Prvý máj bol a bol sviatok
Všetko v kvete stálo
Slniečko sa radovalo
Slniečko sa smialo
(šlabikár)
Milujem jarné kvety. Ich vôňu, z ktorej cítiť slniečko a nie skleníkové umelé svetlo. Narcisy, tulipány, frézie. A ešte orgován. Orgován mi pripomína detstvo.
U babkiných susedov rástol jeden. Ani strom, ani krík. Ničím nebol zaujímavý, až kým neprišiel máj a jeho konáriky obťažkali fialové strapce voňavých kvetov. Vždy som ich trhala – a doteraz je tomu tak – s určitou dávkou previnenia. Na prírodovede sme sa učili, že odtrhnúť lístok či kvetinku je ako vytrhnúť vlas, ale odtrhnúť vetvičku je ako odtrhnúť prst. Brrr! A orgovánové kvietky kvitnú na vetvičkách… Zakaždým poviem „prepáč“ tomu kríku, ktorý sa chystám okmásať. Na ten susedovie orgován si spomínam najmä preto, lebo v jeho korune sedávali sliepky. Vždy som si myslela, že sliepka len behá po zemi a tak keď som ich tam zazrela zo päť každú v inej výške, bola som veľmi prekvapená, že také guľaté tučné slepačie telo sa vôbec vznesie do vzduchu. A ešte si spomínam na jeden. Išli sme tak s deckami okolo rodinných domov a tento orgován priam nabádal svojimi cez plot presahujúcimi konármi na to, aby sme si z neho natrhali. Nazrela som do predzáhradky, nikoho tam nebolo a poďho! Už som aj išla nevhodným príkladom. Vtom sa z predzáhradky ozval káravý hlas: „Keby to tak všetci trhali, už by tu nič nerástlo!“ Neviem, či som sa viac zľakla alebo zahanbila, ale smiali sme sa všetci traja a dodnes si na to pri pohľade na orgován spomíname.
A ešte sa mi orgován spája s Prvým májom. Také spomienky, aké mám naň ja, moje kindery mať nebudú. V ten deň telka vysielala o hodinu skôr – prvomájový sprievod z Moskvy. Vždy sme sa tešili, keď tam pršalo a u nás svietilo slniečko. Potom vysielali tribúny z Bratislavy. To sme mali rady, rozvíjali sme si farebnú predstavivosť pri čiernobielej telke. Mali sme mávatká – strapaté vo farbe trikolóry, tie látkové boli vzácnejšie a papierové zase krásne šušťali a keď sme nimi riadne usilovne mávali, tak sa celé dotrhali. A ešte holubice, vlajky a transparenty. Ale tie niesli dospeláci. Mala som krepsilónové biele vzorované pančušky a kroj. Dodnes neviem, z akého je regiónu, ale vôbec mi to nevadí. V sprievode bolo veľa ľudí a na určitom úseku sme museli mávať usilovnejšie. Bola som malá a moje mávatko istotne nikto v tom dave nevidel, ale mávala som ostošesť. A ujovia na tribúne nám kývali.
A ešte sme išli na kolotoče. Oco nám kúpil cukrovú vatu, šialene drahú a balóny, tiež predražené. Hnevala som sa, že v bludisku som našla cestu na prvýkrát a so sestrou sme plánovali vrátiť sa do Lunaparku v noci, pretože sme zistili, že ten kolotočový koník sa dá zdvihnúť a odniesť. Bála som sa, že sa odtrhne kabínka na ruskom kole a túžila som ísť do rakety, aj keď som si myslela, že sa zasekne a ja vypadnem dolu hlavou. A v jazde hrôzy sme sa fakt skoro posr… od strachu.
Slniečko svietilo, vtáčiky spievali, kvitli stromy. A voňal orgován.
Dnes sa môžeme tlačiť v dave na námestí niekoľkokrát ročne. Cukrová vata a balóny sú stále nekresťansky drahé, ale už nie také vzácne. Lunapark existuje už iba v spomienkach a štyri jazdy na kolotočoch, ktoré prišli bohvieskade, zhltnú aj týždenný rozpočet. Dnešný Prvý máj je pre deti výnimočný asi už iba tým, že nejdú do školy. Jedno však má s tým mojim spoločné.
Väčšinou svieti slniečko. Vtáčiky spievajú, stromy kvitnú. A vonia orgován.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments