O nejednom ráne, o jednom dievčatku

By Saša Grodecká
22. apríla 2011

Až krátko pred siedmou som na začiatku ďalšieho dňa zladila svoje duševné súradnice, ktoré mi hlásili: Večer si si ľahla do postele a triasla si sa od únavy. Bola si unavená až tak, že si nebola schopná priznať si ani to. Bola si schopná zaspať, aspoň toto si váž. Bola si schopná na chvíľu nebyť.

Je to možné. Je to však možné tak isto ako fakt, že si nič z toho väčšinou nechcem pamätať.

Maličká

Ráno ťa zobudil kŕč a doznievajúca bolesť v lýtku ťa sprevádzala celý deň – doslova na každom kroku. A tie kroky boli ťažké. A tie po nich tiež. Ráno ťa namiesto zvonenia budíka zobudil silný kŕč, poďakuj za to. Iných budia výčitky svedomia. A iných nie. Ale mali by. A možno ti aj ten kŕč čosi (vyčítavé) chcel povedať, čosi viac ako to, že tvoje telo reaguje na nedostatok horčíka, draslíka, vitamínov a ktovie, koho ešte; počnúc samotnou tebou. Kde a ako ďaleko si od vlastného prahu odišla počas posledných pár nádychov? Porátaj (sa so sebou), buď (si) jasná.

Aj tvoja duša bola kedysi v kŕči a dodnes z neho celkom nevyrástla, dobre vieš, že ju ešte vždy zabolí, keď sa s ňou pohneš bližšie k človeku. A vôbec, keď chceš od nej (čosi príjemné), aby precítila, preľúbila, prežila,… ako veľmi to všetko vtedy premenúvaš na bolesť? Aké ťažké sú tieto kroky a – aké veľké sú, maličká?

(…)

Možno by to chcelo pokoj. Užiť aspoň trikrát denne a zapiť hlbokým výdychom. Predýchať sa z tejto únavy. Čokoľvek, čo ťa obdarí viac ako nudné lúhovanie tých istých sĺz.

(…)

Najtvrdšie dopadáš vždy do ľudí, ktorí nemajú hlboko do duše. Ibaže raz ti jedna taká povedala Ty nepatríš sem, nie si tu pre tento zlý svet… A potom dodala …dievčatko moje. A teba to tak pravdivo bolí až dnes, keď začínaš tušiť, že mohla mať pravdu. Mohla. Lenže ty si tu. A svet ostal tiež. A ten možno vie svoje aj o tom, kam odišlo to dievčatko.

Večerné správy

Keď som zameraná presne do seba, počujem iba:

Na chvíľu nebuď (ničím nepokojným), nepozeraj na čas zavesený na každom rohu v meste, ktoré v sebe nosíš; ale ak by ťa predsa dobehol, nechaj ho utekať ďalej, preč z očí, preč.

Na tu istú chvíľu si ľahni do seba ako do tej najširšej postele bez prikrývok a bez výčitiek, a potom, potom si povedz Takto tu chvíľu zostanem, takto tu chvíľu prežijem. To si budeš chcieť pamätať.