Kapitola 13
Moje zlaté kamošky
Podľa výskumu psychológov (alebo to boli britskí veci?) sa najlepšie priateľstvá tvoria v detstve.
V tom prípade sa moje detstvo muselo začať po vysokej škole. Dovtedy som sa zmietala v pocitoch, že nikam nepatrím a nikoho nezaujímam. Bola som tretia vo dvojici, piate koleso vo voze a posledný náhradník v tíme.
Deti totiž bývajú kruté a priamočiare. Nebabrú sa s vymýšľaním výhovoriek, prečo nie som dosť dobrá na Kráľu, kráľu, daj vojačka. Povedia ti rovno: „Choď preč, s tebou sa nekamarátime!“
Raz, bolo to hádam v šiestej triede, som došla domov vzlykajúc, že ma spolužiačky neznášajú. Ručala som ako najatá, až to moja mama nezvládla a kamsi vybehla. Po pol hodine sa vrátila s víťazoslávnym úsmevom. Vraj dievčatám dohovorila.
A naozaj. O pár minút u nás zazvonila Táňa so svojimi poddanými, či s nimi nejdem von. Nikdy som sa nedozvedela, čo konkrétne spôsobilo zvrat udalostí (mimochodom dočasný), ale je fakt, že v ten deň som bola šťastím bez seba.
Väčšina mojich kamarátok pochádzala z nižších ročníkov, tam som mala akú-takú autoritu získanú dátumom narodenia, ale zvyčajne som sa v priateľských vzťahoch cítila neistá a bezradná.
Na strednej škole sa dievčatá radi objímali, usmievali a chválili navzájom. Ochkali nad novým rúžom z Tuzexu, vzdychali nad modrými očami Miša z béčky a šepkali si, aká je matikárka nemožná.
Ani tu som nepatrila. Nevedela som, čo povedať, aby to bolo duchaplné či vtipné. V Tuzexe som v živote nebola, do Mišových očí som sa pozerať nedokázala a matiku som milovala.
Keď som po akomsi volejbalovom zápase začula zo spŕch diskusiu na tému, či by sa Mrožica nemala radšej volať tchorica (nechcite vedieť prečo), doma som už nič nevravela. Celú bolesť som radšej vyplakala do vankúša.
Zaprisahala som sa, že radšej pôjdem do kláštora, než by som sa mala s niekým ešte priateliť. Nečudo, že mi trvalo ešte ďalších päť rokov, kým som prišla na to, aká úžasná kamarátka sa skrýva… v Anči.
Pamätáte si na ňu?
Bežali sme spolu vždy na konci.
Anča pochádzala z prísnej katolíckej rodiny a do nášho malého gymnázia dochádzala 50 kilometrov. Každý deň o pol piatej ráno stávala vymrznutá na zastávke autobusu a do školy vstupovala ako prvá spolu so školníkom. Po vyučovaní zase utekala na stanicu, aby chytila spoj domov. Ak ho nestihla, čakala na lavičke s učebnicou na kolenách až do ôsmej večer.
Okrem učenia sa musela postarať o mladšiu sestru, domácnosť a pole, lebo jej mama bývala často chorá a otec utiekol do Švajčiarska, kým boli dievčatá ešte malé.
Nikto z nás, čo sme riešili životné problémy „foter mi dal zaracha, lebo som zabudla vyniesť smeti“, sme ani len nechyrovali, aký ťažký vie byť život.
My sme v nedeľu zvyčajne vylihovali v posteliach a čakali na reprízu českého seriálu, v ktorom doktor Štrosmajer vynadá hlúpej sestričke do kráv nebeských. Ona za ten čas vybavila sliepky, prasa, raňajky, kostol, obed a makový koláč.
My sme s prevrátenými zreničkami umyli pár mastných tanierov a hrnčekov, ona naládovala do veľkého obitého hrnca pomyje,26) ktoré nosila zo školskej jedálne v plechovom kýbliku a uvarila ten smrad prasatám.
Áno, správne tipujete, keď zmeškala autobus, mala ten kýblik so sebou na stanici hneď vedľa školskej kabely.
Anču som opäť stretla až na vysokej škole. Bola som tesne pred štátnicami a ona práve končila prvý ročník, keď sme na seba náhodou narazili na chodbe pred posluchárňou. Ani jedna z nás nejavila známky veľkého nadšenia, ale slušnosť nám velila zájsť spolu na kávu.
Verili by ste, že sa za necelých 90 minút dá zmeniť názor na človeka až o 180 stupňov?
Nie, to nie je matematická úloha, nebudem sa vás pýtať, ako dlho trvá obrat o 270 stupňov. Chcem tým len naznačiť, aký hlúpy vie byť adolescent, keď je zahľadený len do seba.
Anička sa po maturite starala o mamu a dúfala, že si pre ňu vymodlí u pána boha zdravie. Pokorne oželela aj ďalšie štúdium a nádejný vzťah s istým murárom z ich dediny, ktorý na ňu nebol ochotný čakať a oplodnil jej sedemnásťročnú sestru.
Ďalší vývoj udalostí nie je pre slabé žalúdky.
Keby v tej dobe existovali bulvárne médiá, asi by sa Aničkina rodina ocitla v hlavnej upútavke na večerné spravodajstvo. V ňom by upravená distingvovaná dlhovlasá blondína iritovaným hlasom oznamovala nedýchajúcemu publiku prežúvajúcemu zemiakové lupienky asi toto:
„Obyvatelia rázovitej obce XY sa včera večer stali svedkami nervydrásajúcej hororovej scény, v ktorej hral hlavnú úlohu alkohol. Sedemnásťročná dievčina spáchala samovraždu skokom z veže miestneho kostola, do ktorého chodievala upratovať. Zúfalý čin uskutočnila po prudkej hádke s priateľom, ktorý ju pod vplyvom alkoholu udrel do tváre. V okamihu, keď sa o nešťastí dozvedela jej matka, zomrela na následky mozgovej mŕtvice.
Polícia nepriedušne uzavrela celý priestor a vypočúva svedkov incidentu.
V tejto chvíli prepájame na nášho vyslaného redaktora, aby sa opýtal príbuzných, čo vravia na celú tragédiu…“
To, že pán farár odmietol pochovať matku a sestru s rovnakými ceremóniami do jedného hrobu, nebol ten hlavný dôvod, vďaka ktorému Anička zanevrela na celý kostol a cirkev. Stalo sa tak až vtedy, keď sa ju vinník udalosti o pár týždňov neskôr pokúšal dostať do postele so slovami, že sa predsa už vyspovedal, dal desať otčenášov a päť zdravasov, teda nech že sa neondie a otvorí mu náruč (radšej ani nebudem špecifikovať, o akú náruč mu išlo).
Anička to prasa zabila (ošípanú, nie murára), predala zdedený dom aj s poľom a presťahovala sa do malej garsónky vo veľkom meste. Keďže nebola hlúpa, pustila sa do štúdia na vysokej škole, kde sme na seba natrafili na tej chodbe.
Náhody sú zvláštne. Stačilo päť dní a po mojich štátniciach by sme sa už možno neboli stretli vôbec.
Toto všetko mi Anička rozprávala v kaviarni s nesmiernym pokojom v hlase. Od maturity pekne zoštíhlela, pribudlo jej pár vrások (jedno i druhé pripísala vedľajším účinkom prežitých udalostí) a dala sa ostrihať na krátko. Nemohla som od nej odtrhnúť zrak, počúvala som ju s otvorenými ústami, ba i kávu som popri tom zabudla vypiť.
Vtedy sa z nás stali kamošky. Také ozajstné so všetkým príslušenstvom, ktoré k tomu patrí.
Vynadala mi, keď som jej vykladala o šatňovom odovzdávaní zeleného vienka Eduardovi Benešovi, bola svedkom nášho sobáša s Horácom a stala sa „krstnou“ mamou Anetky na obecnom úrade pri slávnostnom uvádzaní detí do spoločenského života.
Ona sama sa vydala za istého asistenta z katedry, ktorý jej tak dlho nechcel dať zápočet, kým mu nesľúbila, že si ho vezme. Vyzeralo to, že i ona konečne našla svoje šťastie.
Po mojom odchode na vidiek sme nebývali v kontakte veľmi často, ale keď sme si raz za pol roka zavolali, rozhovor pokračoval tam, kde skončil. Niet divu, že práve Anička bola prvá, ktorej som povedala o zabehnutom Kozovi.
Jej reakcia bola presne taká, akú som chcela počuť. Povedala za mňa všetko to, čo som mala povedať ja, no nenašla som odvahu. Vraj je to sprostý cap, ktorému bolo pri mne tak dobre, že sa musel ísť kĺzať na ľad. A že ten vták (áno, použila takmer všetky zvery) bude ešte sakramentsky ľutovať, lebo nie jeden chlap by si teraz po mne oblizol všetkých desať prstov. Alebo aj dvadsať.
Mám sa na Kozu vybodnúť, predať dom a prísť pekne späť do mesta.
A urobiť mu tú najzákernejšiu vec, akej som schopná.
Urobila som.
Naložila som všetkých dvadsať chlpatých ušatých potvor (tá s čiernym chvostom zase rodila) do drevenej debničky a poslala ich Horácovi.
Priamo do Prahy.
A ešte malý odkaz pre Slobodu zvierat:
Čestne vyhlasujem, že v tomto príbehu nebolo týrané žiadne zviera.
Prasa pri svojom skone vôbec netrpelo.
Zajace boli prepravované v klimatizovanom dopravnom prostriedku, mali dostatok priestoru i mrkvy.
Dokonca im počas cesty púšťali reprodukovanú hudbu (podľa dostupných informácií to bol Let čmeliaka od Rimského-Korsakova).
26) Poznáte pomyje? Sú vo vybraných slovách po M obyčajne na konci – my, mykať sa, mýliť sa, myslieť, myšlienka, myseľ, umývať sa, mydlo, myš, šmýkať sa, hmyz, žmýkať, priemysel, Myjava, mýto, mys, zamykať, pomykov, hmýriť sa, šmyk, priesmyk, omyl, zmysel, pomyje.
Pre tých mladších, ktorí si myslia, že to má niečo s umývaním a hygienou, musím vysvetliť, že ide o zvyšky jedla, ktoré teta kuchárka hádže z tanierov do jednej veľkej nádoby. Je to ako keď do taniera s paradajkovou polievkou strčíte varešku zemiakovej kaše, kúsok nedojedeného rezňa, kyslú uhorku, kôstky z čerešňového kompótu a šupky pomaranča.
No a túto nádheru nosila so sebou Anča každý deň domov. Platila za to v jedálni päť korún.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments