Ako sa skáče cez kozu

Ako sa skáče cez kozu (25. časť)

By Diáda
20. júna 2011

Kapitola 12

Keď je žena v úzkych (a nejde len o nohavice)

Keď je žena v úzkych, urobí hocičo.
Ja som odviezla Anetku k matke.
Viete, za normálnych okolností by som jej bez dozoru nezverila ani zatúlané mača.
Niežeby sa oň nevedela postarať, božechráň.
Ona sa postará. Nakŕmi, umyje, oblečie (dieťa, nie mača) a uloží do postieľky.
Akurát to urobí podľa svojho.

Naláduje ho jedlom každých desať minút, lebo si z čias svojej mladosti veľmi dobre pamätá, aké to bolo nemať ani na koliesko salámy a tabličku čokolády.
Len toť minule som v poslednej chvíli zachránila Anetku pred kyslou uhorčičkou, loveckou salámočkou a kusom zemiakového chleba.
Mama sa bránila argumentmi typu „pozri na to hladné dieťa, ako zamľaskalo„.
A Anetka, potvora, niežeby držala so mnou, čo som ju vlastnými prsiami pridájala, kdeže. Rehoce sa na starú matku a slintá po ďalšej kyslej uhorke.

Hygiena prebieha takisto podľa matkiných odvekých zásad. Vymydlí decko od hlavy po päty mydlom, lebo však mydlom umývala aj nás a preto sme boli zdraví ako repa v časoch Jednotných roľníckych družstiev.
Kde sa u mňa nabrala kožná alergia na akékoľvek prípravky osobnej hygieny, neviem. A to ešte nehovorím o štipľavých spomienkach na kúpanie z útleho detstva, pretože tým mydlom sa mydlili aj isté intímne oblasti. A veru sa mydlili pedantne.

O obliekaní viem tiež svoje. Keby fyzika popustila, navliekla by na človeka aj dvesto svetríkov. Nech sa vonku aj čerti ženia (veď viete, v akých teplotách sa vyskytujú čerti, že?). Svetríkovú mániu uplatňuje naša mama nielen na vnúčatá, ale aj na manžela a svoje tri dospelé dcéry.
Predpokladám, že jedine rybičky v akváriu tejto zvrhlosti ušetrila.
Iba proti posteli nič nemám, v tej je dobre aj mne. Je vhodná na trávenie depresie a revanie do vankúša.
Lenže teraz som sa rozhodla vyliezť z nej von a bojovať. Odviezla som narýchlo dcéru k matke s vysvetlením, že si musím niečo veľmi súrne vybaviť.
Mama ma dokonca v návale radosti nad tým, že bude môcť konečne po rokoch uplatniť svoje vlastné výchovné pravidlá, zabudla podozrievať z toho, že nevravím pravdu.
Kúpila som si lístok na vlak.
Smer Praha.

Celou cestou som premýšľala, čo urobím, keď ju uvidím.
Bude krajšia ako ja?
Určite bude, veď Horác by pre nejakú škratu neriskoval manželstvo.
Je fakt, že odkedy som na materskej, prestala som si holiť nohy. Aj tak nikam nechodím a na dvore medzi zajacmi je to fuk.
Kedy som to bola naposledy u kaderníčky? Aha, už viem. Vtedy, keď som jej utiekla z kresla s nafarbenou hlavou, lebo sa Anetka začala dusiť natáčkou, ktorú strhla z padajúceho stojanu.
Som hrozná. Ani sa nečudujem, že sa Koza zabehol.
Nestojím za nič…
Možno to bude nejaká osemnástka.
O namaľovaných čerstvo zmaturovaných dievčatách prilepených na zrelých mužov v dobrom postavení sa už popísali celé romány.
To by nebolo zlé. Mohla by som zabodovať charakterom. Mám predsa len skúsenosti, viem sa ovládať a byť nesmierne tolerantná.
Na toleranciu by Horác mohol zabrať. Alebo na sex.
Nech mi nikto nehovorí, že taká mladá fuchtľa vie, ako muža uspokojiť. Možno prvý alebo druhý raz, má predsa len svieže pružné telíčko, ale to takého muža po čase prestane baviť.
(Vidíte, aká som bola v tom vlaku zúfalá? Trepala som strašné somariny.)
Alebo to prestane baviť ju. Priznajme si, Horác nie je žiadny Rambo. Odkedy sme spolu, pribral desať kíl. A tuším som zazrela na jeho hlave plešaté koliesko.
Ktovie, či si aj pri nej strihá nechty na koberec?

Moje nervy! Až teraz mi to došlo.
On si v poslednej dobe začal holiť podpazušie!

Keď som vystúpila v Prahe na hlavnej stanici, uvedomila som si, že ani neviem, kam mám ísť. Predstavte si ten vymetený mozog, ktorý zavelí zúfalej žene cestovať cez dve republiky za bezbožným manželom, na ktorého má len telefonické spojenie.
Vôbec som nepredpokladala, že mi mobil nemusí zdvihnúť.
A veru nedvíhal.
Zbabelec.
Už som sa videla na staničnej lavičke tráviť noci s pražskými bezdomovcami.
No asi som ten mozog až taký zavarený nemala, lebo som si vzápätí spomenula na tú jej esemesku.
To by v tom bol diabol, aby som si neporadila. Kedysi som predsa aj integrovala a derivovala a to sa nemôže len tak kdesi stratiť.
Hľadám roztrasenou rukou v telefóne staré správy a modlím sa, aby tam bola.

No čo? Bude či nebude?
Ten, kto čítal doterajšie časti pozorne, odpoveď pozná.
Vy ostatní šupky – dupky naštudovať.