Z románu Konec punku v Helsinkách
… nechceš bejt jako oni, protože to by ses jednou ráno sjela v zrcadle a musela by ses na fleku poblít, nechceš chodit do jejich skleněnejch kanceláří, nechceš nosit vyfikaný kostýmky, nechceš volit jejich kámoše vylízaný politiky, co dřív možná byli taky punk a vzdor, ale teď sou sami pro sebe a všichni proti tobě, nechceš vědět, co je to hypotéka, stavební spoření, životní pojistka, akciový fondy a dividendy…
… nezajímaj tě jejich útulný kavárničky s tlumeným světlem a muzikou do výtahů, nechceš ani jejich vydyzajněný obchody s vydyzajněnejma vyholenejma ….., co prodávaj vydyzajněný dyzajn a další zbytečný krámy a z repráků jim k tomu hraje placatej soulofunk…
…nedáš si jejich biomrkev, biobanány a biochleba z předraženýho bioobchodu, co po nich není rakovina a lidi pak kaděj jen biohovna, co prej tolik nesmrděj…
…nesnášíš ty jejich prázdný kydy o meditacích, rodině, ekologii, toleranci, a trvale udržitelným rozvoji, je ti špatně z jejich společnýho dojímání ze zemětřesení na druhým konci planety…
…hezký lidi se přitom tvářej tak, že jim to je strašně líto, a věřej, že oni nikdy neumřou, a večer na znamení jakože soucitu všichni na povel ve stejný pikosekundě zapálej za oknem biosvíčku, a když ty to neuděláš taky, tak seš v jejich očích dost divná a špatná, protože nesoucítíš a nevalíš slzy na povel barbínový tévé moderátorky s umělejma kozama…
…štvou tě, protože víš, že když tvým městem mašírujou náckové ze všech těch prdelákovů a buranovů v okolí, tak to seš ty, kdo se s nima jde rvát, to tobě a ne jim pak musej zašít rozseklý obočí…
…jsou uvědomělý, spravedlivý a šetrný k přírodě,i když každou zimu lítaj do Thajska a místo aut maj tanky…
Manifest Hezký lidi je rozvinutá veta, ktorá je nenávistne vychŕlená na 13 stranách. Je o tých, ktorých autorka, nahnevaná mladá anarchistka nazýva „ hezký lidi“. Manifest je vsuvka na farebne rozlíšenom papieri v knihe Jaroslava Rudiša Konec punku v Helsinkách.
Punk je skutočne v koncoch, hlavne sú „dead“ toluénom, hubičkami a alkoholom zdevastovaní postarší punkeri ( no future! ) a Helsinky sú bar, nazvaný podľa mesta, kam jeho majitel nikdy nedošiel .Kniha beží po dvoch paralelných tratiach, je však jasné, že patria k sebe a nutne sa musia stretnúť a že to nebude veselé, sa dá tušiť tiež. Prvá trať je príbeh vystarnutého, vyžitého, ale inak fajn chlapíka Oleho. Ole vlastní bar Helsinky, spomína na svoju punkerskú mladost v NDR, na krátku slávu skupiny, čo založil s kámošom Frankom. V bare sa stretáva očakávateľná zbierka skrachovaných (viacmenej ) existencií, ktoré hľadajú útočisko pred čistými nefajčiarskymi biopodnikmi a nachádzajú ho v Oleho ušmudlanej oáze. Ole žije v nemenovanom ex-východonemeckom meste, kde podzemná výstavba a nával solventnejších ľudí zo západu novozjednotenej krajiny spôsobujú, že staré a známe a poničené mizne a je nahrádzané moderným, pekným a uniformným.
Paralelnou traťou je denník dievčaťa s prezývkou Nancy. Je to sedemnástka, okúzlená punkom. Žije v Jeseníkoch, ktoré nazýva Údolím dutých hláv na česko-nemeckom pohraničí, v čase tesne po černobyľskej katastrofe, ktorá sa zrejme zaslúžila o jej bolesti v krku a my môžeme tušiť, že to neznamená nič dobré pre jej štítnu žľazu.
Príbeh Nancy časovo koliduje s mladosťou Oleho a pojítkom, kde sa ich príbehy pretnú, je jediný koncert západonemeckej punkovej kapely Die Toten Hosen v komunistickom Československu.
Bola by škoda prezrádzať dej, pretože kniha stojí za prečítanie. Sadol mi jej „zeitgeist“, pocit znechutenia , ktorý bol aktuálny v komunistickom Československu i NDR a ktorý je žiaľ rovnako aktuálny aj teraz, pretože všade vládnu samí „Hezký lidi“, aj keď pekného je okolo nás stále menej. No future?
Teraz však o svojich pocitoch môžeme aspoň beztrestne písať, ale nemusíme ani to, ak sa nám nechce, pretože to za nás skvele urobil Jaroslav Rudiš. Klobúk dole.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments