Kapitola 14
Bez názvu, aby si čitateľ nemyslel, že to bude o Vianociach
V každom poriadnom srdcervúcom romantickom filme musí byť tzv. vianočná scéna.
Ide v nej zvyčajne o to, že po X rokoch sa stretne osoba A (napr. dávno stratený syn; muž pred sobášom, ktorý si nie je istý svojou voľbou; osamelý tridsiatnik, ktorý pravidelne raňajkuje v kaviarni šišky s džemom) s osobou B (s urazeným otcom; s prvou láskou, ktorú nerozhodný muž stále miluje; s osamelou servírkou nalievajúcou kávu k šiškám).
Chvíľu na seba hľadia, potom sa vrhnú jeden druhému do náručia a všetko si povedia.
Do toho prestrih na unaveného Santu, čo v rozopnutom červenom mundúre práve končí celodennú šichtu v obchodnom dome, v pozadí neznesiteľne rinčia rolničky.
Potom príde ešte nejaká tá pusa… titulky… The End.
Rolničky v tomto príbehu nebudú.
Ba ani titulky.
Ešte predtým si však dáme trocha teórie.
Čerstvo vyliahnutí mladomanželia, vychádzajúci z kostola či úradu s kyticou v ruke, iste ani len netušia, že najbližšiu partnerskú krízu môžu očakávať ešte v tom istom roku.
V decembri.
Myslím to vážne, otázka spôsobu prežitia prvých spoločných Vianoc je skutočne skúškou ohňom. Kým doteraz ich každý prežíval v teple rodičovského pelechu, teraz sa musia dohodnúť, ktoré zvyky prebrať z pôvodných rodín, a ktoré obetovať v mene manželskej lásky.
Sviatky pokoja, radosti a mieru sa raz-dva môžu zmeniť na neľútostný súboj dovtedajších tradícií.
Krátke ukážky dialógu prebiehajúceho v dňoch medzi Barborou a Štefanom:
„To mám variť polievku akože z kapra? Ani nápad. Na rybaciu hlavu sa ani nepozriem, však sa ten úbožiak na mňa tým okom ešte stále pozerá…“
„Zemiakový šalát? No dobre teda, keď ho robí i tvoja mama, ale iba ak bez majonézy. Alebo cez moju mŕtvolu.“
„U nás sa vždy varila kapustnica len z kapustovej šťavy. Že je v názve tej polievky kapusta? Nebuď smiešna, ani mačacie oči sa nerobia z mačky.“
„Kto to kedy videl napchávať sa v sviatočný deň rezňom, ten predsa máme každú nedeľu.“
„Nehovor mi, že sa bez lineckých koliesok nezačnú Vianoce. Ja jednoducho nebudem piecť dvadsať druhov koláčov len preto, že to robí tvoja matka. Aj tak to potom po Silvestri vyhadzuje do smetí.“
„Vianočka k údenému mäsu s kapustou? Si sa zbláznil?“
„Umelý stromček? Nikdy! Potrebujem cítiť vôňu ihličia, bez toho sa to neráta.“
„Živý stromček? Budeš potom vysávať ten bordel z koberca?“
„Opekance? Som alergický na mak.“
„O polnoci sa nikde nebudem trepať, omšu máš aj v telke.“
„Nežer tie salónky zo stromčeka, si ako tvoj otec.“
Horác pochádzal z rodiny, v ktorej sa s tradíciami až tak veľmi nebabralo.
Jeho avantgardná matka zbúchala na večeru nejaký ten rezeň so zemiakmi a nahádzala darčeky pod umelohmotnú tyč ovešanú stvrdnutými salónkami z minulého roka. Potom sa už len pozeral televízor, od ktorého sa občas odskočilo do skrine po balíček pistácií.
Mala som konkurenčnú výhodu.
Môj manžel zakaždým očarene sledoval, ako som už v novembri piekla súpravu medovníkov rôznych tvarov, aby stihli zmäknúť. Vykrajovala som dokonalé zvončeky a jedličky, mávala som pri tom rukami rovnako ako Jamie Olivier, keď polieva v kulinárskej relácii vzrušujúce lístočky neskutočnej bazalky úžasným olivovým olejom a vzdychá pri tom ako Hamlet.
Bytom sa vanula vôňa vanilkového cukru a klinčekov, ja som ukladala kúsky medového cesta na plech, zatiaľčo on si zo zvyškov vyrábal autíčko. Tešil sa ako malé decko, keď si ho potom mohol napatlať cukrovou polevou, tváriac sa, že ide o posledný model mercedesu.
Štedrý večer sme trávievali len sami dvaja. Nikam sme sa neponáhľali. Nechali sme sa unášať koledami z magnetofónovej kazety, kúpenej na tržnici od Vietnamca, a vychutnávali si jedlo, ktoré som ukuchtila podľa babkinho rozšklbaného a lepiacou páskou oblepeného zošita receptov.
Žiadny rezeň a zemiaky. Pekne som na tanier naukladala oblátky s medom, soľou, chlebom a cesnakom a ku každému odriekavala želanie.
Kým sme sa dostali k poslednému chodu a vybaľovaniu tajomných škatuliek schovaných vo farebnom celofáne (Horác dostával od matky darčeky zásadne v nepoddajnom baliacom papieri s nápismi Otex a Prior), ubehli aj dve hodiny.
Chcela som mu predviesť, ako má vyzerať pravá rodinná atmosféra. Myslím, že sa mi to podarilo, lebo až do objavenia Jiřininej broskyňovej bublaniny si nesmierne pochvaľoval.
V roku, v ktorom sa nám narodila dcéra, nadobudol Štedrý večer ešte bonus navyše. Hoci sme často odskakovali od jedla k plnej plienke a Anetka takmer zhodila svietiace muchotrávky zo stromčeka, boli to tie najkrajšie minúty nášho spoločného života.
Ďalší deň sme zvyčajne trávili u rodičov, kde sme sa na obed schádzali všetci: sestry, deti, manželia, občas nás prekvapil i niektorý bezdetný strýko.
K Horácovej mame sme nechodievali vôbec, tá si už najskôr užívala dovolenku s nejakým svalnatým záchranárom v Tatrách, prípadne pri Ženevskom jazere spolu s bradatým atómovým fyzikom teatrálne ochkala nad urýchľovačom častíc (pravdupovediac, už dávno sme stratili prehľad o osudových mužoch jej života).
Tento rok bol iný.
Už päť mesiacov som strážila tajomstvo, ktoré ma ničilo.
Neviem, či niekto z rodiny niečo tušil. Horác pracoval v Čechách, preto mi nerobilo problém ospravedlňovať jeho neúčasť na rodinných návštevách zaneprázdnenosťou. Má predsa veľkú zodpovednosť (za stav Jiřininej záhradky) a nemôže kvôli takej somarine, ako sú svokrove narodeniny či predĺžený dušičkový víkend, stále behať hore-dole.
To, že som bývala na zabudnutom konci Slovenska, bolo v tejto situácii výhodou – aspoň nikto nevidel, ako som rumádzgam nad krupičnými kašičkami…
Bolo nad slnko jasné, že ak sa 25. decembra neukážem u našich aj s manželom, nielen Houston bude mať problém.
Či som chcela alebo nie, deň, v ktorom mali meniny Adamovia a Evy, aj tento rok prišiel.
Bola som unavená žitím ako nikdy…
… a bolo mi to jedno.
Vypla som televízor, v ktorom traja otcovia týrali šesť detí svojou láskou a spievali si, že ich baví svet. Nenávidela som Popolušku za to, že po nej túži mierne nespratný princ. Chcela som byť Marfušou a vyváľať sa v bahne spolu so svinským záprahom.
Sadla som si za počítač, ale ani na našom neverníckom fóre nebolo nikoho. Viselo tam len pár vianočných želaní s obrázkami ozdobených stromčekov, Santa Klausov a zapálených sviečok. Nechala som tam svoj pozdrav a odhlásila som sa.
Zajtra…
… neviem, čoho som sa bála viac – či matkinej hysterickej reakcie alebo toho, že prezradením pravdy vyrieknem definitívny ortieľ aj nad týmto manželstvom. Stále som dúfala, že sa stane niečo, čo vráti môj svet do vychodených koľajníc.
Uložila som Anetku do postieľky, zavrela sa do spálne a ďakovala bohu, že nebývam v paneláku.
Nadelila som si na Vianoce pätnásť minút srdcervúceho plaču.
Paradoxne, vlastný vianočný darček mi nesmierne pomohol.
Silný neprerušovaný tlak, ktorý som vnímala v hlave a na hrudi odvtedy, čo prišli prvé odhaľujúce esemesky, na moment poľavil. Akoby vyplával v slzách, ktoré napadali na na vankúš.
V ten sviatočný večer som konečne zacítila pokoj.
Stála som pri okne a čumela sa na hviezdy.
Pár minút som nemyslela vôbec na nič.
Čas sa spomalil.
Vonku zúrilo úplné ticho, ešte aj dedinské psy čušali. Možno dostali od svojich pod stromček chutnú špikovú kosť alebo luxusnú značku pochúťkových granúl, a teraz žuli do rytmu schovaní kdesi v búde.
Môj vlastný vnútorný hlas začal vravel čosi o tom, že túto situáciu musím zvládnuť. Kvôli Anetke a kvôli sebe. Pristihla som sa, že to zrazu hovorím tomu oknu nahlas, akoby som potrebovala počuť tie slová poriadne, a veru som si dala záležať na rytme a tónine hlasu… ako vtedy, keď ma v škole pani učiteľka učila recitovať báseň na Hviezdoslavov Kubín.
Rozosmiala som sa.
Chápete to? Slzy v očiach, a ja sa rehocem sama na sebe. Pripadala som si pri tom okne príšerne patetická. A pritom som to bola ja, ktorá vždy neznášala hádzanie sa matiek a dcér do náručia v amerických dojákoch, a robila si posmech zakaždým, keď režisér vylieval litre dažďovej vody na plačúce hrdinky.
Robila som presne to isté. Tvárila som sa ako hlavná postava romantickej zlátaniny s názvom Láska v Seattli, Paríži či New Yorku, akurát do Meg Ryan alebo Julie Roberts som mala pekne ďaleko. Vravela som: „Jozefa, ty im všetkým ukážeš, ty si predsa silná žena!“
Povedala som si, že to so mnou možno nebude také zlé, keď mi napadajú takéto kraviny. Správne som mala byť nešťastná a pekelne si to užiť. Miesto toho som sa vcítila do úlohy nebojácnej hrdinky ako najväčšia herečka a bola som ochotná zriecť sa svojich neromantických zásad. Normálne som zabudla, ako mi je zle…
Nechcela som zobudiť Anetku vo vedľajšej izbe, tak som ju ešte skontrolovala a privrela dvere detskej izby.
Vytiahla som z písacieho stola prázdnu linkovanú písanku v tvrdých doskách. Bola tam už dlho, kúpila som si ju tesne po sobáši. Plánovala som do nej zapisovať recepty presne tak, ako to robila babka, vdova po partizánovi Jozefovi Mrožovi.
Nikdy k tomu však nedošlo. Všetky recepty vytrhnuté z časopisov sa zásadne povaľovali v spodnom šuplíku kuchynskej linky a máloktorý z nich som niekedy aj vyskúšala. Asi mi to nebolo súdené mať vlastný otrhaný a dolepený receptár, ktorý by po mne raz zdedila nejaká vnučka.
Sadla som si v pyžame do stredu manželskej postele a podložila som si chrbát vankúšom (medzitým už stihol vyschnúť).
Otvorila som čistý zošit a do prvého riadku som krasopisne vpísala:
Moja budúcnosť – plán B.
Naša bojovníčka práve pochopila, že niet cesty späť, ba ďalej sa ísť musí. To však neznamená, že život začal byť ľahký ako nebeský obláčik, lebo na druhý deň bude musieť predstúpiť pred rodičovskú komisiu a oznámiť prekvapenému obecenstvu, čo a ako.
Vôbec jej to nezávidím, fakt.
Ale až o dva týždne, volá ma morská pena a plážoví plejboji.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments