Daniel Glattauer: Priateľ do dažďa

Keby som sa narodila pred dvadsiatimi rokmi, asi tejto knihe neporozumiem. A možno aj áno.

Keby sa všetky moje kamalásky neodohrávali najmä v mojej mailovej schránke a na ICQ. Keby mi otcova frajerka cez maily nenadávala do hysterických manželiek a neželala mi z celého srdca len to najhoršie do života. Keby mi neposielala fotky môjho otca hrajúceho sa s jej deťmi, možno by som sa k tej knihe stavala úplne inak.

Ale je to asi takto:

Patrím do generácie, ktorá chtiac-nechtiac mala od počiatku puberty prístup k internetu. Ak nie doma, tak aspoň na hodinách informatiky. Húfne sme si googlili mená všetkých zaujímavých chalanov a nemuseli sme z Brava vystrihovať obrázky Elijaha Wooda a Johnyho Deppa, pretože sme si ich kedykoľvek našli na nete.

A potom to prišlo. Písali sme si siahodlhé maily s neznámymi absolventmi nášho gymnázia, o ktorých sme netušili ako vyzerajú. Našli sme si napríklad svoje blogy a už to išlo. Nemusím asi nikomu opisovať tú hrču v hrdle, ktorú som mala, ak som si v schránke našla obáločku od Miša Kratochvíla či Jana Lentakznudy. Mimo iného som sa stala krstnou mamou ich sekvojí, čo zasadili u svojej starej mamy v Lovinobani či akváriových rybičiek.

A potom sme si dohadovali stretnutia. A s nechutením zisťovali, že Mišo Kratochvíla fajčí alebo Ján Lentakznudy je dva metre vysoké vytrasené kura s horčičákmi na nose, ktoré neváha spýtať sa po piatich minútach Vášho akože rande, aký je Váš obľúbený chemický prvok.

Najkrajšie maily sme si však posielali s Imrom. A potom ešte s Máriom, s ktorým sme ostali veľmi dobrými kamarátmi až doteraz.

S Imrom sme sa chystali v ten rok obaja odbehnúť Národný beh Bratislava-Devín a pravidelne sme sa informovali o našich tréningových pokrokoch, ohovárali profky z Lýcea (áno, áno, keď ja som bola prváčka on práve maturoval) a písali si o tom, kto mal aký víkend. Dohodli sme si stretnutie v cieli. Hľadali sme sa v cieli podľa štartovacích čísel. A nenašli sa. Bolo to fajn, bolo to pekné.

Tak ako v tejto knižke, kde je pekne vykreslené ako sa mailová komunikácia dokáže dostať človeku pod kožu, a aké ľahké je stať sa skoro až závislým od nových správ od virtuálnej duše bez tela. A ako sa tá duša aj napriek svojej nehmotnej existencií dokáže dotknúť tej Vašej.

Tejto knihe nemožno odoprieť, že je čítavá a ak si človek nedá pozor, pokojne ju zlupne za jeden večer. (Veď koho by nebavilo čítať cudziu poštu, všakáno.) Ale asi tak rýchlo na ňu aj asi zabudne. Tak ako na všetky maily, duše a okamihy, ktoré sú bezpečne zapriečinkované v záložke Osobná pošta pod konkrétnymi menami. A v niektorých prípadoch je v záujme zachovania (už celkom dokopydaného) duševného zdravia jedinca lepšie ju z tade viac nevyťahovať. Alebo si radšej celkom zmeniť mailovú adresu, nech ani ten archív nemáte na očiach.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť