Naposledy sme mierne skazenú Jozefu opustili v okamihu, keď sa sa dozvedela o svojom tehotenstve. Možno si už napätý čitateľ v duchu kladie zvedavé otázky a ja sa odvážim vysloviť ich nahlas: Dokáže si pani Kozová, rodená Mrožová, napraviť svoju reputáciu a stane sa obetavou matkou? Alebo sa jej žiarlivosť naplno prejaví a začne kradnúť potomkovi cukríky z Mikulášskeho balíčka?
Dozviete sa čoskoro na Sieťovke… (prepáčte, už tú telku idem vypnúť).
Keď sa v ľubovoľnom prostredí stretnú dve osoby rovnakého pohlavia, zvyčajne sa po výmene najnovších správ z burzy či zhodnotení prietoku Dunaja pri Medveďove dialóg stočí na jednu z dvoch tém.
Dospelí muži (správne, tí po tridsiatke) vytiahnu na svetlo božie zážitky zo základnej vojenskej prezenčnej služby, u žien jednoznačne zvíťazí reportáž z pôrodného stola.
Aj môj manžel si pre túto príležitosť vymyslel pár veselých príhod, pretože hoc vojenčinu absolvoval, na ekonomickom oddelení medzi armádnymi mzdovými účtovníčkami veľa hrdinských činov taký čatár-absolvent nevykoná. Jediný nekomfort, ktorým na vojne trpel, bola uniforma a silónové ponožky… no uznajte, čo už je len toto za atrakciu.
Horácovi som ako dobrá manželka pred každou návštevou poradila niekoľko detailov, nech nevyzerá v spoločnosti ako lúzer (v detstve som bola vášnivou diváčkou armádneho magazínu, bola som teda vo vojenskej terminológii celkom zbehlá).
Musím však smutne skonštatovať, že o pár rokov sa mužské stvorenia nebudú mať čím chváliť a naozaj sa im nečudujem, že zo zúfalstva aj oni zahájili útok na pôrodné sály (kvitujem však, že si zachovali zvyšky rozumu a nedobýjajú sa za rodiacimi manželkami v maskáčoch a s vetvičkou ihličnanu na prilbe).
Nemienim si teraz naháňať lacnú popularitu opisom toho, ako mi desivý mäsiar v bielom plášti s paprčami a´la Jack Rozparovač vytrhol úbohé novorodeniatko z maternice, a čo všetko som si musela vytrpieť od zákernej sestričky, ktorá ma o štvrtej nadránom donútila umyť sa v plechovom umývadle studenou vodou.
Nie, neponúknem vám nič z toho. Ja som prišla, porodila a odišla.
Za spomenutie stojí hádam iba experiment, ktorý zaviedla v našej okresnej mininemocnici primárka gynekologicko-pôrodnického oddelenia MUDr. Ilona Csucsorová. Niekedy v tom čase sa táto dobrá žena zúčastnila akéhosi záhadného sympózia, výsledkom ktorého bol nákup fitlopty na uvoľnenie pôrodných ciest a zavedenie hudobného sprievodu pri kontrakciách.
Akoby som opísala ten pôrod?
Na začiatok si predstavte šesťhodinové vystúpenie nemotornej modernej gymnastky v krátkej nočnej košeli, ktorá za spevu Hanky Zagorovej skáče v skracujúcich sa intervaloch na gumovej lopte okolo postele.
Službukonajúca sestra mala v jukeboxe len jednu 90-minútovú magnetofónovú kazetu a tí, čo boli dobrí v matematike, si už isto vyrátali, že som si celý album vypočula štyrikrát.
Avšak ktovie, či by sa táto sympatická bezdetná speváčka nebola bývala potešila, keby vedela, že malá Anetka Kozová prišla na svet počas pesničky Jako nemluvně.
Malý odkaz pre pani Hanku:
(No čo, nikdy neviete, či sa jej niekedy neobjaví v Googli odkaz na tento literárny počin.)
Pani Zagorová, vy ste taká milá holka. Nemusíte sa obávať, Vaša skladba nezanechala na mojej dcére žiadne negatívne stopy. Naopak, pomerne rýchlo sa zorientovala v situácii a začala sa zháňať po potrave.
Na materstvo som bola pripravená.
Teoreticky.
Keď mi priniesli dcérku do izby a nechali nás obe napospas osudu, necítila som nič.
Žiadne záchvaty materskej lásky sa nekonali.
Dívala som sa na to spiace dieťa a čakala som, kedy ten cit príde. Muselo to prísť, písali predsa o tom vo Veľkej knihe o matke a dieťati.
Asi toto človieča (stále som nechápala, že to dieťa je fakt moje) treba nakŕmiť.
Z knižky som vedela, že kojenie má byť prirodzený spúšťač citu, pri ktorom sa matka nabíja oxytocínom ako baterka vždy, keď dieťa použije vrodený sací reflex na získanie poživne.
Mojou úlohou bolo trafiť sa do otvoru rozmerov väčšej gombíkovej dierky, Anetka mala zabezpečiť saciu silu. Spoliehala som sa na ňu, že vie ako na to, veď som jej z Veľkej knihy pravidelne predčítala počas prenatálneho obdobia… lenže malá dáma asi nedávala veľký pozor, lebo po pol hodine trápenia dobehla postaršia prsnatá sestrička, prstom a ukazovákom neromanticky našpúlila bábätku pery a strčila do nich moju ubolenú bradavku.
Predstavila som si všetky tie dojemné reklamy so šťastnými dojčiacimi matkami, ktoré viseli v čakárni u gynekológa (plagáty, nie matky) a želala som si utiecť.
Namiesto toho som sa rozplakala.
Som strašná matka.
Toto dieťa sa narodilo neschopnej zúfalej nešťastnici, čo síce ovláda derivácie a integrály, ale nevie nakŕmiť ani obyčajné nemluvňa.
Na vedľajšej posteli ležala Ružena. Osemnástka, ktorá sa vyučila za predavačku, mala v prsiach litre mlieka a svojho syna vážila na kovovej zelenej váhe pred a po každom kŕmení. Rozdiel v hmotnosti zaznamenávala do diárika, z ktorého potom predčítala svojej matke do telefónu a svojmu strapatému neoholenému manželovi osobne pri každej návšteve.
Po troch dňoch od pôrodu oznámila lekárom pri vizite, že ju musia pustiť v sobotu domov, lebo oni už na nedeľu objednali sálu a napiekli zákusky na krstiny.
Primárka Csucsorová vtedy zagúľala očami a asi sa v nej prebudili gény húnskej bojovníčky, lebo vyhlásila, že sa môže celá dedina aj na hlavu postaviť, dieťa ostane v nemocnici minimálne do pondelka.
Ružena mi liezla na nervy. Premávala sa po izbe mávajúc naliatymi prsníkmi a keď jej syn spokojne zakrochkal po výdatnej večeri, vytiahla akýsi zvláštny inštrument a produkovala tú životodarnú tekutinu do fľašiek.
Mala som jej byť vlastne vďačná, lebo nadbytočnú produkciu bezplatne venovala podobným nešťastniciam, medzi aké som patrila i ja.
Nedokázala som cítiť ani vďačnosť.
Moje city zrazu akoby nefungovali.
Bola som vybitá baterka.
Prepuklo to až vtedy, keď prišiel na návštevu Horác.
Pustili ho za mnou na desať minút až na tretí deň, pretože v tých časoch sa razilo heslo, že pôrodnica predsa nie je žiaden holubník, kde si kdejaký otec bude obzerať to, čo splodil.
Sestrička, ktorú sme podplatili balíčkom popradskej kávy, nás uviedla do malého kamrlíka a ja som sa vrhla na Kozu so slzami v očiach. Tentoraz to boli slzy šťastia a keď nám doniesli balíček v perinke a položili ho manželovi do náručia, prvý raz ma zaplavil pocit, že sme rodina.
A na tento okamih som si spomenula aj vtedy, keď sme sa rozvádzali…
Prehľad doteraz vydaných častí Kozy:
* prvá * druhá * tretia * štvrtá * piata * 6 * siedma * 8 * deviata * 10 *
* jedenásta * 12 * trinásta * štrnásta * 15 * 16 * 17 * osemnásta * 19 * 20 *
* dvadsiata prvá * 22 * 23 * 24 * 25 * dvadsiata šiesta * 27 * 28 * 29 * tridsiata *
* 31 * 32 * tridsiata tretia * 34 * tridsiata piata *
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments