Kde si Nádej a Smrť hľadia do očí

Poslali ma na vyšetrenie. A hoci ubezpečovali, že sa nemusím báť, že je to len preventívne vyšetrenie, ale odborníci sú iba tam, už názov tej inštitúcie mi vohnal slzy do očí.

Bála som sa pozrieť na tých v budove. Myslela som, že pohľad na toľkých na smrť odsúdených neunesiem. Ale musela som sa na nich pozrieť. Vyzerali úplne rovnako ako tí na ulici. Žili. Aj tí pokreslení, pozošívaní, s vývodmi – žili. Niektorí sa usmievali. Zahanbila som sa za to „na smrť odsúdených“.

Nevedela som sa tam zorientovať. Darmo som sa pýtala personálu, sestier, zakaždým som zablúdila. Cítila som, fyzicky som cítila, ako mi hrôza z toho miesta zahaľuje mozog do hustej čiernej tmy a ja neviem uvažovať, orientovať sa, chápať, pretože jediné svetlo, ktoré tam svieti, je nápis – preč!

A taká dezorientovaná, popletená vošla som do jednej chodby. Ten pocit som nikdy predtým nezažila a už ho nikdy nechcem zažiť. Zrazu sa ochladilo. Cítila som, ako mi oťažievajú nohy. Ťažko sa mi dýchalo, z plytkého dychu mi tŕpli ruky a navrela žila na krku. Cítila som, ako pulzuje. Bolo mi zima, zovretý žalúdok. Ten chlad bol veľmi zvláštny, neviem to popísať, prirovnala by som ho k scéne z Harryho Pottera, kde Dementori lietajú a vysávajú z obetí spomienky. Bolo to niečo také.

Sedeli tam ľudia. V očiach každého z nich bolo vidieť bolesť. Ale nie rezignáciu. S tou bolesťou v ich očiach tleli aj uhlíky nádeje. Boli tam mladí, starší aj starí. Aj matka s dieťaťom. Čakali, kým ich zavolajú.

Ľahnú si a po kvapkách im do žíl bude stekať jed. Jed, ktorý im zachráni alebo predĺži život. Ležia tam na posteliach a Zubatá chodí okolo. Pozerá sa, vyberá si. Ako zákusky za sklom. Nakláňa sa nad nich, prizerá sa im zblízka svojimi bezodnými očami. Počúva, či ešte dýchajú. Nasáva nozdrami ich pach, pach ich strachu, ich bolesti, snaží sa vojsť do ich myšlienok, ovládnuť ich, spútať ich myseľ a opantať dušu.

Je tu však niečo, čo jej prekáža. Niečo, čo sa vznáša v srdciach všetkých, ktorí sem vchádzajú. Je tu niečo, čo ich sprevádza v slovách ich blízkych. Nedovoľuje jej to len tak siahnuť a vziať si, ako to robí inde. Nedovolí jej to Nádej, s ktorou sem prichádzajú všetci tí, ktorí tu ležia. Dúfajú a veria. Nádej sem prichádza s každým človekom. Je jej tu toľko, že keby bola zhmotnená, nezmestila by sa. Jej teplo ich chráni pred mraziacim dotykom. Nie tu a nie teraz. Ak, tak neskôr a inde. Nádej im dáva silu vzdorovať, dáva im silu bojovať, vstať, ísť ďalej, aj keď po štvornožky, aj keď so slzami, aj keď s vypätím všetkých síl. Prísť znova, vstrebať zničujúci liek a bojovať.

Nevzdávajte sa. Bojujte. A verte. Dokážete to. Teraz a potom znova.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť