Všetko už bolo povedané.
Argumenty náboženské i medicínske, politické i právnické, hnusné nadávky aj ľúbostné vyznania.
Na to však kašlem, politici, právnici ani cirkevníci za mňa môj život žiť nebudú.
Budem ho žiť ja.
S homosexuálmi, či bez nich, bude to len moje rozhodnutie.
Ako mi vlastne môžu ublížiť?
Odpoveď na túto otázku je pre mňa najdôležitejšia, ak k nim mám zaujať nejaký postoj.
Citáty z biblie mi nepomôžu, tým môžem len veriť. Ja im neverím. Tak ako neverím, že homosexuáli sú buzíci, ktorí chcú adoptovať naše deti a potom ich naučia byť buzíkmi. Že sa nám tu začnú producírovať po uliciach v minisukniach odkrývajúcich chlpaté nohy (fuj, fuj, fuj) a budiť pohoršenie bozkami.
Vedecké názory beriem, pokiaľ máme stopercentnú istotu. Tú nemáme nikdy. Stačí sa pozrieť na čokoládu. Jedni vedci píšu, že ju treba zakázať, druhí tvrdia, že nič lepšie neexistuje. A to je iba obyčajná čokoláda, ktorá je tu veky, len sa to s ňou nesmie preháňať.
Presne to isté platí aj o nich. Nesmie sa to preháňať. Takže aké bývajú argumenty:
Buzíci chodia po uliciach a pred našimi deťmi páchajú orgie.
Práve sa prežehnala nejedna tetuška. Sa nehanbia? Orgie!
Ale… Skúste sa na tú ulicu pozrieť. Uvidíte naše odrastené deti, ako sa zúfalo snažia dostať svojim jazykom do krku tomu druhému. Robia to v kine, robia to na lavičkách, robia to v triedach cez prestávku. Áno, veľmi to na verejnosť nepatrí, ale toto spoločenské pravidlo je univerzálne a malo by platiť na každého.
Ak to niekto preženie, treba použiť paragraf o budení verejného pohoršenia a je úplne fuk, o koho ide (teda okrem poslancov, tí majú imunitu, oni môžu).
Buzíci si chcú adoptovať naše deti a vychovať z nich homosexuálov.
Akože chcú práve moje dieťa? No to hádam nie!
Smiešny argument, však? Veď moje dieťa si adoptovať nikto nemôže, kým som na svete ja alebo jeho príbuzní. Prečo sa teda toho tak bojíme?
Keby si gay hypoteticky chcel adoptovať mentálne i telesne postihnuté dieťa z ústavu, o ktoré nikto nejaví záujem, to by bolo, čo? Kde by boli všetky argumenty vtedy? Vravíte si, že taká situácia je málo pravdepodobná? Je to možné, najmú preto, že takéto detičky si chce zobrať na krk málokto z nás „normálnych“.
Buzíci sú proti prírode, ani zvieratá to nerobia. Keby pánbožko chcel, aby rodili deti aj ľudia rovnakého pohlavia, tak by to zariadil.
Zase sme pri teórii. Aký pánbožko? Aká príroda? My si nie sme istí ani fyzikálnymi zákonmi, nieto ešte božími. A to s tou prírodou tiež nie je na sto percent pravda, to by potom neexistovali hermafrodity.
A opäť tá istá otázka – ako sa to dotýka môjho života? Nijako. Svet nie je spravodlivý voči mužom všeobecne, pokiaľ ide o rodenie detí.
Na buzíkov sa nedá pozerať, je to nechutné, fuj.
Ja sa nemôžem pozerať na vyholených nabúchaných chlapcov s „reťázkami na hrubom krku. A nemôžem sa pozerať na auparkové blonďavé krásavice v elastických tigrovaných nohaviciach. Fuj.
Je to vec vkusu. Niekomu sa páči Mona Líza, niekomu Picasso. Mne sa napríklad páčia vysokí tmavovlasí na hladko oholení muži s miernou nadváhou. Mojej kamoške sa hnusia, lebo ona zaberá na vychudnutých blonďavých askétov so strniskom a kučeravými vlasmi.
Buzíci sú dobrí akurát tak na balet, lebo sú príliš ženskí.
No a čo? Keď si to tak vezmete, najlepší herci, tanečníci, kaderníci či módni návrhári potrebujú mať to, čo väčšinou mávajú ženy. Cit, empatiu a jemnosť pohybu. Ako sa to dotýka mňa? Najradšej chodím do divadla práve na nich. Sú výborní a z takéhoto predstavenia mám husiu kožu. A predpokladám, že socialistický návrhár z Makyty alebo Trikoty asi nebol na ženy, nedalo sa to kedysi vôbec nosiť.
Sex medzi buzíkmi je nechutný.
Alečo? A odkiaľ to, my ostatní, vlastne vieme? Pozeráme im do spálne? Kukáme sa na pornofilmy pre homosexuálov? Že nie? A vôbec, nikde nie je toľko farizejstva ako v tejto otázke. Sex medzi dvoma ženami je totiž aj v oblasti filmovej pornokultúry akceptovaný div že nie ako umenie. Nech sa priznajú všetci, ktorým sa dve ženy v posteli hnusia.
Ak sa niekto prihlásil, akceptujem to. Poznáte ten výraz? Akceptovať znamená byť tolerantný k názorom a spôsobu života iných, ak to priamo nezasahuje do môjho života. Toto sa nedotýka nijako, lebo to, čo sa deje za dverami spálne iných, nie je moja vec. Iba ak by robili veľký hluk. A to moji heterosexuálni susedia o poschodie nižšie občas robia.
Buzíci sa chcú len sobášiť.
Svätá prostota! Salóny so svadobnými šatami určite skrachujú. Mám salón so svadobnými šatami? Nemám, tak prosím vás, ako sa ma toto zase dotýka? A nechoďte na mňa s bibliou, povedali sme si, že tu ide o vieru, a nie istotu.
Buzíci roznášajú zákerné choroby. Môžem sa nakaziť AIDSom alebo aspoň homosexualitou.
A čo tie chudery uhorky? Tie za to môžu, že sú ľudia hlúpi a neumývajú si ruky? Ukážte mi jedného jediného človeka, ktorý sa stal homosexuálom vďaka vírusu. Ja vám na oplátku ukážem desiatich, ktorí sa nakazili vírusom hlúposti.
Buzíci sexuálne obťažujú nás normálnych.
Predstavte si, že je v miestnosti 50 ľudí. Podľa štatistiky ste v nej dvaja homosexuáli, pričom vôbec nie je isté, či ste obaja rovnakého pohlavia. Akým spôsobom zistíte, ktorý z nich to je? Jednoducho to musíte skúsiť. Ako sa to dotýka mňa? Keď ma o mňa záujem niekto, kto nie je moja krvná skupina, poviem mu: Prepáč, ale nie si ten pravý. A koniec. Nemusím okolo toho víriť prach a vykrikovať, že im treba zakázať existovať.
Buzíci často striedajú partnerov.
Ha, tak to ja mám známu, ktorá ešte nemá štyridsať a už bola štyri razy rozvedená. A to si ešte všetkých svojich frajerov za mužov nebrala. Štatisticky má každý človek za svoj život dva-tri vzťahy. Niekto nenájde toho pravého vôbec, pre iného je pravý každý. Áno, toto je trochu nespravodlivé.
Ale nikde nie je napísané, že správne číslo je 1.
Keby to bolo také ľahké, pánbožko by to isto zariadil, ten je predsa spravodlivý. Hovoria.
Tento článok nie je žiadna komplexná analýza. Sú to len myšlienky, ktoré mi napadli, kým som dnes ráno žehlila. Nikomu ich nevnucujem, napísala som ich len kvôli sebe a ešte kvôli tým štyrom homosexuálom, ktorých osobne poznám, a s ktorými mám len samé dobré skúsenosti. S jedným som sedela v lavici hádam sedem rokov, ďalším dvom by som pokojne zverila svoje dieťa na výchovu, keby som sa nebála, že ho nemiestne vykŕmia dobrotami, a jedna z nich skladá kúzelné veci na klavíri a robí s deťmi nádherné divadelné predstavenia.
Ja sa homosexuálov nebojím.
Kiež by som to isté mohla povedať o nás, „normálnych“.
PS: Sorry za tých „buzíkov“, nie je to práve výraz, ktorý by sa mi páčil, ale keď som rozčúlená, vylezie zo mňa hocičo. Sľubujem, že odteraz vás budem volať tak, ako to cítim – ľudia.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments