Pritisla si tvár na chladivé sklo okna. Jej mŕtvolne bledý odraz ju už začínal desiť a čierne diery namiesto očí v nej evokovali temnotu skrývajúcu sa v jej duši. Mokré sklo, mokrá tvár. Sklo mokré od tváre, či tvár mokrá od skla? Sama s mužom, sama bez muža? Ešte chvíľu sa v duchu pohrávala so slovíčkami, potom sa potme zanorila do špajze a vytiahla z nej fľašu vodky. Svetlo už naozaj nepotrebovala. Čakala ju stále na tom istom mieste, vždy ľahšia o pár bolestných hltov. Tým sa utešovala.
Je to len pár hltov, nič mi nehrozí. Neopíjam sa predsa do nepríčetnosti. Glgnem si dva, trikrát a dosť. Telom sa mi rozleje teplo, duši sa uľaví. Ľahšie sa mi vyčkáva v tme a tichu na mužov nezáujem.
Sedávala pri kuchynskom obloku, v nočnej košeli, studené nohy skrývala v papučiach, studené srdce vo fľaši. Zhovárala sa s pouličnou lampou, so susedovým kocúrom, ktorý občas driemal na ich okne. Len nie sama so sebou, bola príliš nebezpečný partner na rozhovor. Sledovala svetlá v diaľke, svoj bezútešný odraz na skle, napäto vyčkávala na dôverne známe zvuky ohlasujúce mužov príchod.
„Prečo nespíš?“ zakaždým sa jej to spýtal. Stále to isté. Tie isté otázky a odpovede. Len city sa zmenili.
„Čakám ťa. Vieš, že nezaspím, kým tu nie si.“
„Mala si ísť so mnou. Volal som ťa.“
„Načo?“ pokrútila odmietavo hlavou.
Uškrnul sa a mykol plecom. Kedysi by jej týmto gestom zodvihol adrenalín. Dnes nie. Bol jej ľahostajný rovnako ako ona jemu.
„Načo? Aby som sa pozerala, ako vyvaľuješ oči na iné?“ predsa si len neodpustila pichľavú poznámku.
Ale jej výčitky ho už nepichali. Zasmial sa a vošiel do kúpeľne. Fľaša zaštrngala, hrdlom jej stiekol ďalší hlt, a vrátila sa na svoje miesto.
„Mohla by si tie fľašky občas odniesť, keď už sa celý deň vyvaľuješ doma,“ oboril sa na ňu nahnevane, len čo vyšiel z kúpeľne. Tvár mal ešte mokrú, kvapôčky vody sa mu zachytili vo vlasoch a na riedkych fúzoch. Kedysi ho takéhoto milovala.
„Aké fľaše?“
„Z vodky, ktorú vychľastáš!“
„Pár hltov, sem-tam…“
„Pár hltov? Veď si choď zrátať, koľko je tam fliaš, z tých tvojich pár hltov!“
Hodil rukou. Prečo sa jej len zdal jeho hnev hraný?
Vošla do špajze. Zažala svetlo a hľadala fľaše. Mala by tu upratať. Prázdne zaváracie poháre, do ktorých už nikto nezavára. Staré kompóty od jej mamy, ktoré už asi nikto nezje. Nádoby s fazuľou, cestovinami, kakaom, cesnak, cibuľa… A dolu celkom vzadu, popri stene poukladané v úhľadnom rade prázdne fľaše. Navlas rovnaké, ten istý objem, tá istá značka. Dobrá značka. Značka, z ktorej si občas dá pár hltov. Je nemožné, aby to vypila sama. Rátala znovu a znovu. Zavše jej hovorieval, nevieš, čo máš v špajzi! Mal na mysli toto?
Po čele jej stekali kvapôčky potu, hlava sa jej zatočila, ale predsa prešla rýchlym krokom do spálne.
„To som predsa nevypila ja!“
„A kto? Vari ja?“ vypľul zo seba podráždene.
„Nikdy som si žiadnu fľašu nekúpila!“
„Si smiešna! Chceš mi vari povedať, že je bezodná?“
Nemalo jej to byť čudné? Že tá vodka akosi nemizne, že je stále tam? Ale veď si len raz za čas glgla. Čo jej to chce nahovoriť?
„No ja som naozaj žiadnu vodku nekupovala!“
„Veď ti nevravím, že si ju kupovala. Ja občas kúpim a ty ju vypiješ! Tak musím kúpiť ďalšiu,“ pokrčil čelo a vzápätí si ho začal nervózne šúchať.
„Prečo musíš kúpiť ďalšiu?“ nechápala.
„Pre návštevu,“ uhýbal jej pohľadom.
„Pre návštevu? Pre akú návštevu? Veď k nám nikto nechodí!“
„Ale môže prísť. Tvoja mama… alebo naši, hocikto. A nebudeme im mať čo ponúknuť! Lebo milostivá všetko vyslope!“ sypalo sa z neho škodoradostne, akoby znovu nadobudol istotu.
Podlomili sa jej kolená.
Prečo mi to robí? O čom ma to chce presvedčiť? Veď hádam viem, koľko toho vypijem? Nevylúchala by som predsa sedem fliaš vodky iba tak?
„Nevypila som to, toľko určite nie!“ takmer kričala. No hlas sa jej na konci vety zlomil, takže to nie napoly prehltla. Z očí sa jej vyvalil prúd sĺz, v hrdle navrela hrča. Plakať pred ním nechcela, tak sa otočila a chcela odísť. Skočil ku nej a prudko ju zdrapil za zápästie. Tvár mal takmer veselú, akoby sa dobre bavil.
„Kam chceš ísť? Len pekne zostaň so mnou! Tu je tvoje miesto!“
Hodil ju surovo na posteľ a s chvatom sa začal vyzliekať.
Vedela, čo bude nasledovať. Vlastne jej to bolo jedno.
„Prečo mi to robíš?“ spýtala sa ešte.
„Pretože ťa milujem!“ zasmial sa divoko a zvalil sa na ňu bez kúska citu.
Chcela mu oponovať, že nie na to sa ho pýta. Ale nespýtala sa už nič. Zatvorila oči, zaťala zuby i päste a odovzdane chcela očakávať koniec. Ako bábka bez pohybu, bez vášne… Neurobí mu predsa ešte tú radosť, že sa zapojí do jeho hry. Ale telo ju zradilo, ako mnohokrát predtým. A dusné ticho spálne sa pomaly napĺňalo jeho a jej vzdychmi.
Kedysi ho tak ľúbila! Jeho tvár, telo, pohľad, dokonca aj ten jeho večný sarkazmus. Myslela si, že naveky? Zakvačila prsty do tmavých vlasov a šklbla. Ešte raz. Zrýchlil sa mu dych. Uhryzla ho do ucha. A on ju bozkal na krk. Naozaj to bol bozk? Nepamätá sa, kedy ju naposledy pobozkal. Ani pri milovaní. Teda skôr pri sexe. Nazvať to milovaním naozaj nemohla. Opäť ho schmatla za vlasy a potiahla mu hlavu dozadu. Zahľadela sa mu do očí. Čo tam chcela nájsť? Lásku? Uvidela však iba temnú túžbu. Láska bola preč. Tak dlho ju stískala nedočkavými dlaňami, snažila sa ju zadržať, nepustiť, až ju celkom zadusila. Alebo tam vždy bola len tá vášeň? A to iba ona bola taká slepá a či hlúpa, že si nahovárala niečo, čo nie je? Nebolo? Nikdy?
„Čo je?“ preťal ticho jeho chrapľavý hlas.
„Nič… Už nič.“
Všetko bolo preč. Mala by sa tešiť, že ju chce ešte aspoň takto? Ale akú radosť už len môže mať z toho, že si na nej raz za čas ukojí svoju žiadostivosť? Z toho, že si už vopred vychutnáva ten pocit následného odvrhnutia? Dosiahne svoje, otočí sa jej chrbtom, nechá ju malátnu napospas prázdnote. Stále viac si uvedomovala, že je to iba telesné. Cítila sa ako rohožka, do ktorej si utrel špinavé nohy. Ako neumytý odložený pohár, ohorok cigarety, ktorý odhodil. Možno ho kedysi milovala príliš, možno ho milovala zle. Možno… vôbec?
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments