Mesto plné domof a oblokof

Jana Beňová – Plán odprevádzania

Mali ste niekedy v pláne opísať svoj vzťah k svojmu mestu? Napísať len tak pár viet o životnom priestore, v ktorom sa každodenne pohybujete, v ktorom poznáte každú uličku, ako vrásky na svojej tvári pri pohľade do zrkadla. Plánovali ste stvoriť zo svojich postrehov a spomienok dokonca nejaký malý literárny útvar? Napríklad takú poviedku, novelu, v ktorej by ste oživili príbeh vášho života vsadený do smutného, ale zároveň zaujímavého sveta. Opísať tak v toku myšlienok svoj čistý existenciálny prejav života, zamýšľať sa o samote, ktorá vám zviera hruď aj v prítomnosti ľudí, ku ktorým v skutočnosti prechovávate skutočnú a pravú lásku.

Elza a Ian sa milovali. Do izby doliehali hlasy detských führerov hrajúcich pred panelákom svoje hry. Výkriky. Nadávky. Bola jeseň. Pomalá tma. Rozkoš muža a ženy sa miešala s vulgárnosťou detských výkrikov. Milovali sa potichu a skromne. Hľadeli si do očí. Ako židia schovaní v nejakej pivnici“.

A potom len tak zauvažovať nad svojim dynamickým životom, keď sa vám zdá, že západ a východ slnka sa zlievajú do jedného úkazu, keď máte pocit, že čas sa mení len pracovný postup manufaktúrnej dielne, alebo jednoducho pripomína pohybujúci sa pás pri pokladni supermarketu.

„…PIK… PIK… PIKPIK… PIKPIKPIK… PIK z hypermarketov. Ľudia nakupovali. Kódy pri pokladni naskakovali na bloky so zvonivým praskaním. Ako oheň. Pokladníčkam šla práca od ruky. Rebeka si predstavila zem, ako sa krúti vesmírom, takmer mlčky. Až na ten nepretržitý signál, symfóniu PIK… PIK… PIKPIK… PIKPIKPIK… PIK“.

A možno ste chceli niekedy vyjadriť len obyčajnú kritiku na jednotvárnosť priestoru, vysloviť svoje znechutenie nad šedosťou sivej betónovej hmoty panelákových sídlisk. Vyjadriť odpor voči urbánnemu nevkusu, sprzneným pieskoviskám, vtieravosti psích exkrementov, ktoré sa vám nalepujú na podrážky topánok pri prechode každého metra štvorcového asfaltových a zelených plôch.

„Niekto dostane sračku, keď sa vyberie do Egypta. My sme ju dostali vždy, keď sme sa vrátili domov. Do Petržalky“.

Predtým ako to urobíte, prečítajte si novelu o novele Jany Beňovej Plán odprevádzania. Beňová píše o meste (mieste), kde ľudia sú len akýmisi živými potemkinovskými kulisami, ktoré dennodenne obchádzame. O ľuďoch, ktorých tváre sa menia na veľké biele lievance, bez známok života, avšak s o to väčšou schopnosťou nenávidieť toho druhého.

Lievance sú vyznávačmi kultu smrti. Holé lebky sú znamienkom nekrofílie. Neznášajú všetko, čo sa derie na svetlo, všetko, čo raší, vyviera, prediera sa zo škrupiny. Imponuje im holá žiariaca kosť, lebka, čistý vápnik. Vlasy lievancov dostanú šancu až pod zemou. Vtedy prvýkrát nesmelo ako páperie vyklíčia z lebiek“.

Beňovej výpoveď je skutočne novela o čistej esencii ľudského života, o samote, ale aj spolupatričnosti, o láske, ale aj odpore. Je to jednoducho text o živote, o večnom pochodovaní a odprevádzaní.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť