K brainstormingu na tému „sčítanie a vyznanie“ prispel mail mojej bývalej spolužiačky. Písala mi o tom, ako sa počas veľkonočnej bohoslužby rozplakala. Príčinou jej sĺz však nebola hĺbka duchovných textov a obradov plná symboliky a radosti. Neboli to totiž slzy dojatia.
Slzy jej do očí vtlačili slová pastierskeho listu, v ktorom sa slovenskí biskupi rozhodli povzbudiť slovenských veriacich… K čomu? V mäteži korupčných a klientelistických kalkulácií v najvyššej politike by človek čakal povzbudenie k životu v pravde či k odvahe vzoprieť sa lži, klamstvám či podvodu doma i na verejnosti. Biskupi však úplne umiernene zamierili celkom inam. Účelovo povzbudili všetkých katolíkov (a ekumenicky aj ostatných kresťanov…) k zapísaniu rímskokatolíckeho vierovyznania do príslušnej kolonky pri blížiacom sa sčítaní ľudu.
Moja kamoška napísala: … isté miesta v cirkvi sa snažia byť o Bohu, alebo sa tak prezentujú, ale bez Neho. Bez Jeho Ducha a bez Jeho Prítomnosti. Tak takým sa vyhýbam a hľadám tie, kde Ho vnímam a to niekedy veľmi intenzívne, ale dosť často to aj nie je v katolíckej cirkvi… Možno je to veľmi subjektívny pohľad, ale nezakladá sa len na mojich pocitoch….aspoň dúfam, ale aj na tom, čo viem z Písma o ŇOM.
Píšem Ti to aj preto, lebo ma dnes rozplakal pastiersky list. Nakoľko starostlivo vyberám kam sa v cirkvi vyberiem, väčšinou sa nerozčuľujem ale ticho rozjímam. Ale dnes ma to premohlo. Dotkla sa ma zmienka o rozvedených, ktorá je podľa mňa veľmi boľavá…a celkove agitačný tón celého listu.
Moja kamoška nepatrí medzi ufňukané indivíduá ani medzi nezmieriteľných kritikov cirkevnej hierarchie. Nie je ani rozvedená. Naopak žije v podľa mňa šťastnom a harmonickom katolíckom manželskom vzťahu. No má podobne asi ako každý z nás okolo sebe rôzne „neharmonické“ prípady (aj ja som vlastne dosť „neharmonický“ prípad…). Kedysi dávno na vysokej škole sme na „stretkách“ čítali spolu české a slovenské katolícke či občianske samizdaty, Písmo a modlili sme sa spolu s ostatnými našimi „kolegami“. Neskôr aj s jej a inými deťmi pri stretnutiach, kde sme hľadali cesty ako o tajomstve viery hovoriť práve tak, aby sa dar viery dostal aj do ich sŕdc. A aby tam rástol tak, aby im dával zmysel. Aby mohli pochopiť aj existenciu neviditeľných a duchovných vecí. Snáď sa nám to načas podarilo. Chcel som jej na jej „pohnuté“ a úprimné riadky zmysluplne odpísať. Tak som si zmienený text pohľadal.
Slová, nad ktorými netreba plakať…
Našiel som v ňom niekoľko odsekov abstraktných teologických vyjadrení. Boli odpísané či parafrázované z Katechizmu. S tým, že Ježišovo zmŕtvychvstanie znamená nový život pre Krista i pre všetkých jeho nasledovníkov. Tak ako Pán Ježiš vstal z hrobu, tak budú – pod vplyvom Božej milosti – vstávať kajúcnici zo svojich hriechov a na konci čias s osláveným telom vstúpia do Božej slávy, sa polemizovať nedá. Hoci Dawkins by si tu prišiel určite na svoje. Som veriaci človek a veta, že toto veľké tajomstvo našej viery má teda konkrétny význam pre všetkých – vrátane ľudí modernej, technicky a konzumne zameranej doby je síce trochu frázovité, no z pohľadu veriaceho človeka vcelku prijateľné konštatovanie. Toto by ma nerozplakalo. Hľadal som teda ďalej…
Vyjadrenie, že Veľká noc zďaleka nie je len nejaká spomienka či krásna starožitnosť spojená s folklórnou tradíciou má však už viacero trhlín. Zvlášť ak som sledoval rozpačité vyjadrenia friend-ov na Facebook-u o veľkonočnej oblievačke, rozdávaní kraslíc, nezmyselnosti Veľkonočného pondelka či tradičnej veľkonočnej konzumácii. Veľkonočný folklór určite naberá prevahu nad skutočným posolstvom tohto najväčšieho kresťanského sviatku. Faktom je, že mnohí kresťania celkom dobre ani nevedia ako tento folklór oddeliť alebo zapojiť do prežívania Veľkej noci a ako nájsť to podstatné. Ale ani to by ma ešte nerozplakalo. Tak som čítal ďalej.
Prišli rečnícke otázky: Zmŕtvychvstanie Ježiša je svojou mocou a svojimi dôsledkami stále aktuálne – aj dnes. Nepotrebujú aj súčasní ľudia – bez ohľadu na ich sociálne, kultúrne či náboženské rozdiely – pre svoj zmysluplný život dar viery? Nehľadá každá rozmýšľajúca osoba vyššiu pravdu o sebe a o svete? Nedúfa každý vnímavý človek v šťastný život a v spravodlivosť, ktorá raz musí zvíťaziť?
Čakal som preto v ďalších odsekoch praktické usmernenie ako na to. Tak som s napätím čítal ďalej: Veriť znamená prijať niečo za pravdivé na základe nejakej autority. Ak ide o prirodzenú autoritu – ľudskú, svetskú –, tak ide o prirodzenú, bežnú vieru či dôveru. Ak však ide o nadprirodzenú Božiu autoritu, vtedy už ide o náboženskú vieru. Kresťanstvo ako zjavené náboženstvo spočíva na spásnom Božom slove, na Bohu, ktorý sa z lásky zjavil ľuďom (porovnaj Katechizmus Katolíckej cirkvi, bod 68). No praktické odpovede neprichádzali.
Slová, nad ktorými môžeš plakať…
Tak som s nádejou začal čítať odsek, ktorý začínal slovami o tom, že naša viera má byť živá. Podľa našich slovenských biskupov to súvisí s významnou celoeurópskou i štátnou udalosťou: – v máji tohto roku bude sčítanie ľudu.
Zaujímavá je pokojná samozrejmosť s akou páni biskupi ďalej píšu: „Ako viete, sčítanie sa bude konať opäť po desiatich rokoch. Sčítanie predstaví obraz o našom Slovensku, o jeho bohatstve či chudobe, o jeho obyvateľoch a ich národnostiach, o ich vzdelaní a kultúre, o ich zdravotnom stave aj o ich viere. Ak má sčítanie podať pravý obraz aj o náboženskej situácii – o tom koľko je na Slovensku veriacich katolíkov, evanjelikov, pravoslávnych a iných –, musíme hovoriť o vyznaní svojej viery, hoci nekladieme dôraz na kvantitu, ale na kvalitu.“
Text ako vidíte graduje. No podľa môjho osobného názoru je predčasným vyvrcholením listu táto pasáž: „Toto vyznanie viery sa dotýka všetkých, ktorí boli pokrstení a pripojení krstom ku Kristovi a jeho Cirkvi. Vieme, že pri sčítaní ide o osobné prihlásenie sa ku Kristovi a k Cirkvi, v ktorej sme boli pokrstení. /…/ Ono – po civilnej stránke – utvára pravdivý obraz o náboženskom stave obyvateľov Slovenska, obraz o tom, kam sa naši ľudia nábožensky zaraďujú, kam ich v našej spoločnosti zaradil ich krst.“
V naša ústava hovorí, že Slovenská republika sa neviaže ako sekulárny štát na žiadne náboženstvo. Krst teda spoločensky nikoho nikam nezaraďuje – hore ani dole. Náboženské presvedčenie a sloboda prihlásiť sa a verejne vyznávať svoje náboženstvo nikoho k ničomu v spoločnosti nepredurčuje. Konštatovanie o tom ako ateizácia v minulom režime viedla „pragmatických“ rodičov k tajným krstom či sobášom a ako tento magický úkon vyrástol do veľkého stromu kresťanského presvedčenia na Husákovej smrteľnej posteli či v Schusterovej hrudi je interpretačný výkon hodný samostatného zamyslenia. To môžeme nateraz nechať bokom. „Tajné krsty“ začali „pôsobit“ nie vďaka modlitbám kňazov a celého sveta (pozri text listu), no skôr preto, lebo ľudia stratili strach a už sa nebolo „treba“ báť. No tento magický obrat v deťoch začal podľa biskupov „akosi“ pôsobiť. Do svojich prosieb Cirkev pri príležitosti sčítania ľudu a potreby percentuálne podložiť a vylepšiť svoju vyjednávaciu pozíciu so štátom náhle preto zahŕňa aj tých, ktorí sa azda od nej vzdialili , ktorí azda pochybujú o viere, aj tých, ktorým sa nejakým nešťastím rozpadlo manželstvo a žijú v civilnom, ale cítia, že to nie je v poriadku a možno tým aj veľmi trpia. Aj na všetkých týchto Cirkev pamätá, pokladá ich stále za svojich synov a dcéry
.
Liberáli, feministky, rozvedení a znovu len „nadivoko“ zosobášení katolíci, či dokonca snáď aj „nevyliečení“ homosexuáli si môžu vydýchnuť. Cirkev sa uchádza o ich priazeň a štatisticky dôležitý vstup.
Biskupi zmierlivým tónom vysvetľujú, že rímskokatolícka cirkev sa modlí aj za nich, aby vytrvali vo viere, aby – s Božou pomocou – niesli svoj kríž a aby nikdy nepopreli svoj krst a vpísali do kolonky to správne vierovyznanie. „Veď Božia láska je väčšia ako naše srdce a je tu aj pre nich. Aj títo všetci nech pri sčítaní ľudu zaznačia do príslušnej rubriky, že sú pokrstení, že sú katolíci – že srdcom patria do Cirkvi.“ Viem, že ma niektorí čitatelia a čitateľky budú obviňovať z irónie. Preto dodávam, že len citujem a parafrázujem výroky pastierskeho listu.
Nuž ale podľa pastierskeho listu to je takéto jednoduché s vierou v Boha. Srdcom patríte do Cirkvi, ak to zaznačíte do príslušnej rubriky. Dlho som váhal či mám na túto tému niečo vôbec písať. Akákoľvek polemika s riadkami pastierskeho listu totiž padne už vopred podľa „orákula“jeho autorov do spamového priečinku určeného pre niektoré masmédiá, ktoré budú pred sčítaním ľudu viac útočiť proti Cirkvi, aby pomýlili veriacich. Budú hovoriť o škandáloch, o zneužívaní moci v Cirkvi a budú ironizovať tých, ktorí chcú vyznať a priznať svoju vieru. Skrátka biskupi mysleli na všetko.
Slová, nad ktorými musíš plakať…
Pred finále listu príde skromné konštatovanie pánov biskupov, že ONI vedia, že keď Cirkev chráni prirodzenú rodinu a zdravú výchovu detí, keď hovorí, že vražda je zločin, že krádež je krádež, keď chráni všeobecnú mravnosť – a robí to na Slovensku už viac ako tisíc rokov –, slúži tým nielen Bohu, ale aj národu a vlasti.
Na záver teda z riadkov listu vyplýva, že kto nezaznačí do príslušnej rubriky požadované vyznanie viery, tak sa dopustí zneváženia celých našich dejín, našich chrámov či obetavej činnosti mnohých veriacich. Slovensko dnes potrebuje vieru a Cirkev viac než kedykoľvek predtým. Preto treba nájsť rubriku štatistického formulára, v ktorej sa táto viera „zhmotní“.
Komu by sa pri tejto predstave slovenských katolíckych biskupov o viere a jej vyznávaní netlačili do očí slzy. Vraj tak, ako „sa pri sčítaní každý z nás prihlási, že je muž alebo žena, ako sa každý z nás prihlási k svojej národnosti, tak nech sa každý prihlási aj za rímskokatolíka, gréckokatolíka, evanjelika, pravoslávneho či iného spoločenstva“.
Toto tvrdenie o biologickej konfesionálnej predurčenosti však demaskuje viac ako si jeho autori uvedomujú. Otázka vierovyznania je otázkou osobnostného a hodnotového postoja človeka. V živote sa často aj mení a vyvíja, dozrieva a naberá nové dimenzie. Toto presvedčenie nie je konfesionálne a je vyjadrením biblického postoja v Duchu a v Pravde pred majestátom Najvyššieho.
Dospelí a zodpovední veriaci majú vedieť a majú si zachovať schopnosť počúvať Boha viac ako ľudí. Ježiš Kristus bol paradoxne počas vykonštruovaného súdneho procesu obvinený z bohorúhania. Obvinili ho z toho veľkňazi a zákonníci, ktorým nastavoval zrkadlo. Hovoril im o tom, ako degraduje povrchná náboženská prax vieru v Boha v očiach sveta a neveriacej verejnosti. Ako sa stáva suchým figovníkom, soľou bez chuti, svetlom ktoré nesvieti. Ako sa v Duchu a v Pravde a nie len na to určených chrámových kultových miestach stretáva Boh so svojimi vernými. Ako milosrdný Samaritán či hriešna Samaritánka v úprimnom praktickom postoji viery ukazujú na Najvyššieho a hovoria o ňom viac ako povrchní zbožní veriaci tej doby – znalci Písma, veľkňazi či farizeji. Ako nie tí, ktorí ho volajú pokrytecky Pane, Pane, ale tí, ktorí ho spoznávajú vo svojich núdznych spoluobčanoch a pomáhajú im slovom či skutkom vtedy, keď to je potrebné.
Aké Slovensko skutočne je. Pokrytecké?
O tom, ako uplynulých dvadsať rokov mlčali biskupi vtedy, keď mali hovoriť, či hovorili vtedy, keď mali mlčať by preto mohlo byť odmenené aj mlčaním. Je to ostatne jediná možnosť ukázať, čo si o tejto biskupskej agitke veriaci myslia. To, aké Slovensko v skutočnosti je, vieme veľmi dobre, ak sa pozrieme na naše úrady, štátne inštitúcie či do parlamentu. Keď sa pozrieme do našich nemocníc a škôl. Keď si pozrieme naše kultúrne a nekultúrne celebrity na programoch verejnoprávnych či súkromných médií. To sa poprieť nedá. Preto úplne súhlasím s výzvou biskupov, aby sme nepopreli to, kto sme. Nech sa ukáže, aké naše Slovensko v skutočnosti je.
Vieru však „nesprávnym“ údajom v rubrike pre potreby Štatistického úradu zaprieť nemožno. Možno však dať najavo, že každá manipulácia má svoje obmedzené trvanie. Desiatky percent veriacich, s ktorými pri tejto príležitosti kresťanskí lídri počítajú ich totiž usvedčujú len z jedného. Nemajú svoje „stáda“ pod kontrolou. Slovenskí kresťania nenapĺňajú vysoké štandardy, ku ktorým sa štatisticky hlásia. To, že sa tie percentá pri debatách s otcom štátom zídu však matka cirkev zanedbať nechce. A to je do plaču. Či ako mi napísala iná kamarátka: je to iritujúce.
Ako sa v celej situácii zachovať je výsostnou záležitosťou každého, kto formulár bude vypĺňať. Chcel som pri tejto príležitosti len povedať, že tento štýl traumatizovania veriacej verejnosti tým, že kto nezaznačí „správnu rubriku“, zapiera vieru, je plytkou psychologickou manipuláciou z pozície cirkevnej moci. Je možné, že aj spovedníci a kazatelia túto tému ešte neraz oprášia, aby bol apel účinnejší. Záujem úradnej cirkvi na tom, aby štatistický údaj členov cirkvi bolo čo najvyššie číslo je viac ako priehľadný. A dovolím si tvrdiť, že je aj Tetzelovsky hriešny. Nie nenabádam k tomu, aby sa ľudia k svojmu vierovyznaniu neprihlásili. Len si myslím, že stojí za to si tento neúprimný biskupský apel na vyznanie viery zobrať vážne a naložiť s ním aj trochu „nečakane“. Viera sa totiž vyznáva inak.
Aj páni biskupi a ich asistenti by už mali konečne do svojich uší dostať spätnú väzbu toho plebsu, ktorému pastierske listy tlačia do očí slzy. Možno sa zamyslia. A možno nie. No už nebudú môcť povedať, že im to nikto nepovedal. A takto „potichu“ im veriaci môžu povedať, čo si o takýchto pastierskych listoch myslia. Môže to byť prvý krok k poznaniu pravdy o tom, akí sme.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments