Prišla obálka s pozvaním. Stretávka po rokoch. Ale to ubieha!
Keď má chlap niekam ísť, rozmýšľa, čo povie. Keď má ísť žena, uvažuje, čo si oblečie. Uvažovala som, čo poviem a čo budem mať oblečené.
Čo povedať ľuďom, s ktorými ste strávili štyri roky v jednej škole, na jednom internáte a ktorých ste odvtedy nevideli, nepočuli a možno pri náhodnom stretnutí ani nespoznali? Aká bude tá stretávka? Rozpačité úsmevy, alebo uvoľnený smiech? Len nie trápne ticho!
Veci visia na vešiaku, čakajú na deň D a so Slniečkom preberáme možnosti oboznámenia mojich bývalých spolužiačok so stavom minulým a dnešným. Prísna selekcia, nacvičujeme možné reakcie. Tornádo udalostí ktoré sa mi prehnali životom mi dáva na výber – môžem zo seba spraviť chuderu, alebo bratislavskú pipku, alebo sivú myš…môžem byť čím chcem. Zabávame sa na tom a nakoniec usúdim, že najlepšie je byť – sama sebou. Nepotrebujem sa na nič hrať, nepotrebujem falošný súcit a šepkanie za chrbtom ani závistlivé pohľady meniace sa na zákerné. A tak odmietnem ponuku kamaráta odviezť ma svojim autom, na ktoré úspešne loví naivné dievčatá a využijem možnosť cestovať vlakom ako kedysi – vtedy a potom s jednou z tých, ktoré som roky nevidela.
Je zvláštne počuť jej hlas v telefóne. Keby som jej volala pracovne, nespoznala by som ju. Manželstvo a materstvo z nej spravili nádhernú ženu, nádhernú, idem na nej oči nechať, ale nie preto že by som bola bi alebo l, ale preto, lebo mám jednoducho rada krásu.
A potom čakáme a zhovárame sa s ďalšími. Aj keď – dobrých desať minút veru neviem, s kým hovorím. Až potom si všimnem isté znamenie a neverím, aká zmena! Prichádzajú ostatné.
Je to zvláštne. Keď sme mali -násť, mysleli sme si, aké sme krásne. Že už krajšie ani nebudeme. Že našou najväčšou výsadou je mladosť, pekná tvárička, bezstarostný smiech. Teraz máme -dsať, bezstarostne sa smejeme, ani jedna nevyzerá že by sa cítila starou. Prežité radosti i starosti nám ukázali životné hodnoty a už netúžime mať všetko za každú cenu. Vieme dávať i prijímať. Vieme, čo nás poteší i čo zabolí. Vieme odpúšťať. Vieme si vážiť to, čo máme a tešiť sa na to, čo príde. Usadili sme sa, vieme, kde je naše miesto.
Poznanie života robí každú omnoho krajšou. Krajšou ako vtedy, keď sme boli mladé a divoké. Stále sme mladé a spojením vnútornej a vonkajšej krásy sme omnoho krajšie ako predtým.
Smejeme sa a máme si čo povedať. Akoby sme sa iba vrátili z letných prázdnin. Ako keby neboli manželia, deti, roky čo plynuli ako voda.
Sme to stále my. Rovnaké. Vlastne nie. Dnes sme oveľa krajšie ako vtedy.
(venované bývalej 4.A SPoŠ Holíč…veď ony už vedia)
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments