Nejako som blúdil po mape a ľaľa, Írsko. Mnoho kríkov, zeleného lesa a druidov, bafkajúc si svoj tabak. Ja si myslím, že druidi fajčia tabak z lístia, ktoré si nazbierajú raz ročne. Teda chápem, je to odo mňa barbarský čin ohavný, jakživ som druida nevidel fajčiť. Ale mne to pripomína jednu poviedku od Roberta Fulghuma. Skúsim sa vám trochu rozpísať, že ako vidím to Írsko. Na úvod tie listy.
Začnem Fulghumom a tou poviedkou. Bola to o chlapcovi, ktorý hrabal lístie a mal z toho radosť. Fulghum hneď to lístie rozhádže a má takisto radosť. Ono, keď to lístie padá a lúky už majú zaležanú trávu lístím, to je obrad prírody. Pamätám si raz na nejakú jesennú metelicu, ono to div nevytrhlo stromy zo zeme a potom sa listy váľali po celom meste.
Ja teda neviem ako prežívate spomínaný obrad. Či to necháte tak, alebo si vezmete hrable a hrabete lístie. Možno si ho sušíte a potom fajčíte z neho tabak. Ja nejako takto vnímam druidov. Skrátka a dobre, že oni okrem všakovakých povinností, fajčia práve jesenný tabak. Keď listy popadajú na zem, sú zošúchané a čerrvené, oni si ich vysušia a celý rok fajčia.
A potom ten nádherný dym po búrke. Predstavme si obrovskú búrku, vonku sa bohovia div nezbláznia, až pokým sa to vyjasní a z hôr vidieť ten dym. Človek, ktorý nevyrastal pri horách, toto nezažije a nepochopí. Dym z hôr. To fajčia druidi, taký silný dym by nik iný nedokázal urobiť. To je moja prvá predstava Írska. Raz, keď tam prídem, pozriem sa na tie hory ako dymia. Inde na svete nemôže byť toľko dymu ako tam.
Ďalej si vezmime zatúlaný les. Zablúdime do zeleného lesa, kde ešte aj koruny stromov sú zelené. A cestou nás vedie nejaký ohyzdný, zatrpknutý, nevďačný, chamtivý pekelník, čo vie iba o peniazoch rozprávať. Skrátka a dobre, človek, ktorý namiesto charakteru dostal chuť po peniazoch. A ako sa tak prechádzame po lese a sme zúfalí (neviem či viac z toho peňazochtenca, alebo z toho, že sme sa stratili). A tam stojí on, malý, zatúlaný, zelený škriatok s červenými čižmami. Samozrejme, že to chamtivé prasa pošle tam, kam patrí. A na nás sa čertovsky usmeje, veď je to leprikón! A zavedie nás kamsi ďalej. To je moje ďalšie vnímanie Írska. Svet zelených škriatkov, ktorí vedia, kde je ukrytý poklad.
A ešte to jazero. Ostrovy sú známe, že keď sa povie jazero, vytiahnem si príbeh o Merlinovi a Artušovi. No a o jazernej pani, ktorá Merlina zakliala. Pre moju predstavu Írska je to iné jazero. Vlastne aj Merlin je v Írsku iný. Je druid, volajú ho Myrddin.
A vlastne taký mytologický, írsky príbeh ani nepoznám. Áno, Tristan a Izolda, čarovný nápoj, potom aj tá druhá Izolda, jedovatý dračí jazyk a ja neviem čo. Ale príbeh, kde vystupujú zelení škriatkovia, druidi a mnoho zelene a jazero, v ktorom nie je ponorený Excalibur, to som nenašiel. Možno mi pomôžete vy.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments