Pokračovanie predchádzajúcej kapitoly, ktorá obsahuje krátke príbehy osôb postihnutých neverou partnera. Jozefa sa s nimi zoznámila na internete a napriek tomu, že ich nikdy nestretla, stali sa z nich priatelia. Hoci… keď tak nad tým uvažujem, možno je Veverička len 15-ročný vychrtlý učeň odboru kuchár-čašník, ktorý si kráti voľné chvíle medzi štúdiom a nechcem si ani len pomyslieť, akú identitu má Tóno. Ale no… nebudem tu miešať piate cez deviate, každý je tým, čím je, a hotovo! Čítajte teda…
V januári nám Tóno poslal iba krátku správu. Požiadal o ďalšiu misiu, tentoraz na Cyprus.
A bude sa rozvádzať.
Skoro sme skolabovali. Bolo to presne tak, ako sme si mysleli a neodvážili sa mu to predtým povedať.
Kým si Tóno v Afganistane na seba navliekal štyridsaťkilové brnenie a skackal v ňom po zamínovanom poli, ženuška-bobrica na seba nahodila minitričko s minisukňou a urobila sexbombu zo seba. Bolo len otázkou času, kedy zbalí mládenca, ktorý síce neprinesie doláre, ale bude oveľa bližšie k jej „potrebám“. Boli by sme ju zabili.
Rozumiete prečo?
My, úbohé dobré ženy, sme mali nedokonalých neverných mužov, ktorí si nevedeli vážiť naše kvality (o sebaľútosti ešte budem hovoriť). Ona, nevyzretá hlupaňa, dostala od života druhú šancu pre seba a svoje dieťa a zahodila ju ako použitú vreckovku. Zaslúžila by si päťadvadsať na zadok. 28)
Život jednoducho spravodlivý nie je.
Na Tónovi som pochopila základný rozdiel medzi mužom a ženou v otázke prežívania rozpadu vzťahu. Ide o väčšinový model, do ktorého nezapadá každý, ale moje skúsenosti z nočných seáns za obrazovkou vravia asi toto:
Muži prežívajú zradu od ženy zvyčajne oveľa intenzívnejšie.
Nezávislé publikum má pri ich pozorovaní pocit, že nastal koniec sveta.
Skáču pod vlak, vydierajú, hryzú, stávajú sa rohožkou pod partnerkinou topánkou, skrátka, správajú sa ako postrelené zvery.
Výbuch je však pomerne krátky.
Sotva ubehne rok, už pochodujú s novým ženským objavom po pláži posúvajúc ručičku nebezpečne nízko pod pás. Aj okolie im po rozchode poskytuje svojráznu podporu (podobne ako opusteným šteniatkam), lebo sú v citových veciach „takí bezradní“. Kolegovia im núkajú voľné sesternice, chápavé bývalé spolužiačky začínajú frontálny útok na nevyužité kapacity a matky ich nenápadne posielajú za slobodnými susedkami po chýbajúce droždie do buchiet, napriek tomu, že hypermarkety už mávajú nepretržitú prevádzku.
Ženy zvyčajne trpezlivo trpia. Sú donekonečna ochotné znášať dvojvládie v mužových nohaviciach a celý proces trvá dlho, predlho, až kým sa nespamätajú. Aj po definitívnom ukončení manželstva nevedia nájsť porovnateľného muža, lebo na iného by si už aj tak nezvykli (nevraviac o tom, že s dvoma-troma deťmi na krku sa adekvátny partner hľadá veľmi ťažko).
Netvrdím, že to platí univerzálne, ale Tóno bol vzorový príklad ako z učebnice psychológie.
Ešte raz sa nám ozval asi o dvanásť mesiacov neskôr. Vraj sa bude znovu ženiť. Berie si jednu poručíčku z ich štábu, s ktorou sa zoznámil na Cypre.
Na nevlastnú dcérku z prvého manželstva platí nemalé alimenty. Je z nej veľká prváčka (priložil fotky nádherného dieťaťa so šlabikárom v ruke) a často si ju bráva na víkendy domov.
No pekne.
Nie vždy nám však to virtuálne klábosenie pri počítačoch išlo k duhu. Hneď po skúsenosti s Noemi35 sme prehodnotili otvorený postoj ku každému, kto sa na nete objavil so slzami v očiach a nariekal, že sa mu pre neveru zrútil svet. Prestali sme ku každému pristupovať s takou úprimnosťou ako na začiatku.
Museli sme to urobiť vo vlastnom záujme.
Noemi35 mala 35 rokov a volala sa Noemi.
(Kto by to bol povedal, že? Národný bezpečnostný úrad iste bledne závisťou…)
Manžel ju podviedol s vydatou kolegyňou na nejakom firemnom večierku.
Hneď ako vytriezvel, priznal sa. Sám, bez vyzvania a konkrétnych dôkazov.
Predpokladám, že keby nespanikáril, nikdy by sa o tom nikto nedozvedel, lebo aj dotyčná spolupracovníčka bola počas činu na mol a je diskutabilné, či v stave delíria vôbec k niečomu došlo.
Lenže bobra asi v detstve učili, že keď rozbije okno, má sa priznať mame, a tak ten nemilý skutok za čerstva vykvákal manželke. So šarmom modrokého nevinného dieťaťa odovzdal Čierneho Petra ďalej a Noemi si tú kartu začala nepochopiteľne užívať.
Že nerozumiete? Vysvetlím.
Od okamihu, ako sa pridala na webe k zúfalkám, nerobila nič iné, len sa neustále ľutovala a nariekala nad svojím osudom.
Celý týždeň sme ju počúvali a vraveli jej, ako nám je ľúto, že ju nehodný mužíček sklamal. Na podobný prístup mal prvých sedem dní nárok každý nováčik.
Od ôsmeho dňa nastupovala fáza kriesenia, v ktorej sme jej začali ponúkať možnosti ďalšieho postupu.
Lenže Noemi si aj ďalej húdla svoje. Keď sme jej radili, že si má s bobrom sadnúť a porozprávať sa o tom, čo sa stalo a prečo sa to stalo, ona odvetila, že sa s ním nemá o čom baviť a hotovo. Potom nasledoval monológ najúbohejšej osoby pod slnkom a ani hladujúce deti v Afrike by ju neprinútili zmeniť názor na stupeň prežívaného nešťastia. Nadávala na bobra, nadávala i na krakaticu a seba, ako najväčšiu obeť sprisahania, kládla na piedestál ľudstva.
Pýtali sme sa jej, čo vlastne chce. Odpoveď na to, či si želá rozvod alebo zachovanie manželstva, sme nikdy nedostali. Nepočúvala nás.
Až neskôr sme pochopili, že sme jej poslúžili iba ako slovná stoka. Hádzala do nás súvetia a splachovala ich jojkaním a achkaním. Splietala si tie svoje sebaľútostné tirády ako pavúk siete a točila sa stále dookola. Vysávala z nás pochopenie, súcit a empatiu. Prázdne miesta v našich hlavách potom vypĺňala nezdravými myšlienkami.
Vírus zákernej sebaľútosti sa už začínal šíriť aj mojou mysľou a nahlodával šance na úspešný skok cez neveru. Čím viac som tú chuderu počúvala, tým viac som si pripúšťala, že aj ja som Horácovou obeťou a že vlastne nemusím robiť pre záchranu manželstva nič.
Len čakať.
Čakať na to, že si to ten tvor raz uvedomí a dobrovoľne príde, kľakne si na kolená a s pokorou ma požiada o odpustenie.
Nezaslúžim si, aby len tak odišiel, starám sa mu predsa o dieťa. To ona! Krakatica je na vine. Zviedla ho, neboráka, svojimi maxiprsiami a broskyňovým koláčom a on sa nevedel ovládnuť. Lenže môj Horác sa raz preje jedného i druhého a vráti sa.
Toto si naozaj nezaslúžim.
Ak práve nemáte veľa práce, dajte si mobil na tichý režim a vypočujte si skrátenú ukážku Noeminej reči. Možno (rovnako ako ja) porozumiete, že existujú ľudia, ktorí si neverného partnera v podstate „vyrobia“ sami:
„Jaaj, žienky moje. Ja som taká vďačná, že vás tu mám, neviem, či by som tú tragédiu sama prežila. Ten somár! Keď som si ho brala, nevedel vôbec nič, nerozoznal ani bravčové od hovädzieho mäsa. To ja som ho všetkému naučila, ja som ho donútila dokončiť si maturitu, lebo on by pokojne celý život opravoval tie hlúpe stroje a nebol by to vo fabrike dotiahol ďalej ako na pomocného údržbára. A keď sa vďaka mne stal majstrom, pretiahne si prvú zmachlenú účtovníčku, ktorá mu príde spočítať skrutky. Ako k tomu prídem, že sa mi za to všetko odvďačí takto? Ach, najradšej by som ho vyhodila z domu, ale kam by šiel, keď sa nie je schopný o seba ani postarať. Však by umrel od hladu. Celá domácnosť leží na mne, aj minule som musela sama opravovať tečúci záchod, lebo on vraj robil v robote nadčasy. Figu nadčasy, bohvie, v ktorej kancelárii sa váľal. A koľko som sa nachodila, len aby som vybavila pôžičku na novú záhradu. Celú som ju musela vyklčovať, hriadky narobiť a vysadiť zeleninu a kvety, on nemusel ani prstom pohnúť. A aj keby, aj tak by to nevedel. Určite by pomiešal paradajky s georgínami, taký je nemožný. Len raz som ho požiadala, že musím ísť ku kaderníčke na trvalú, aby záhradu polial, lebo celý deň pražilo slnko, a čo si myslíte, že urobil? Jahody nechal vyschnúť a dva razy polial mrkvu. Vraj si ich poplietol, no povedzte, nemám to ja s ním ťažký život? Ach, jaj, všetko je na mne, nemôžem si zájsť ani na cigaretku ku susede, a okrem toho, čo by som jej asi povedala? Že som si vzala takého úbožiaka?“
No povedzte, dokázali by ste toto v rôznych obmenách počúvať sedem rokov ako Noemin muž?
Po mesiaci utrpenia (myslím nášho utrpenia) nám jej manžel začal byť čoraz viac sympatický.
Odobrali sme mu označenie bobor a nazvali sme ho svätcom. Pomocou tajných správ sme sa dohodli, že ho vyhľadáme a navrhneme mu okamžitý rozvod, lebo v opačnom prípade mu hrozí nejaká pekná diagnóza spojená s pobytom na psychiatrickom oddelení. Jedna z členiek tímu „pohoďáčok“, šťastne rozvedená zdravotná sestra Zitka, bola dokonca ochotná prevziať bremeno starostlivosti o Noeminho manžela na seba, ak by súhlasil.
Nič z toho sa neuskutočnilo. Noemi sa zrazu z ničoho nič odmlčala.
Aj sa to hanbím povedať, ale celkom mi odľahlo.
Predpokladám, že čitateľ si teraz kladie dve otázky.
Prečo sme sa na Noemi nevykašľali hneď na začiatku?
Nuž, cítili sme sa zaviazané, chceli sme odovzdávať pochodeň spolupatričnosti ďalej a pomôcť iným rovnako, ako pomohli nám. Pekelne nechutné klišé, že? Hotové matky Terezy. Lenže kúsok pravdy na tom je. Nič tak nepomáha človeku, ktorému je mizerne, ako keď môže obrátiť pozornosť na problémy niekoho iného. Niekto zbiera starý papier, iný prevedie bezvládnu babičku cez cestu, my sme sa podporovali pri životných krízach.
A čo spôsobilo náhly odchod tridsaťpäťročnej Noemi z klubu osôb postihnutých neverou?
Veverička sa po pár dňoch priznala, že jej v súkromnej správe dobre vynadala. Odkázala jej, že kým neumiera alebo aspoň netrpí závažnou smrteľnou chorobou, nemá sa čo sťažovať, lebo iní manželia by už od nej dávno utiekli.
Zdá sa, že Noemi konečne začala počúvať, čo jej vravíme.
V odpovedi použila len dve slová. Zneli nejako takto: „Trhnite si.“
Veverička má u mňa tú najlepšiu bonboniéru, akú dostať v obchode.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments