Ono no Komači: Do slov má láska odívá se

Na nedávno skončenom pražskom knižnom veľtrhu mala svoju premiéru okrem množstva ďalších diel aj neveľká knižka poézie z nakladateľstva Vyšehrad. Dobrého nebýva veľa, obzvlášť v tomto pľuhavom čase devalvácie slova na frázu a floskulu. V zväzočku sa ukrýva prvý kompletný český preklad veršov pripisovaných literárnym bádaním japonskej poetke Ono no Komači. Verše preložila japanologička Zdenka Švarcová a prebásnil Zdeněk Gerych.

Ono no Komači žila v 9. storočí a o jej jestvovaní vypovedajú práve iba zachované básne. Azda sa toho dočkala, azda naopak netušila, že svojím dielom bude dvoranom a básnikom Curajikim zaradená ako jediná žena medzi šiestich básnických géniov svojich čias. A keďže namiesto faktov ostali len verše, stala sa postavou legiend a vymyslených historiek, bola vraj neskutočne krásna. Nemusíme ani poznať japonskú kultúru, aby sme si vedeli predstaviť, čo muži dokážu urobiť pre krásnu a inteligentnú ženu. Našťastie je jej povesť a sláva založená na básňach, nie na obetiach pobláznených chlapov.

Ono no Komači majstrovsky ovládala päťveršovú básnickú formu tanka. Žáner a tvar zviazaný konvenciami sa v jej prípade neustále krúti okolo večných námetov prírody, lásky a smrteľnosti. Cez priepasť jedenástich storočí píše a hovorí vnímavá žena, pohybujúca sa istotne v prostredí kontrolovanom prísnymi spoločenskými pravidlami. Zároveň spoza veršov vidieť a cítiť komplikovanú dušu, ktorá je, ako si často namýšľame, vlastná iba nám, „moderným“ ľuďom („A vyzve-li mě bystrý proud, / pak, myslím, já chtěla bych s ním plout.“). Zisťujeme, že sme rovnako ako vtedy bezmocní voči náhode, maličkí oproti osudu („Proč zdola smutek prosakuje / a svrchu padá beznaděj?“), takisto ťaživo vydaní napospas nešťastnej láske („A nakreslím-li slovo žal, / jako by z listů kapky rosy nabíral.“).

„A na koneček vlasu vešlo by se / místo v tvém srdci, které patří mně.“ Prečo muž siahne po básňach poetiek? Prečo by mal? Ženské telo je stvorené z kriviek a cesta do ženskej duše žiaľ tiež nevedie priamo. Poetky mapujú aspoň jednotlivé ostrovy veľkého a nepochopiteľného oceánu. Ono no Komači patrí medzi tie najlepšie vyzrádzateľky a popisovateľky tej nevyspytateľnejšej polovice ľudstva. V slovenčine sme niečo také okrem niekoľkých domácich poetiek (napr. s poéziou Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej), zažili a prežili s prekladmi Anny Achmatovovej.

Bohumil Mathesius už dávno-pradávno sprístupnil krásu básnictva Ďalekého Východu v znovu a znovu vydávanej zbierke Zpěvy staré Číny a japonskú lyriku zasa vo výbere Verše psané na vodu. Užasnutého českého aj slovenského čitateľa naučil, že hlbokú pravdu môžu povedať aj štyri čínske verše a u Japoncov päť. Vždy, keď je človeku zle zo sveta, dokážu starí orientálni majstri zdvihnúť klesajúcu náladu, alebo aspoň chápavo vysvetliť, že mali podobné problémy a takisto sa im ich vyriešiť nepodarilo. Prinajmenšom sa teda napili a vznikala pijanská lyrika, alebo to šli rozchodiť, i tvorili lyriku prírodnú.

Upozornenie na knižku by som rád ukončil Mathesiovým nesmrteľným prekladom tanky neznámej autorky, v ktorej sa odrážajú tisícročné skúsenosti:

„Marno je na vodu plynoucí psát,
písmena začnou tancovat:
marnější ještě na duši psát
muže, jenž nechce tě
milovat.“

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť