People are strange

when you´re stranger

„Je úplne iný ako som chcela…“

Supermatka je v strese. Obetavá mamička si zúfa. „Výchovne som zlyhala!!!“

Nie, jej puberťák neprišiel povedať, že čaká so spolužiačkou dieťa alebo že ho chytili pri vykrádaní trafiky. Ani ho nechytila fajčiť trávu alebo vychádzať z gay baru.
Ja hovorím, že sa nestalo skoro nič…
„Ty všetko zľahčuješ, keby sa to stalo tebe!!!!“


Sebastiánko či familiárnejšie Sebko bol vždy centrom bytia svojej mamy Izabely. Od jeho perfektne načasovaného a zabezpečeného pôrodu sa mu dokonale venovala a on jej to rovnako dokonale odplácal. Nielen tým, že mal prvý z rovesníkov prvý zúbok, že prvý chodil, jazdil na trojkolke a vedel plávať. On najlepšie rozprával, vedel angličtinu, kreslil na výtvarnom krúžku, hral futbal a na klavíri. Od prvej triedy nepoznal inú známku ako jednotku, na papieri o prijatých na gymnázium figuroval na prvom mieste a so smrtelne vážnym výrazom nad vlastnoručne uviazanou kravatou doprevádzal mamu na symfonický koncert. Naozaj vynikal vo všetkom od miništrovania po utieranie riadu a ja som to mamičke dopriala, lebo odsunula kvôli svojej „lásočke“ všetko a všetkých – vrátane manžela. Nebrala to nijak tragicky, skôr som mala pocit, že sa jej uľavilo.

Naozaj sa skoro nič nestalo.
Len sa kde-tu, tak nebadane ako pubertálna vyrážka či chlp zjavila iná známka ako jednotka, zo školy prestali chodiť nadšené výkriky o dokonalosti, partia rovesníkov bola dôležitejšia ako Vivaldi, mamin názor na jadrovú energetiku bol staromódny a v skrini sa zjavil pornočasopis.
„Povedal mi, že som čudná. Ale veď on bol vždy taký istý ako ja….“

Na „keby sa to stalo tebe“ som sa nezasmiala. Predstavila som si Izabelin výlučný projekt, ktorému dala 15 rokov úmornej aktivity, času a peňazí a ktorý vyhodnocuje ako svoje zlyhanie. Je zlyhanie mať normálneho majiteľa občianskeho preukazu?

Sebastián sedel pubertálne zdutý pri kuchynskom stole a čučal do prázdna.
„To nie som ja, koho mama chce.“
Pokúsila som sa o zmier: „Ona vždy robila pre teba maximum.“
Neprijal:“Veď som si to za tých 15 rokov odpracoval.“

„Je taký istý čudný ako jeho otec,“ plakala Izabela na balkóne.

Alebo som čudná ja, že som si ten projekt tak uľahčila, že vôbec nemám pocit, že som zlyhaná a že sa nič nestalo?

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť