O strate ilúzií

alebo trčí tej postave zo zadku banán???

V úprimnom vyznaní neúspešného béčkového hollywoodskeho herca som prečítala, že bral každú rolu, len si zistil, či príslušnej postave netrčí zo zadku banán.
Keď ako detský herec začínal, ako elév s príslušnou hereckou prípravkou pokračoval, veril, že „prerazí“. Nuž neprerazil, ale z niečoho musel platiť hypotéku na dom a školu pre deti…
a napodiv žiadna z postáv nevyžadovala zastrčenie banánu do análu.

Napodiv.
Koľkokrát denne, tí šťastnejší týždenne si pcháme nejaký banán tam, kam nechceme???
Koľko rán, šokov či ponížení si denne odkývame?

Ak sa človek potuluje medzi svojimi bližnymi ako keby medzi nich „fčéraj z višne skydou„, potrebuje občas otvoriť oči aj za cenu nejakého toho spoločenského „foajé“.
Keď mi Betka vysvetlila, prečo je lepšie byť chlapčekom ako dievčatkom, vznikla z toho desná karmohonka, lebo to obsahovalo všetko, čo karmohonka musí mať – roztomilé dieťa, krátky text a ľahko pochopiteľnú pointu, ale pre mňa to malo inú pridanú hodnotu.

Súčasnosť sa dá charakterizovať „americkým snom“ „obyčajného“ človeka, samozrejme z PR dôvodov najlepšie krásneho dievčaťa z chudobných pomerov o tom, ako urobiť hviezdnu karieru a mechanizmus je jasný, po chrbtoch tých ostatných, lebo na vrchole sa svieti najjasnejšie.
A nefandime si, na rozdiel od naivnej škôlkárky, že je to vec „dievčenská“. Tu genderové stereotypy neplatia. Presne tak isto sa správajú aj muži a nielen v speváckych súťažiach.

Starý dobrý týmový duch, ktorý moje dieťa „zatiaľ“ berie je už naozaj skôr výsadou filmov pre pamätníkov. Koľkokrát v poslednej dobe sme sa na niekoho spoľahli? V práci, v politike či len v tom, že bude dobre zametená chodba? Sme nastavení na podrazy, intrigy, podvody, klamstvá a šlendrián, síce na to nadávame a trebars to ani nerobíme, ale počítame s nimi ako s normou. Mobbing či bossing považujeme za súčasť života, šikanu „má riešiť“ psychológ a aby sme boli schopní aspoň sedieť v openspace vedľa seba, máme couching.

Nuž čo. Nová doba. Ak teda to moje dieťa nechce byť Hannou Montanou, ale rado by žilo systémom „jeden za všetkých, všetci za jedného“, bude si musieť náramne vyberať, kde a s kým bude spolupracovať a spolunažívať. Lebo u 99% dospelej populácie je iba zbožným prianím, že si nebudeme musieť pchať ten banán do zadku, prípadne, že nám ho nejaký kamarát vytiahne.