Japonské peklo je vcelku raj

Peklo – Jasutaka Cucui

Pán riaditeľ, to som ja, Izumi.”
S Vami spadlo lietadlo, čo? No tak si prisadnite”.

Pána riaditeľa zavraždil milenkin manžel, Izumi sa nevrátil z Paríža. Stretli sa v pekelnom pohostinskom zariadení. Japonskom. Pretože japonské peklo patrí len Japoncom.

Keď havaruje lietadlo, z multinacionálne poskladaných cestujúcich zostanú len Japonci. Z toho sa dá usúdiť, že ostatní odchádzajú do svojich národných pekiel. Ďalšia ukážka japonského nacionalizmu, zrejme. Tiež autorovho stále prítomného čierneho humoru. Keby mi niekto povedal, že sa budem smiať na scéne opisujúcej, ako sa do mora rúti lietadlo so zúfalými cestujúcimi alebo keď výťahovou šachtou padá neovládateľná kabína plná ľudí, urazila by som sa. Žiaľ, vďaka autorovi som klesla až k hlasnému pochechtávaniu sa.

Tiež som si povedala, že by nebolo od veci byť Japonka, pretože to, čo je tu ponúkané ako démonský kotlík, je nejakou divnou náhodou to, o čo sa v našom živote každodennom snažia psychológovia, prozac, Dalajláma aj Budha dohromady. V pekle nikto necíti emócie, hnev, túžby. Ľudia si síce vedia navzájom čítať myšlienky, ale nikoho už nerozhnevá, keď zistí, že osoba sediaca vedľa neho v pekelnom bare, reštaurácii, parku, herni, či leteckom terminále s názvom PEKLO sa mu vyspala s manželkou alebo zapríčinila jeho smrť alebo mu zničila kariéru, čo ho doviedlo až k zamrznutiu v bezdomoveckom stane niekde v parku reálneho sveta.

Ľudia sa tam majú fajn aj preto, že v peňaženkách majú stále rovnako veľa peňazí, pretože tie im neubúdajú, majú tam ideálne telá, takže po živote strávenom na francúzskych barlách si tu zrazu vykračuje zdravý štramák, skrátka, nič nebolí, nič netrápi.

V pekle nie je cítiť Boha, ale nie je tam ani viditeľný diabol. Japonci vraj nie sú príliš pobožní, tak možno preto.

Väčšina Japoncov je neveriacich a nemajú nikoho, včítane vlastných rodičov, kto by im mohol ako nejaký boh slúžiť, takže akonáhle sa trochu dostanú k moci, hneď prepadajú ilúzii, že sú skoro ako bohovia,Toto peklo je tu najskôr preto, aby nám ukázalo, že to je naozaj len ilúzia.”

Ľuďom kazí rekreačný pobyt v záhrobí to, že sú si zrazu plne vedomí všetkého, čo kedy pociťovali, čo zatláčali. Akoby im nejaký miestny Freud veľkou varechou miešal mozog. Mohol by toto byť dôvod pobytu, či dokonca trest?

Dávno spáchané hriechy, či len tie nenaplnené, po ktorých sme kedysi túžili a dnes sú už zabudnuté, ďalej túžby, ktoré nikdy nevyplávali na povrch, a trebárs aj tie, ktorých sme si nikdy neboli vedomí. Sasaki si začínal myslieť, že práve toto bude to pravé peklo – rozpomínanie sa na negatívne sklony, na vábenie temnoty. Ak je to naozaj tak, potom je peklo nielen svetom vyvolaným vlastným vedomím, ale dosahuje až k najzadnejším hlbinám duše. Jej prejavy sa tu síce zhmotňujú, ale inak sa peklo od skutočného sveta vlastne príliš nelíši.

Práve to je na knihe magické. To prelínanie svetov. Pretože peklo nie je plné len mŕtvych neznámych, známych, priateľov či nepriateľov. Vo sne tam totiž občas zavítajú aj ľudia doposiaľ živí, tak ako aj obyvatelia pekla vo sne navštevujú pozemšťanov. Aby splatili staré dlhy.

Po smrti už žiadnu zlobu cítiť nebudete. Preto som sa vám prišiel ospravedlniť, pokiaľ ste nažive. Prosím vás, dajte sa do toho a vynadajte mi, dokiaľ môžete… Po smrti sa síce budeme môcť stretnúť, ale nebude to ono.”

Už sa totiž nedokážete naštvať, ako som spomínala.

Táto konštrukcia teda umožňuje jednej osobe byť zároveň pekelníkom v novom nesmrteľnom tele, tiež byť niečím snom alebo spomienkou. Takže sa jeden nesmie čudovať, ak v pekle stretne sám seba. Podivuhodné je, že táto krkolomná konštrukcia je v knihe tak dobre popísaná, že mi to pripadá samozrejmé a normálne.

Na tom nezáleží, či žijem alebo som mŕtvy, veď tento svet a ten druhý previazané sú ako dve vlákna prepletenej šnúry. Falošný snový svet. Skutočný svet posmrtný. Peklo a svet doposiaľ žijúcich. Všetky sú prepojené.”

Čím kniha vlastne končí, vlastne netuším. Občas nejaký telepatický lampión zvolá skupiny ľudí, ktorí sa zoradia pod prísnym dohľadom démonky. Nápadne to pripomína Appelplatz a dozorkyňu z lágru. Tiež nápadne podobne odchádzajú tieto skupiny niekam za obzor, kde miznú naveky. Možno do skutočného pekla? Alebo naopak do nirvány? To je otvorené voľnej interpretácii a miere optimizmu čitateľa.

Dáš sa v živote hlavnou cestou alebo postrannými uličkami?”
Ktorá z nich mi zaručí dlhší život?”
Obe krátky”.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť