Ešte chvíľu si dovolím len tak ležať. Deň, dva či tri. Noc, dve či tri. Chvíle či týždne, moje tiché roky, ako dlho bude treba. Miešať sa v posteli s niekoľkými mojimi ja a s nespočetným množstvom myšlienok v jednej hlave. Minule mi napadlo, že táto na krku možno nie je moja, že mi ju v spánku musel ktosi vymeniť. Moja hlava predsa toľko nebolela, nenosila v sebe toľko prázdna, ktoré (už vôbec) nerobilo taký veľký hluk. A ten neplnil moje uši až po okraj, za ktorým všetko, čo počuť, už len bolí. Ešte chvíľu mi môže v nich znieť už len doktorkin hlas Veď vy sama dobre viete, že sa z toho dostanete. Pretože to ma ešte drží slovom či dvoma zachytenú na konci týchto dní bez toho, aby som mala chuť presvedčiť sa, čo je za ním.
Ešte chvíľu budem aj tento môj krátky priestor zavesený v čase volať Životom, a tu, v jeho vlastnom tichu, robiť kroky, opatrne a nemo, no najmä ďalej; liečiť si malé, ale hlboké rany a časom (po)zakrývať drobné jazvy po ľuďoch, ktorých už nepoznám po skutočnom mene – to by sa mi mohlo stať.
Dni aj so všetkým tým svetlom a teplom sú teraz vzácne, sama pred sebou stúpam na cene, stojím v rade na absolútny pokoj a hovorím si Vstávaj, vyššie a nahlas. Aby ťa počuli. Aby život s jeho možnosťami počuli, že pre ne si tu.
Ešte chvíľu znesiem útlmy, závraty a obavy, ktoré do mňa sadajú ako do hlbokého kresla. Aj horšie chvíle/dni sú a musia byť. Ostáva len ustáť ich triezvo a pevne na tejto zemi a čakať, kým mi vlastná bolesť padne k nohám a rozpadne sa na čosi náhle jemné/mäkké/dobré, na čosi s vôňou chvíľ, (pre) ktoré sa oplatí počkať.
Jedného dňa to takto bude. Depresia aj s celými jej bolesťami, s akými zo mňa vychádza, sa rozpadne na čosi, čo by som jednoducho mohla pochopiť a prijať. (Aj) dovtedy ešte chvíľu vydržím, a potom mi už bude (môcť byť) iba lepšie. Toto predsa sama dobre viem.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments