Letný večer má v sebe niečo zvláštne. Je v tom kúsok nezbednosti, romantiky, zbojníctva a niečoho neopísateľného, čo sa v deň nesmie. A k tomu mi akosi pasuje Dumas a francúzsky vidiek, syr a víno.
Na francúzštine som sa naučil, že je to jazyk vznešený. Vlastne tam, aj keď niekomu poviete, „Le pauvre“, znie to akoby ste človeka o ruku žiadali a znamená to, chudák, úbožiak, čúdák, ľahkár, skrátka človek, s ktorým by ste netúžili zdieľať manželské, či milenecké lôžko.
Napadla mi ešte ďalšia vec. Francúzi sa stále oslovujú. Ono, idete po ulici, dáte klobúk z gebule a poviete, „Oui, madam.“ alebo „Non, je ne parle pas …monseuir…“ a tak ďalej a tak ďalej.
A čosi podobné má aj Dumas vo svojich dielach. Tam ešte aj darebák, akým bol Richelieu si zaslúžil akúsi vznešenosť a každý mu hovoril, „Áno, pán kardinál.“ Keď si to človek tak vezme, možno by aj toho kardinála mal celkom rád, ale bol to naničhodník a z pohľadu cirkvi aj poriadny pekelník.
Kde ste ho prvýkrát čítali? Ja som sa zavrel do tmavej komore v dome a čítal. Vonku blesky išli roztrhať celý svet, ale ja som blúdil s troma mušketiermi a veselo som sa smial. A celú noc som ho dokázal čítať, potom som si trochu ľahol a veselo putoval s nimi ďalej.
Chýba mi to. Skrátka taká ta ešte chlapčenská nezbednosť a sčasti naivnosť, rytierskosť a akási učebnica galatnosti. Nuž, ja som sa k tomu nikomu nepriznal, ale akási komunikácia so ženami zo mňa vyšla z neho. Nejaký ten originálny kompliment, nejaké to zdvihnutie klobúka, alebo otvorenie dverí, či nastúpiť do vlaku a ísť na čierno, za to všetko môže Dumas. Má na to samozrejme svoje právo, bol Francúz a ešte k tomu romantik.
Ale ako som písal, chýba mi to. Pri čítaní Dumasa si predstavujem francúzsky vidiek. Ja som nikdy vo Francúzsku nebol. Ale tá predstava, celý deň sedieť na koni, zviesť nejakú darebnicu, okúpať sa v rybníku a potom sa zakryť kamsi do stajne kde pijem víno a jem syr.
A ono to vôňa senom a ženským mydlom a ja si čítam popritom Dumasa. Tá bosorka vedľa mňa mi nedá pokoj, až kým nezaklopú jej prenasledovatelia. Obaja vyskočíme a začneme sa brániť: vidlami, šrotom pre kravy, vajciami, čo mali byť na raňjaky. Príde aj nejaké kladivo a nájdeme možno kosu. Nehovoriac o tom, že tie paskudy a ovady, ako inak nazvať takých špinavcov, hodíme do hnojiska. Chytíme sa za ruky a utekáme ako besní.
Ja teda neviem kde som to všetko našiel, ale to všetko bolo v Dumasovi. On je dobrodružný romantik, ale jeho knihy nie sú romantické. To nie je Hugo, alebo Schiller. Ale je to jeden z mojich najkrajších chlapčenských prianí a formujú sa v ňom všetky dobrodružné sny. Traja mušketieri so mnou lomcujú odkedy som sa naučil rozprávať. Skrátka mať takých troch priateľov, ktorí ma vždy dostanú od katovej šibenice som vždy túžil mať. No a obliekať sa do ich odevu, nosiť korty a muškety a robiť zlosti nejakej darebnici.
Neviem ako vy, ale ja idem pohrabať knižnicu.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments