Ako sa skáče cez kozu (22. časť)

Kapitola 11

Ako ma rodičia nevychovali

Môj kamarát Miro má stredne veľkú manželku, dve minideti, jedného maxikocúra a veľmi zvláštnu teóriu.
Podľa neho by sme nemali svoje deti vychovávať v šťastnom rodinnom prostredí, lebo im tým nesmierne škodíme.
Tiež ste práve schytili prvú papuču, ktorá je po ruke a máte chuť vytĺcť mu z hlavy túto somarinu? Nie, adresu vám nedám. Aj tie domáce prezuvky môžete odložiť, vybavila som to za vás.
Má to logiku. Najmä v kombinácii s pohárom červeného. Nalejte si teda a počúvajte.

Určite poznáte Tetris. Padajú vám jednoduché štvorčeky či obdĺžniky a vy ich posúvate vľavo alebo vpravo. Nie je nič ľahšie, dá sa to takto robiť donekonečna, akurát treba byť dôsledný a trpezlivo zapĺňať všetky prázdne miesta.
Doľava alebo doprava.
Keď začnú padať komplikované tvary, zrazu vám to spraví fúgu hocikde. Dva smery vám nepomôžu, vaša plocha je za okamih plná dier. Nedá vám to a tak skusmo stláčate iné klávesy, kým neprídete na to, že tie padajúce kusy viete aj otáčať.
Musíte sa viac sústrediť, niekedy použijete omylom nesprávne tlačidlo, vždy však máte kopu času opraviť vzniknutú škáru.
Priateľsky potľapkávate okolostojacich mladších obsmŕdačov a radíte im ako skúsený harcovník.
Lenže kocky padajú rýchlejšie.
Kým sa stihnete spamätať, hra skončila.
Ak ste predtým dostatočne dlho trénovali, nedá vám to a pustíte sa do novej hry.
Ak nie, zosypete sa a šmaríte klávesnicu do kúta.

Teraz si predstavte, že svojmu dieťaťu nedáte informáciu o tom, že budú padať komplikované kocky .
A že raz môžu padať sakramentsky rýchlo.
Čo urobí také človieča nešťastné?
Spanikári a zrazu máte v kúte kôpku polámanej umelej hmoty a pár zmotaných káblikov.
Podľa Mira si netrénované (pozn. prekl.: vo vatičke vychované) deti budú v dospelosti myslieť, že bežná ľudská láska má doživotnú trvanlivosť. Preto radí zakomponovať do denného režimu drobné rodičovské hádky. Na rozbehnutie postačí, povedzme, dialóg o správnom postupe vytláčania zubnej pasty z tuby.
Väčším potomkom predvádzame vyšší level partnerského spolužitia. Ukážeme im, ako vyzerá workoholizmus otca, alkoholizmus matky, či riešenie drobného pokĺznutia v oblasti partnerskej vernosti.
Nech trénujú.
Keď vyrastú, budú vycvičené lepšie ako slony v cirkuse a žiadna somarina (napríklad ožratý grcajúci mužíček, prípadne stolička ovešaná ženuškinou použitou spodnou bielizňou) rodiace sa doživotné manželské puto nenaruší.
Pri piatom pohári vína som sa kamaráta spýtala, či sa touto teóriou skutočne riadi a nosí manželke domov milenky na večeru.
Striaslo ho a odvetil, že až taký dokonalý rodič zase nie je.
Bodaj by nie. Jeho žena varí tak úžasne, že potenciálna frajerka by po takej večeri vyšmarila Mira z domu a votrela sa do jeho rodiny miesto neho.

Niečo podobné mi však napadlo, keď som partnerskú krízu musela riešiť ja. V mojich predstavách sa manželstvo zhodovalo s tým, čo som videla doma.
Otec utekal po robote rovno domov a nikdy som si nevedela predstaviť, žeby si čo len i začal s nejakou inou ženou.
Mama bola síce ťažká povaha, za každých okolností musela mať pravdu a vždy vedela, čo je pre každého člena rodiny najlepšie aj za cenu použitia donucovacích prostriedkov. Napriek tomu som ani raz nevidela tých dvoch zvýšiť na seba hlas, naopak, pripadali mi ako večne zaľúbené hrdličky.
Až neskôr som pochopila, že tato mal božskú trpezlivosť a miloval stereotyp, takže to pre neho nebol až taký problém vydržať so svojou ženou 45 rokov (zatiaľ čo ja to s ňou zvládam v jednej miestnosti asi tak 45 minút).

Výsledkom tejto idylickej výchovy bola naivná predstava, ktorú som si spolu s perinami doniesla do manželstva.
Trvala som na tom, že rozchod sa týka len alkoholikov, hysterických žien a ľahkovážnych tehotných puberťáčok. Hrdo som seba aj iných presviedčala, že mne a Horácovi sa to NEMôŽE stať, lebo naše manželstvo JE ideálne.
„Vieš“, vravela som susede na pieskovisku, „nebijeme sa, peňazí nemáme ani málo, ani veľa a zakaždým sa dohodneme na destinácii, v ktorej strávime dovolenku.“
Kým suseda utierala synovi ústa plné piesku a v duchu ma preklínala, ja som si hrýzla do jazyka, lebo pud sebazáchovy mi vravel, že nabudúce mi asi prášok do pečiva nepožičia, ak nezavriem aj ja tie svoje.
Vám ale prezradím, čo som jej v mene dobrých susedských vzťahov nepovedala. Obzvlášť pyšná som bola najmä na fakt, že nás s Kozom nikdy nepostretol najzákernejší z dôvodov rozvodových sporov.
Ten je v odbornej literatúre uvádzaný pod typovým označením „Odporca neustále nesklápa záchodovú dosku“.

Prvé dva roky nám s Horácom padali samé jednoduché štvorce.
Rochnili sme sa pri mori kdesi v Taliansku a s ľahkosťou ignorovali spáleniny od slnka.
Občas sa vyskytol obdĺžnik v podobe snobských návštev manželovho dvojčaťa Eugénie alebo nám na konci roka vyúčtovali vysoký nedoplatok za elektrinu.
Keď sme sa presťahovali na vidiek a ja som sa pokúšala otehotnieť, začali prichádzať kombinácie v tvare písmena L a T.
Posúvala som ich v dvoch smeroch, kým som neprišla na to, ako robiť otáčací manéver.
Narodila sa Anetka a zo mňa sa stal skúsený hráč. Nevytočili ma ani padajúce Zetka (prvé prišlo v čase, keď sa Horác pobral zarábať koruny do Čiech). Otáčala som ich a strkala do medzier sústredene a systematicky.
Musela som asi omylom stlačiť enter, keď zapípala tá SMSka.

Chcete vedieť, čo bude ďalej s Jozefou?
Nuž, nič príjemné. Pár sĺz, nejaký úryvok z telenovely a recept.

Ale o tom až nabudúce.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť