Pri slove Paríž sa väčšine ľudí automaticky vybaví Eiffelovka, Víťazný oblúk alebo Notre-Damme. Pre mňa je to skoré ranné prebudenie v dopravnom prostriedku na kraji Paríža za zvuku trúbenia áut a prítomnosti husej kože po celom tele.
Hodinové čakanie v dopravnej zápche vybičuje moju radosť z príchodu do intergalaktických rozmerov. Keď konečne vystúpim a vdýchnem ten parížsky vzduch, viem, že ma čaká pár úžasných dní.
Vnímanie Paríža len ako úschovňu veží, chrámov, oblúkov a múzeí mi príde príliš povrchné. Myslím si, že všetko to parížske ,,gros“ sa deje v uliciach. Pouliční umelci a hudobníci zosobňujú živú dekadenciu a bohému, štýlovo oblečení ľudia zas udávajú módnu dikciu a práve toto inšpirovalo umelcov k tvorbe svojich diel, ktoré sú dnes vystavené na posvätných miestach Paríža.
Turistovi mojej krvnej skupiny najviac odporúčam návštevu známych schodov priamo pri srdci Paríža- Sacré-Cœur v Montmartri. Snúbi sa tu nádych histórie z prelomu 19. a 20. storočia, kedy bola katedrále dokončená, s prvkami modernej kultúry. Hip-hopoví tanečníci a hudobníci si tu pohybom a zvukom obtočia okolo prsta aj zarytých turnusových návštevníkov. A ten výhľad na celé mesto? Lepší ako z Eiffelovky. A cestou späť máte 98%-nú šancu, že natrafíte minimálne na swingových a rockových pouličných hudobníkov a nádejných maliarov.
Alternatívna prechádzka pokračuje k ďalšiemu bodu, smerom na La Place de Joachim-du-Bellay. Nachádza sa tu známa Fontána neviniatok. Stačí zobrať do ruky Starbucks z kaviarne oproti a na hodinu sa usadiť na fontáne. Denne sa tu prestriedajú tisícky ľudí sŕkajúcich kávu, rozprávajúcich desiatkami rôznych jazykov a poobliekaných do tých najoriginálnejších výtvorov, takže čítať ženský módny magazín je tu absolútne tabu.
Komu nestačí deň plný impresie z ulice, mal by zakončiť deň v Musée d´Orsay. Je to zbierka tých najlepších z najlepších, takže híkanie je zaručené. Manet, Picasso, Van Gogh, treba pokračovať?
Typickú parížsku kaviarenskú kultúru nemožno opomenúť; zažiť ju a vlastnej koži by som sa určite vybrala naspäť na Montmartre- prechádzkou chodníkmi, ktorými prešli Hemingway, Picasso a Morrison (moja večná láska) a usadiť sa v ošarpaných priestoroch s neopísateľnou atmosférou, z ktorej máte chuť kúsok si odrezať a zobrať so sebou domov. Klavirista v najlepších rokoch vám z rohu baru zahrá podklad k piesňam Edith Piaf a Billyho Joela a na chvíľu máte pocit, že ste Edith osobne (muži skôr ten Billy).
Kolobeh dňa vrelo odporúčam zakončiť okružnou plavbou po Seine. Najlepšie okolo deviatej hodiny večernej, keďže v Paríži vydrží svetlo v priemere o hodinu dlhšie ako u nás. Vychutnať si možno množstvo pamiatok, ktoré vidno aj z lode. Plavba trvá niečo cez hodinu a ako náhle sa zotmie, Eiffelova veža dostane svetelnú šatu a vidno ju doslova v inom svetle.
Na záver už len pohár Bordeaux a Paríž vás dokonale opije. A vy už len čakáte na ,,Slnko, ktoré vychádza.“
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments