tam aj jedna veľmi milá takmer erotická scéna.
Fakt vás nebudem presviedčať.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments