Hlava mi ide prasknúť od bolesti. Pretiahnem si cez ňu paplón a ešte raz sa pokúsim zaspať. Prednášku už aj tak nestihnem.
Ozve sa nesmelé zaklopanie na dvere. Skôr také zaškrabkanie. Levík. To je jeho spôsob nadväzovania rannej komunikácie. Ale dnes ráno naňho naozaj nemám chuť. Mohol by sa dovtípiť, aké ťažké chvíle teraz prežívam.
Ešte raz. Nedá pokoj.
Vystrčím hlavu spod paplóna. Nikomu inému by som sa v takejto podobe neukázala na oči. Ani sama sebe nie. Ale Levík, to je niečo iné. Levík ma bezvýhradne miluje, jemu sa môžem.
„Poď!“
Prvé, čo uvidím, je pariaca sa šálka v Levíkovej chudej ruke. Moja. Tá s červenými makmi.
„Myslel som si, že ti dobre padne mätový čaj,“ pozerá na mňa ospravedlňujúco, priam bojazlivo.
Bože, on je neskutočný! Nahlas to nevypoviem, lebo chlapom zo zásady nelichotím. Ani Levíkovi nie. Predsa len, aj on je chlap.
„Neviem, či môžem. Nepovraciam sa?“
„Aspoň to dostaneš von. Bude ti lepšie,“ sadne si ku mne na posteľ. Beriem horúcu šálku z jeho rúk. Končeky prstov sa nám dotknú.
Nepríjemné? Príjemné? Neviem sa dohodnúť sama so sebou. Hľadím naňho ponad okraj šálky – makovky.
„Vyzerám, že?“
„Ľúbezne, ako vždy,“ uchechtne sa. „Oslava?“
Uvedomím si, že s Levíkom som sa ešte nikdy neopila. Vždy iba lieči moje alkoholické úlety. A nielen alkoholické. Je mojou bútľavou vŕbou v každej situácii. Či ide o Aňuku alebo Šimona.
Šimon, strasie ma. Neviem prečo, veď sa mi napokon iba splnil sen. Ha, že splnil! Tak takto som si to naozaj nepredstavovala!
Pomrvím nohami pod paplónom a chvíľu bojujem s túžbou rozpovedať o dnešnej noci Levíkovi.
Potom ma však vystrelí z postele neovládateľná sila a spolu s obsahom žalúdka odchádza zo mňa aj chuť povedať o tom vôbec niekomu. Najradšej by som na to zabudla aj ja.
Sedíme s Aňukou v čajovni. Trochu sa mi ešte dvíha žalúdok z tej nočnej pitky. Pohľad na Aňuku napchávajúcu sa medovým koláčikom mi spôsobuje ešte väčšie utrpenie. Pre istotu očami zmapujem najbližšiu trasu vedúcu k toaletám.
„Dnes tu majú nejaký smrad. Mali sme ísť radšej do OčKa.“
Aňuka na mňa pohoršene pozrie.
„Nestačilo ti?“
„Veď čaj sme si mohli dať aj tam.“
Teraz už hľadí priam zhrozene.
„Čaj v OčKu? …? Áno, majú tam veľký výber. Môžeš si vybrať medzi čiernym a ovocným.“
Zabudla som, že je na čaj zaťažená? Možno sa mi ju len chcelo trochu trápiť. Občas mávam takéto sadistické sklony, hlavne keď mne samej nie je najlepšie. To ešte netuším, ako veľmi potrápi o malú chvíľu ona mňa.
„Ráno som mala mätový. Levík mi uvaril.“
Chcem si ju udobriť a preto začínam konverzáciu o mojom spolubývajúcom. O Levíkovi sa Aňuka vždy rada rozpráva. Teraz sa však nespokojne zahniezdi a vidím v jej očiach nesúhlas. Alebo odsúdenie?
„Len ho využívaš!“ šplechne mi z ničoho nič surovo do tváre. Akoby mi dala zaucho. A riadne. Dokonca mám chuť pošúchať si líce.
„Čo je s tebou, Aňa? Stalo sa niečo?“ nechápem, kde sa v nej, v mojej anjelskej priateľke berie toľká zlosť.
„Vieš, my spolu chodíme,“ šepne takmer nečuteľným hláskom.
Pozerám na ňu a ešte menej chápem.
„Kto…? S kým…? Čo…?
Obe mlčíme. Aňuka na mňa len hľadí, neodpovedá na moje duchaplné otázky. Tak sa nadýchnem a pýtam sa ešte raz celou vetou.
„Nerozumiem, s kým to chodíš?“
Zdá sa mi čudné, že mi Aňuka neoznámila takú dôležitú novinu priamo z príchodu. Vždy si všetko povieme. Aj ja som jej hneď zavesila na nos, že som sa vyspala so Šimonom, hoci v ranných úvahách nad záchodovou misou som bola presvedčená, že to zostane mojím tajomstvom. A to, že Aňa s niekým chodí je veľmi dôležitá správa, lebo doteraz ešte s nikým nechodila. Ani nespala.
Preto na ňu zvedavo hľadím a stále mi nedopína.
„S Levíkom, predsa,“ vypľuje to konečne zo seba.
A je to vonku! Keby ma bodla do oka tou vidličkou, čo sa s ňou pohráva, nebolelo by to tak.
„S mojím Levíkom? Ty spíš s mojím Levíkom?“
„S akým tvojím Levíkom!? Miluješ predsa Šimona!… A vyspala si sa s ním!!!“ zmení sa odrazu Aňukin šepot na uši píliaci vreskot. Ľudia sa na nás začínajú pohoršene pozerať. Na moje šťastie, nie je ich tu veľa. A nikto známy. Uf.
„Tak dík, ešteže som ťa prosila, aby si to nikomu nepovedala.“
„Leo ti nepatrí… A ak si myslíš, že ťa miluje, si na veľkom omyle. To je tá tvoja predstava, že svet sa točí len okolo teba a všetci milujú iba teba. Teba.“
„Teba,“ zopakovala som ešte aj ja to slovo a pomyslela si celkom od veci, že dnes používame priveľa zámen.
„Áno, mňa miluje,“ nezadržateľne pokračuje Aňuka vo svojom životnom prehovore, lebo pochybujem, žeby z nej bol niekedy vyšiel dlhší a hlavne osobnejší prejav.
„Mňa miluje, aj keď tomu neveríš. A nespím s ním. Vzťah nemusí byť len o sexe. Ale to ty zrejme nepochopíš,“ zabije ma ešte poslednou hláškou, zodvihne svoj tučný zadok a chce odkráčať akože dôstojným krokom.
Je z toho však len trapas ako hrom, lebo v snahe nonšalantne si prehodiť kabát cez plecia vyrazí pánovi pri susednom stole šálku z ruky. Pán skríkne, čaj bol pravdepodobne ešte horúci, Aňuka sa mu s červenajúcou tvárou ospravedlňuje, kozmickou rýchlosťou sa prihrnie éterická čašníčka. Dusím v sebe smiech a už si predstavujem, ako to budem večer rozprávať Levíkovi. Potom sa sama v sebe zarazím a uvedomím si, že veru nebudem. Ani Levíkovi, ani Aňuke…
Dočerta, veď ja už sa nebudem mať s kým rozprávať!
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments