Vypľula som kôstku z čerešne, ďaleko, čo najďalej. Nikto ju nenájde. Ani mňa. Mám toho dosť! Ujdem! Ujdem od toho všetkého a bude! Ale, priznávam, keby sa TO nebolo stalo, nikdy by mi nič také nenapadlo.
Naháňali sme sa s Mišom pomedzi kvapky dažďa, ja rýchlo, on rýchlejšie. Mišo bol náš pes. Čierny ako noc a divoký ako čert. Celá dedina sa ho bála. Dušan sa ho nebál. Dušan bol chlapec od susedov. Aj s Dušanom sme behávali, Dušan rýchlo, ja rýchlejšie. Ráno sme vybehli z dvora, každý z toho svojho, v jednej ruke krajec mastného chleba, v druhej jablko. Prázdniny som milovala aj pre toto. Dodnes mám na jazyku chuť mastného jablka, v nose vôňu trávy a v ušiach babkin hlas.
„Elááá, nieže prídeš domov až večer!“
Samozrejme som prišla, večer, v noci. Babka ma potom naháňala po dvore s tou najväčšou varechou v ruke. Ja, za mnou Mišo a posledná babka. Preto som tak rýchlo behala. Najrýchlejšie z celej triedy. Babka ma nikdy nevybila. Asi preto, že ma nikdy nechytila.
Sedávali sme s Dušanom na železničnom moste, hompáľali nohami, Dušan chudými, ja krivými. Dojedali sme chlieb s jablkom a potom pľuli na koľajnice. Keď nás to omrzelo, šli sme sa kúpať na jazero. Hoci popravde to žiadne jazero nebolo. Len taká žaburina. Cestou sme trhali čerešne, strieľali sa kôstkami a rehotali sa ako blázni. Ani sme nevedeli na čom. Iba tak, od radosti. Slnko pražilo, vo vzduchu sa vznášala vôňa sena, v diaľke pískal vlak. Plavky sme nemali, ja len v gaťkách, Dušan v trenírkach. Hanbu sme nepoznali. To až neskôr, keď mi začali pučať prsia, vyhovárala som sa, že mi babka nedovolí chodiť na jazero. Vraj sa tam jeden utopil. Ležali sme v tráve a pozorovali oblaky. Len tak potichu. Všeličo som tam vtedy na tej letnej oblohe videla. Dušan ten nie.
„Čo vidíš?“
„Oblaky.“
Stále to isté.
„Ja nemám takú fantáziu ako ty, Ela. Daj pokoj s oblakmi!“
Niekedy som si natrela pery čerešňami.
„Nechceš ma pobozkať?“
Vedela som, že nebude chcieť, ale aj tak som sa ho to občas opýtala. Aj keď som nemala pery natreté čerešňami. Chcela som vedieť, aké to je. Bozkávať sa. Tie čierno-biele ženy, čo som ich potajme sledovala z babkiných duchien sa tvárili tak neopísateľne šťastne, keď ich pobozkal ich čierno-biely milenec, že mi to stále nedalo pokoj. Vymýšľala som hry, v ktorých by logicky k takému bozku muselo prísť, ale Dušan mi odolával s rovnakou neochvejnosťou, s akou som ja spriadala svoje siete.
„Ela, ty nie si normálna.“
„Som normálna, to ty si debil.“
„Pôjdeš zajtra von?“
„Nepôjdem.“
Vždy som šla.
Zapískal pod oknom a hneď som schmatla chlieb a jablko a utekala za ním, akoby nepočkal. Vždy počkal, veď kam by šiel?
Keď mala babka prajnú náladu, natrela mi dva krajce chleba s maslom a slivkovým lekvárom. Jeden pre mňa, druhý pre Dušana.
Rúžovala som si vtedy pery slivkovým lekvárom.
„Pobozkáš ma?“
Po niektoré roky prichádzala na prázdniny aj sesternica Alica. Vždy som ju neznášala. Asi preto, že bola krajšia. Aj keď fantáziu nemala žiadnu. Ohŕňala nos nad babkinými duchnami, mastným chlebom aj nad Dušanom.
„Také dedinské je to všetko!“
„Ty Dora, veď si na dedine.“ chcela som jej povedať, ale nikdy som to neurobila. Ani neviem prečo. Veď inak som sa ničoho nebála. Ani behať v noci po cintoríne, ani skákať zo stromu, či z mosta pri studničke.
Vždy, keď mala prísť, bol celý dom hore nohami. Všetko sa muselo lesknúť, od Mišovej búdy až po povalu. Neviem, či to kvôli Alici, či kvôli tete Marianke, Alicinej mame, sestre mojej mamy, babkinej najstaršej dcére. Aj preto som Alicu neznášala, nemohla som totiž behať celý deň s Dušanom, musela som umývať okná, prášiť koberce, až pokým som nezdrhla. Lebo vždy som zdrhla. Zapískala na Dušana a už nás nebolo. Večer ma babka naháňala ešte intenzívnejšie. To som ju nechala celkom sa unaviť, lebo som vedela, že toto mi len tak ľahko neprejde. Keď už vybehala všetku zlosť a ja všetok strach, obe sme sa zrútili do ružovo-bielych pásikavých duchien a smiali sa ako šibnuté. Babka a ja. Veď hádam nám nejaká Alica nerozbije krásny vzťah!
Aj tak nebolo nič dobré, keď prišli. Teta Marianka s Alicou. Načo sme sa tak snažili? Babka len pokrčila plecami.
„Ony sú Ela, také mestské!“
Tomu som rozumela asi toľko, ako keď Alica povedala, že je tu všetko dedinské. Veď sú z mesta, tak aké majú byť?
S Dušanom sme si robili z Alice posmech. Volali sme ju Alica – palica, to preto, že bola vysoká a chudá. Alebo Bleduľa, to preto, že bola biela. Teda, keď prišla bola biela, potom bola červená ako Dušanov otec. Ale ten to mal z pijatiky. Tak vravela babka. Občas nám vyspevoval pod oknami, bolo mi to smiešne, ale Dušanovi som to nikdy nepovedala. Že mi je to smiešne. Dušan sa na otca vtedy veľmi hneval. Vlastne sa hneval na celý svet, len na mňa nie. Sedeli sme na železničnom moste, mlčali a keď sme vymlčali všetok smútok, dali sme si preteky. Kto bude prvý pri studničke? Vedel, že to budem ja, ale chcel ma asi odškodniť za to dlhé mlčanie.
Prišla. Hneď v prvý júlový týždeň. Bola tu aj s tromi kuframi, vôňou mesta a nosom dohora. Alica.
„Ideme na čerešne! Pôjdeš s nami?“
Myslela som, že nepôjde. Šla.
Na druhý deň som sa jej to radšej nepýtala, ale ona išla aj tak. A Dušan neprotestoval. Už si z nej nerobil žarty. Keď som povedala Alica – palica, nesmial sa. Bleduľa, nič.
,Čo je s ním, dofrasa?!´
Sedela som na konári a dočahovala tie najčervenšie čerešne, na ušiach čerešňové náušnice, na perách čerešňový rúž, keď mi vtom padol zrak na tých dvoch pod stromom. A to, čo som videla ma takmer zhodilo dolu! Bozkávali sa! Normálne sa bozkávali! Čerešne z mojej košele im popadali na hlavy a vzápätí som skočila aj ja. Pozviechala som sa zo zeme a bežala, bežala, nič nedbala na hlas utekajúci za mnou.
„Elááá. Vráť sa!“
Figu borovú sa vrátim.
Zastavila som sa až pri studničke. ,Prvá´, napadlo mi, čo som vždy kričala na tomto mieste. Vo vrecku košele sa mi zachytila posledná čerešňa. Automaticky som si ju strčila do úst. Kôstku som vypľula. Ďaleko. Nikto ju nenájde!
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments