Z 559 strán českého prekladu som za dva týždne dokázala prečítať len 143. Čítalo sa to ťažko, ale výborne to uspávalo. Veľká sivá kniha sa obviňujúco povaľovala na mojej posteli a ja som radšej prokrastinovala (moje nové obľúbené ohavné slovo) a čítala časopis Apetit, Freundin, Instinkt a zasa Apetit a potom som si povedala, že by aj stačilo. Nedám sa Martinovi Amisovi ďalej psychicky týrať a zdržiavať.
Čas hrá proti mne, nemladnem, ale zato slepnem a na polici čaká ďalších 17 (slovom sedemnásť) neprečítaných kníh a chcem ďalšie. Nikto nevytesal pod číslom XI do kameňa, že knihy sa musia dočítať do konca. Však ani špenát sa nemusí dojesť celý. To len matkám je ľúto vyhodených peňazí. Dospela som tiež k záveru, že s knihami je to ako s niektorými topánkami. V obchode sú super, ale po pár krokoch na ulici, žiaľ smer kontajner. Tak aj kniha. V kníhkupectve záložka a obal vyvolajú literárny pavlovovský reflex a doma sa zistí, že to není k žrání.
Obzvlášť výrazné výčitky cítim, ak sa mi nepáči kniha autora známeho, obecne chváleného , významnou cenou za literatúru zasiahnutého alebo aspoň ovanutého. Hanbila som sa už v puberte ako pes, keď som v Levovi Nikolajevičovi preskakovala opisy prírody a filozofické úvahy. A to sa mi Vojna a mier proti tejto knihe čítala ako vzrušujúci komiks.
Možno na niektoré knihy nemám, nedorástla som, neviem pochopiť. Ale keďže neašpirujem na pozíciu významného literárneho teoretika, môžem kľudne uplatňovať jednoduchú selekciu páči – nepáči.
Takže drzé hodnotenie nedočítanej knihy Martina Amisa Londýnske polia.
Je to kniha z roku 1989, avšak zúrivé diskusie vyvoláva dodnes. To znamená, že určite má svoju silu a veľa čitateľov.
Nedá sa jej uprieť originalita predovšetkým v tom smere, že všetky postavy do jednej sú protivné, až odporné. To sa podarí málokedy. Žiadny klaďas, žiadny sympatický gauner, nikto vtipný.Tu ani rodinný pes Clive nestojí za reč.
Knihou sa potkýna niekoľko nosných postáv:
Samson Young – narátor, málo úspešný a málo bohatý, tvorivo vyhasnutý americký spisovateľ, ktorý príde na literárny pobyt do Londýna. Vymení si na krátky čas bývanie s bohatým, úspešným a literárne plodným londýnskym autorom. Takže sedí v jeho megabyte, zožiera sa pohľadom na drahé hračky, literárne ceny, listy od krásavíc, španielsku služobnú, ktoré mu nikdy nebudú patriť a snaží sa niečo napísať. To mu príliš nejde, takže tvorbou nazýva voyeurský opis reality, ktorú prežíva. Aby bolo čo prežívať, treba spoznať pár ľudí. To sa mu podarí a stáva sa kronikárom príbehu.
Nicola Six – pomerne rozmazane opísaná samozvaná čierna diera. Žena vamp, femme fatale pre nenáročných, ktorá do tej svojej diery vťahuje všetko to, čo nosí nohavice, až kým to, s nohavicami či bez od nej neutečie a ju nechá s rozmláteným ciferníkom alebo si taký odnesie sám. Táto že vraj oáza mužských túžob je zrejme vizionársky nadaná a vie, že bude zavraždená v tmavej uličke. Čomu sa nebráni, naopak sa teší, pretože samu seba nenávidí (ale prečo to sa ma nepýtajte, to som nezistila). už nebude osudovou čiernou dierou a aktívne sa vyberie hľadať svojho vraha.
Keith Talent – proletár, malý zlodejíček, obháňač (pod)sukní so záľubou v ženách s krátkymi súdkovitými nohami – lebo tak je cesta do cieľa kratšia. Má ambíciu dostať sa do televízie a vyhrať tam súťaž v hádzaní šípkami. On je prvým z možných vrahov Nicoly.
Guy Clinch – niečo rôsolovité a bohaté, žijúce pod papučou snobskej manželky, ktorá porodila šesťkilové monštrum menom Marmaduke. Tento synáčik je najodpornejšie batoľa, s akým som sa v literatúre kedy stretla. Guy už má zarobené, takže sa necháva na plný úväzok sekírovať manželkou, plus opľúvať, kúsať a kopať oidipovsky založeným malým psychopatom. Trocha píše básne, trocha neurčito romanticky trpí a tak sa rozhodne spoznať to, čo považuje za reálny a pravý život. Ten podľa neho žijú chudobní a drsní krčmoví vymetači, takže si nájde pajzel na Portobello Road, kde spoznáva luzu, na čele s Keithom Talentom. Stane sa druhým adeptom na vraha Nicoly, keď tá jedného dňa vstúpi do krčmy,kde sa práve vyskytujú obaja gentlemani a s nimi aj narátor, ktorý sa na nich už prilepil. Jeden z nich je vrah.
Tak….toto je východisková situácia, z ktorej by sa patrilo niekam posunúť, postavám by sa patrilo vyvíjať, ale ono sa nič nedeje a nedeje a nedeje a Martin Amis nádherne skladá opisy a popisy a pobozká sa od samej spokojnosti iste občas v zrkadle a zasa sa nič nedeje a nedeje a vety sú skvostné, hotové šnúry z perál autorovho sebaobdivujúcho ducha a zasa sa nič nedeje. Keith je stále malý gauner, Guy je stále priblblý, ale už začína uvažovať o sexe, Nicola vymenila čierne spodné prádlo za biele a Marmaduke pre zmenu vyšklbal vlasy švédskej opatrovateľke. Tu som zhruba skončila. Keďže mi pomerne rýchlo došlo, kto bude vrahom, stratila som zbytok záujmu. Okrem toho, viem, že sa opakujem, všetky postavy sú vykreslené v tak nepríjemnom svetle a v pozoruhodnej jednorozmernosti, že akosi nie je chuť tráviť v ich spoločnosti čo len stranu naviac.
Objektívne musím priznať, že môj názor na knihu nie je väčšinový, že keď som si prezerala kritiky, pozitívne hodnotenia prevládali v pomere minimálne 5:1.
Amis vie písať, aj keď tatko Kingsley nebol nijako extra ohúrený, vyčítal synovi priveľa análov a kanálov. Teda, že trávil priveľa času v spálňach a kupeľniach svojich postáv.
Martina však to, že celá kniha je tak akosi o ničom, samoúčelná exhibícia, ho nijako zvlášť neruší. Jemu sa to páči, on sa baví. On chce skrátka napísať hrubú knihu.
Možno by som sa bavila ja, keby bol niekto zobral kladivo a rozmlátil Nicole hlavu už na strane 200. Ale čakať na to ešte 400 strán? V žiadnom prípade.
P.S. Milá Páně od Alberta Cohena je ešte väčší brutál!
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments