„Dobre, Chrumka, o chvíľu som tam!“
Neverím. Sedí si v kancelárii a ja sa tu idem zblázniť. Dieťa síce spí, ale to sa môže každú chvíľu zmeniť. Čo ak bude hladné alebo sa pokaká? Čo urobím?
Cítim sa ako paralyzovaná. Viem, že ak naozaj začne plakať, stane sa niečo strašné. Pohne sa vesmír, vyvrhne ma do ničoty ako nepotrebný element, škaredú hračku prírody, najhoršieho netvora. Nič iné si nezaslúžim. Ale Igor musí prísť. Jednoducho musí.
Pomrvilo sa.
Chvíľu ho pozorujem. Zvraštená žltá tvár, absencia mihalníc, zaťaté miniatúrne päste. Na drobnej hlávke chuchvalec čiernych vlasov. Otvára ústa, už už to začne. Určite z nich vytryskne ten príšerný kakofonický pazvuk.
Ako sa to mohlo stať? Celých deväť mesiacov som predsa žila v radostnom očakávaní. Všetko bolo tak, ako má byť. Igor ma sprevádzal na každé sono, spolu sme sledovali tabuľkový rast nášho drobčeka. Chystali sme výbavičku, študovali všetko dostupné o tehotenstve, pôrode, dojčení… Hľadali najvhodnejšiu pôrodnicu, doktora, ochotní urobiť všetko, len aby to bolo dokonalé. Nič sme nezanedbali. Moji aj Igorovi rodičia sa na nás zabávali, ale zároveň chápavo prikyvovali.
„Akí ste zlatí, ale počkajte, veď vás to prejde!“
Moja mama sa šla popučiť od smiechu, keď som jej rozprávala o svojich plánoch počas materskej.
„Budeš rada, že žiješ!“
Prečo? Som predsa pripravená. Prirodzene porodiť, dojčiť tak dlho, ako sa bude dať, ale keď dieťa bude spať a potom neskôr sa hrať, stihnem si urobiť doktorát, aj pomôcť Igorovi s korektúrami. Jasná vec.
Bude ležať čistučké, voňavé po každodennom kúpeli, v postieľke s ružovým baldachýnom a ja naplnená hrejivým pocitom šťastia, budem zapĺňať stránku za stránkou textom, ktorý každého ohúri. Taký bol pôvodný a jediný plán.
Až do pôrodu sa ho podarilo napĺňať. Vybrali sme pôrodnicu s príjemným a vľúdnym personálom, ochotného doktora s výbornou reputáciou a tak, keď prišiel deň D, odvážal ma Igor spolu s už mesiac pripravenou batožinou do nemocnice relatívne pokojnú a vyrovnanú.
To, čo nasledovalo, sa nepodobalo na žiadny plán. Skôr na nevydarenú epizódu z lekárskeho seriálu. Keďže mi plodová voda odtiekla už doma, očakávala som rýchly výsledok. Rečiam o tridsaťšesťhodinových pôrodoch som jednoducho neverila. Keď však už asi po dvadsiatykrát striedate skackanie na lopte so sprchovaním a všetky ženy, čo prišli po vás, to už majú dávno za sebou, začnete sa prinajmenšom znepokojovať. Dovtedy milované dieťa sa odrazu stalo nežiaducim votrelcom, ktorého som musela nejakým spôsobom dostať zo svojho tela von.
„Urobte niečo!“ čoraz zúrivejšie som žiadala milú sestričku. Chápavo sa usmievala, ale ako sa stupňovala moja bolesť a trpezlivosť odchádzala do nenávratna, začala byť nervózna aj ona. Ale ju v službe vymenila iná. Odišla domov, do pokojného príbytku, vyložila si nohy na stôl a pustila Doktora Housa. Ako som jej závidela! Mňa vymeniť nešlo.„Urob niečo!“ pílila som uši Igorovi. Zúfalo pobiehal po nemocnici a hľadal niekoho, kto by mi pomohol.
„Musíš to vydržať, Chrumka!“ šepkal, držiac ma za ruku, keď mi zas a znova zapínali pásy okolo brucha. Hlasný tlkot srdca sa rozliehal po miestnosti a privádzal ma do zúrivosti. Už to nechcem počuť. Musí sa dať urobiť niečo, aby sa to už konečne skončilo. Existuje predsa cisársky rez.
„Prečo mi neurobíte cisársky?“ jačala som na sestričku, ktorá rozhodne nebola taká milá, ako tá predtým.
„Pán doktor na to zatiaľ nevidí dôvod.“
Nevidí dôvod? Schmatla som Igora pod krk.
„Ak okamžite niečo neurobíš, nechcem ťa vidieť do konca života!“
Pozeral na mňa vydesene, ale v tej chvíli mi bolo všetko jedno.
„Zlato, vydrž to, prosím ťa! Veď vieš, čo sme čítali o anestetikách, môžu dieťaťu ublížiť!“
Mne sa chcelo ublížiť jemu. Ale nakoniec som to vydržala. Dýchala a tlačila, znovu dýchala a znovu tlačila, mala som pocit, že toto nie som ja. Rozdrapená na dve polovice, smradľavá a na smrť unavená som ešte zaregistrovala plač červeno-fialového lepkavého tvora, ktorého mi priložili k telu a Igora škľabiaceho sa do objektívu. Potom nič. Prázdno. Zdesenie, keď mi ho znovu priniesli. Nezaliala ma žiadna vlna lásky, ničivejšia ako tsunami. Nerozplakala som sa od šťastia. Nič také. Naopak. Nechcela som ho. Bála som sa jeho plaču, lebo som nevedela, čo s ním robiť.
„Nemôžete ho, prosím vás, odniesť? Som unavená, chcem si pospať,“ prosila som s nádejou v hlase sestričku.
„Je to dievčatko!“ vyštekla na mňa.
„Ja viem.“
„Povedali ste, ho!“
Pozerala som na ňu a mlčala. Mala som jej to vysvetľovať? Veď sama videla, že mi je srdečne jedno, či ten vreštiaci tvor je dievča alebo chlapec.
Ako som sa nenávidela! Namiesto toho, aby som žiarila od šťastia a pýchy, som tam ležala ako zmoknutá sliepka a žiadala cudziu osobu, aby odniesla moje dieťa. A ona hľadela na mňa ako na vrahyňu, krútila hlavou a prevracala oči do nebies. Aj ju som nenávidela. Čo si to vôbec dovoľuje? Nemám právo si oddýchnuť po vyčerpávajúcom pôrode? Z očí sa mi vyvalili slzy a keď do izby priviezli novú mamičku, ručala som ako divý tur.
„Pani Bílková, prestaňte plakať! Uvedomte si konečne, že máte dieťa. Musíte sa oň postarať! Ak budete takto vyvádzať, nebudete mať mlieko!“
Netvrdili nám naši známi, že je tu chápajúci personál?
Sestrine slová môj plač rozhodne nezastavili. A potom, ako ešte niekoľkokrát prišla a vysvetľovala mi, aké je dôležité, aby som zostala pokojná, prebudila vo mne zvrátenú túžbu vyhodiť ju z okna.
Keď sme opúšťali nemocnicu hľadeli tam na mňa všetci ako na najnemožnejšiu matku pod slnkom. Chrbát mi prepaľovali ich pohoršené pohľady a v ušiach znel šepot ľutujúci Igora a dieťa. Aké je roztomilé a životaschopné, zaslúžilo by si lepšiu matku. To som si, mimochodom, myslela aj ja.
Ale ani v tejto chvíli ma nešlo vymeniť. Ja, Igor a to malé stvorenie, na ktoré sme s toľkou láskou čakali. Kde sa to pokazilo? Ako to, že tu teraz sedím a bojím sa ho dotknúť?
Neustále bombardujem Igora telefonátmi. A on, akokoľvek sa snaží, nemôže tu byť stále. Niekto musí živiť rodinu. Je to pravda, ale keď mi to povedal, znenávidela som aj jeho. A tak bol svet preplnený mojimi nepriateľmi a nemala som nikoho, kto by mi pomohol. Tak naozaj. Vykúpal dieťa, ktoré to potrebuje, lebo stále kaká a grcká. Ponosil ho na rukách, aby sa mu ľahšie trávilo. Bože, veď teóriu ovládam! Prečo to nejde v praxi? Matka to po týždni vzdala. Ušla od nás, lebo nemohla počúvať moje lamentácie. Nútila ma prikladať si dieťa k prsníku, aby som nestratila mlieko. Ale ono nemalo ani na mysli, prisať sa. Odmietavo krútilo hlavou a vždy sa rozplakalo.
Nechce ma! Cíti, že mám problém s rolou milujúcej matky.
Tie obrázky, čo mi behali hlavou v tehotenstve sa mi teraz videli také smiešne! Blažená rodinka na prechádzke s dieťatkom v kočíku. V útulnej domácnosti plnej pohody, hračiek a úsmevov. Šťastný otecko v náručí so sladkým bábätkom. Otvára oči a obdarí ho bezzubým úsmevom. Ja, krásna, mladá mamička na nich s láskou pozerám, jednou rukou miešam polievku a druhou hladím Igora po vlasoch. Maličké pobozkám na zovretú pästičku. Nič z toho, nie je pravda! Kto ma to oklamal, podviedol, ukazoval bludné fikcie?
Štrngot kľúčov v zámke. Igor! Chvalabohu!
Odšuchcem sa do predsiene, cestou okolo zrkadla zaregistrujem jemnulinký nádych hráškovozelenej v mojej tvári a spľasnutý účes, ktorý už dodýchal úplne. Umyla som sa vôbec ráno?
„Chrumka! Čo sa zase deje?“
Cítim v hlase nervozitu, vidím v tvári potláčaný hnev.
Načo som ho volala? Aby ma ešte viac znervóznil?
„Vieš, že ho nedokážem prebaliť! A keď sa zobudí, bude ho treba!“
„Je to dievčatko!“
„Čo?“
„Je to dievčatko! Prečo sa o nej stále vyjadruješ, ako o chlapcovi?“
Pozerám naňho nechápavo, aj keď vlastne chápem. Chcem mu povedať, nie ako o chlapcovi, hovorím o dieťati, ale mlčím. Z očí mi znovu tečú slzy, aj keď viem, že Igor ma už dávno prestal ľutovať. Je nervózny z toho, že nič nie ja tak, ako by malo byť. Nie je navarené, nie je upratané a každú chvíľu musí odbehovať z práce prebaľovať dieťa. Ešteže to má za rohom.
„Anna, mám toho dosť! Buď sa konečne vzchopíš, alebo…“
„Alebo?“
Nevidí ako mi je? Musí sa mi ešte aj vyhrážať?
„Alebo zavolám moju mamu. Ja naozaj nemôžem odbiehať každé dve hodiny z roboty. Aj keď som šéf. Nesmieš to zneužívať! Čo by si robila, keby som nemohol prísť? Lebo sú aj takí ľudia, vieš…?“
Ľudia… iní ľudia, iné matky. Ustavične mi niekoho otrepáva o hlavu. Ako to, že ostatné to zvládajú? Dojčiť, prebaľovať, kúpať, popritom variť, prať, upratovať, lakovať si nechty a študovať jadrovú fyziku?
Igorovu mamu mám naozaj rada. Je to milá žena, no keď mi príde pomáhať bude to potvrdenie môjho totálneho zlyhania. Uvidí a pochopí všetko. Že sa nedokážem dotýkať vlastného dieťaťa, ba čo je horšie a najhoršie, nič k nemu necítim.
„Je horúca!“
„Ako, horúca?“ zatrasie sa mi hlas.
„No, asi tak, že má horúčku!“ odpovedá mi priam nenávistne a niekde hlboko v jeho hlase i pohľade počujem a vidím ťažké obvinenie.
Už je to tu! Nebo ma trestá za moju neschopnosť!
„Bože, čo teraz urobíme?“ podlomia sa mi kolená a čakám na Igorove slová ako na spasenie.
Malá sa ako na povel rozreve, hoci doteraz nič nenasvedčovalo tomu, že je niečo v neporiadku.
„Obleč sa, vezmeme ju do nemocnice!“
Horúčkovito pobieham po byte, nemôžem nájsť nič, čo potrebujem.
Je to moja vina, moja vina! Slová ma prenasledujú, dobiedzajú ako včely do medu, nakoniec sa na mňa načisto prilepia a nič ich už zo mňa nedostane. Sedia so mnou v aute, prenasledujú ma chodbami nemocnice, čakajú v ambulancii pohotovosti. Vnútro sa mi prečudesne chveje, niečo sa trhá, láme a potom už len bolí, bolí, neprestáva…
„Vyzerá v poriadku, dýchanie čisté… Prvé dieťa, pravda?“ usmieva sa mladá doktorka, nevie nič o mojej vine, inak by mi dala radšej zaucho.
Nie som schopná odpovede a tak s ňou komunikuje výlučne Igor. Pritakáva na jej rady. Čapíky, zábaly, dostatok tekutín, sledovať teplotu. Bábätká sú ako krehké kvietky. Doktorka drží dieťa, otáča sa ku mne s úsmevom a podáva mi ho. Igor chce protestovať, ale ja už natŕčam ruky.
Stále nie je nič tak, ako má byť. Nie je ani navarené, ani upratané. Nemám zafarbené vlasy, ani nalakované nechty. Nenapísala som ani riadok. Občas sedím ako paralyzovaná a hľadím na dcérku v postieľke. Počúvam jej pravidelný dych, keď spí, sledujem rast vlasov, mihalníc. Som pripútaná. Dvadsaťštyri hodín denne. Navždy.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments