Vône

Vône sú ako fotografie. Prinášajú spomienky na prchavé nepolapiteľné chvíle, dávno minulé a také krásne…

Rybacia nátierka a prevarené mlieko. Som škôlkárka, z tácky si beriem šálku horúceho mlieka na ktorej je položená polovica krajca chleba s nátierkou. Stúpajúca para sa vpila do chlebovej striedky a tá je teraz vlhká. Viacej ma trápi koža na mlieku, musím ju prstom vybrať tak, aby sa neroztrhala a zavesím ju na okraj šálky. Keď sa roztrhá, budem loviť všetky jej časti a tie budú prevísať cez šálku ako opraté prádlo na šnúre.

Pľúcka na smotane. Jedinečná vôňa, akú už dnes hádam ani nikde necítiť. Keď sa tento smrad rozliehal školou, na obed išli iba družinári a veľmi hladní zúfalci, ktorí zjedli len knedľu starostlivo dávajúc pozor, aby sa nenamočila do pľúckovej omáčky. Ja som ju mala rada. Aj teraz by som si dala za tanier, keby som vedela, kde ich robia také dobré ako za mojich detských čias v školskej jedálni.

Vanilka, škorica, med a to neopakovateľné, jedinečné a zároveň tradičné. V každej domácnosti iné. Vianoce. Môžem sa snažiť akokoľvek, tie moje dnes voňajú inak, ako tie moje vtedy.

Sychravé počasie, studená guľa parodujúca slnko, zavesená na oblohe a pálenie lístia. Ruky hlboko vo vreckách, červené končeky nosov, uší, ružové líca. Otvárame dvere do vykúreného domu, za stolom sedí dedko, krája voňavé jesenné jablká – ananásky a my ich hlceme. Otec sa hnevá, lebo doma nám nechutia, ale tu ich dedko krája, šúpe, voňajú jabĺčka, vonia teplo, je to iné ako doma v paneláku, babka varí čaj, veľké šálky dáva na stôl a my sa škriepime, kto bude mať akú, pretože sú každá iná. Večer si líhame do studenej periny, zababušíme sa po uši a vyhrievame si brlôžteky. Štyri v jednej veľkej posteli, do ucha nám hrá dedkov tranzistor. Vyjedáme mu cukríky pre diabetikov, ktoré chutia studeno a lepia sa na zuby. Aj jeho čokoláda chutí studeno. To je tým umelým sladidlom, poučí nás babka a dedko zaspieva „Prosím ťa nauč sa to odo mňa, že láska nie je hračka daromná…“ a ešte „podaj mi rúčku maličkú, opri si o mňa hlavičku, nech ťa na vrelé čielko biele pobozkám…“ Smejem sa, čo si to vymýšľa a neskôr sa čudujem, keď počujem tie slová z rádia.

Pokosená tráva. Svieti slnko, prázdniny, celé dni máme pre seba a nemusíme nič robiť, akurát sa najesť a behať po vonku. A keď príde búrka, vdychujeme vôňu umytého dňa, nevieme sa jej nabažiť. Nikomu nie je ľúto, že pršalo.

Je ešte veľa iných vôní. Pánsky parfum, segedínsky guláš, vôňa benzínu, ale i nemocnice či zhasnutej sviečky v novembrovom šere… mnohé iné, ktoré vyvolajú spomienku, pozastavia čas; také, pri ktorých rozmýšľam, odkiaľ ich poznám, s čím sa spájajú.

Jedna je však nezabudnuteľná, vždy sladká, krásna, upokojujúca. Vôňa všetkého pekného, čo sme prežili, vôňa toho, čo sa už nevráti, vôňa bozkov, pohladení a lásky. Vôňa mamy.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť