O reči, kráľová reč

O reči a bezmocnosti. Nielen kráľovej

Zvoní. Do našej triedy vzápätí vchádza súdružka H. Sadá si, zapisuje čosi do triednej knihy. Otvára svoj učiteľský zápisník a asi minútu, ktorá sa mne javí ako hodina, v ňom mlčky sadisticky listuje. Srdce mi bije priam nadzvukovou rýchlosťou, skutočne si ho cítim až v krku, pot mi steká po chrbte, vsakuje mi do nohavičiek. Padne moje meno. Vstávam. Ani neviem ako, ocitám sa pred tabuľou. Súdružka na mňa uprene pozerá, zadáva mi tému. Odrazu sa mi zatmieva pred očami (skutočne mám pred sebou čierňavu, ktorá plynule prechádza do ohnivej červenej), vyschýna mi v ústach a…tak ako mnohé hodiny predtým, som ticho. V triede je hrobové ticho, srdce sa mi z krku presúva do uší, v ušiach mám sólo koncert bicích bimbimbimbimbimbimbim… Sadám si. Zboku vnímam ešte posmešný spokojný úškľabok učiteľky a niektoré súcitné pohľady mojich spolužiakov. Zase som zlyhala. Bezmocná voči svojmu strachu…

Aj dnes mám strach, keď mám vystúpiť pred obecenstvom a prednášať. Dnes však viem svoj strach dostať pod kontrolu, dokážem o ňom hovoriť a necítiť sa preto zle. Stále sú však momenty, kedy ma desí Bezmocnosť. Nemyslím strach a bezmocnosť, ktoré prežívame, keď ide o blízke osoby a ich neriešiteľné problémy, ale osobnú existenčnú bezmocnosť.

Predstavte si, že od detstva máte problémy so zadrhávaním sa v reči. Máte to šťastie, že nemáte poškodený mozog, dokonca ani v rodine sa nič také nikdy nevyskytlo, patríte k tým pár šťastlivcom, ktorí nemajú v rodine alkoholika, workoholika, neurotika, ani akéhokoľvek iného -ika, vaši rodičia sú relatívne normálni, v rámci možností vás nevystavujú stresom, netlačia na výkon, ba dokonca sa vám snažia vytvoriť to najharmonickejšie prostredie a napriek tomu sa začnete zadrhávať v reči. Najskôr to začne nenápadne, ani neviete, prečo ste začali chodievať k tej tete do ambulancie (ak máte šťastie, k ujovi). Je možné, že si svoje zadrhávanie v reči v tom veku vôbec neuvedomujete, je však možné i to, že si začínate uvedomovať, že sa vám nedarí niečo povedať tak ako by ste chceli. Stále je to však pre vás pohodové obdobie. Dokonca sa reč na určitú dobu stane úplne plynulou. Po čase sa však zasekávanie sa v reči objaví znova. Opäť začínate chodiť k logopédovi. Mama sa už tentokrát tvári ustarostenejšie a doma vás núti „trénovať“. Začínate chodiť do školy a obdobia kedy rozprávate plynulejšie sa naďalej striedajú s obdobiami, kedy sa zakoktávate. Už tušíte, že to nebude len tak. Najmä, keď sa vám nejaký zamindrákovaný hlupák vysmeje pred celou triedou (v horšom prípade si svoje mindráky rieši na vás šikanovaním). K zakoktávaniu sa navyše pridá nejaký ten tik, keď vám niečo veľmi nejde povedať, pomáhate si rukami, nohami, len aby ste to prekonali. Neskôr sa už dopredu začínate báť niektorých slov, ktoré vám zvyčajne robia problémy. Aj teraz máte obdobia relatívne plynulej reči, ktoré sa striedajú s obdobiami, kedy by ste najradšej ostali doma a dorozumievali sa len cez prsty s počítačom. Akoby toho nebolo málo, mení sa aj samotné zakoktávanie. Niektoré písmená vám robia také problémy, že sa neviete naštartovať. Pery sa vám mimovoľne pohybujú, napínajú sa nosové krídla, máte stuhnutý krk a dobrú minútu nevydáte zo seba nič. V škole sa hanbíte odpovedať pred celou triedou, desíte sa prestupu na strednú a nového kolektívu. Bojíte sa osloviť tú sexy blondínku, ktorá sa vám už vyše roka páči, neurobíte predsa zo seba pred ňou nemožného nímanda, ktorý sa nevie vykoktať. Už prestávate veriť, že sa z toho vybabrete. Pričasté zlyhania vyjadriť sa plynulo – napriek vašej urputnej snahe urobiť všetko preto, aby ste hovorili plynulo – vo vás evokujú pocity zlyhania, frustrácie, hnevu. A naučenej bezmocnosti. Chcete to ovládať a nejde to.

Aj takto by to mohlo vyzerať.

V porovnaní s kráľom Jurajom VI., ste však na tom ešte dobre. V detstve ho násilne preučili z ľaváka na praváka. Pestúnka ho nenávidela až tak, že ho týrala hladom. Keďže nikomu nič nepovedal, rodičom trvalo neuveriteľne dlho, kým si všimli, že ich mladší syn je až chorobne podvýživený. Mal nohy do X – neprijateľné! Násilne mu ich vyrovnávali kovovými dlahami. Od detstva sa mu posmieval brat, s krutou radosťou ho oslovoval B-B-B-Bertie. Otec zvyknutý, že keď niečo prikáže, príkaz sa splní, direktívne tlačil na svojho syna rozkazmi, aby sa konečne vykoktal a povedal vetu plynule. Z jeho správania je zrejmé, že nechápal, že práve tento spôsob komunikácie pôsobí na jeho mladšieho syna kontraproduktívne. Čím viac sa snažil poslúchnuť svojho otca, tým viac sa v reči zasekával. Predpokladaný strach zo zakoktania, sa nakoniec vždy naplnil – Albert alias Juraj VI. sa zakoktal. Neprijateľné pre kráľovskú rodinu. (Neprijateľné ešte aj dnes – kráľovská rodina údajne odmietla akýmikoľvek informáciami prispieť k vznikajúcemu filmu a údajne sa odmietla ku koktaniu kráľa Juraja VI. akokoľvek vyjadriť…!). Prostredie úplne ideálne na vznik zajakavosti! Pri tom všetkom mal však aj šťastie, a to hneď dvakrát: vo vzťahu so svojou manželkou Alžbetou, ktorá ho celý život tým najvhodnejším spôsobom podporovala a vo vzťahu so svojim – v tých časoch netradičným terapeutom – logopédom Logueom.

Nejdem vychvaľovať herecké umenie tejto trojice hercov. Krásna Helena B. Carter ako manželka Alžbeta, ale najmä skvelý Geoffrey Rush úlohe logopéda bez diplomu a Colin Firth ako kráľ Juraj VI. rozohrali túto partiu z môjho laického pohľadu vynikajúco. Nie som filmový kritik, navyše so svojím ženským pohľadom by som mohla byť do veľkej miery neobjektívna, pretože Colin Firth sa mi jednoducho páči ako muž a páčil sa mi vo všetkých hereckých postavách, v ktorých som ho videla. V tomto filme ma však presvedčil. Svojim nesentimentálnym uchopením zakoktávania. Svojim vyjadrením strachu. A bezmocnosti. Uverila som mu do takej miery, že keď som vychádzala z kina, v hlave sa mi objavil dlho potlačovaný obraz mňa v roku en, môjho strachu, bezmocnosti a bezmocného mlčania na hodinách so súdružkou H.

So zakoktávaním sa je to zložité. Nepredpokladám, že autorom filmu išlo o nejakú hlbinnú analýzu zajakávania. Ani o hlbokú sondu do terapeutického vzťahu. Človek, ktorý je z akýchkoľvek dôvodov hlbšie zainteresovaný do problematiky zakoktávania vie, že aj v prípadoch, keď nie je zjavná nejaká príčina (dedičnosť, patologické prostredie, precvičovanie na ľaváka…), sa dá niekedy naozaj len ťažko predpovedať, u koho sa prvotné zadrhávanie sa v reči, rozvinie do skutočnej zajakavosti. Život so zajakavosťou samozrejme ovplyvňuje aj naša povahová výbava. Niekto s tým zápasí celý život a neverí si, niekto to prijme ako svoju súčasť a nemá s tým problém. Okrem toho existujú stovky terapeutických postupov a nedá sa s istotou povedať, že ten jeden konkrétny prístup, ktorý zabral u Jana, zaberie určite aj u Ondra, Ďura, Paľa…

Ako snáď vo všetkom v živote, aj tu pomáha vzťah. Osobný, blízky, otvorený, provokujúci, posúvajúci, poctivý, empatický. Partnerský a terapeutický. A kráľ Juraj VI. mal šťastie na oba.

Koktanie môže byť pre niekoho ešte aj dnes celoživotný problém. Dá sa však dostať pod kontrolu. Rovnako aj bezmocnosť s ním spojená, či strach z odpovedania alebo mikrofónu… Aj vďaka osobnému skutočnému vzťahu s terapeutom (logopédom, psychológom). A s partnerom. Ak máme šťastie, s oboma.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť