Zúrivo zabuchnem dvere bytu. Ani neviem prečo, veď som bola presvedčená, že sa s ním nechcem stretnúť. Je však viac ako zrejmé, že po takom veľkom tresku vylezie z izby. Jasné. Päť sekúnd a už na mňa nechápavo hľadí. Mlčí. Ako poväčšine vždy. Zjavne čaká, že ja začnem.
Len si čakaj! Prejdem okolo neho ako okolo nezaujímavého exponátu v múzeu a pre istotu plesknem dverami aj na mojej izbe.
A čo teraz? Nebudem sa s ním rozprávať? Budem sa tváriť, že ho nevidím, nepočujem? Pravdepodobne bude chcieť vysvetlenie. Skôr, či neskôr.
Klopanie na dvere. Aha, tak asi skôr. Ignorujem.
Zase. Bože, celkom ako ráno. Déja vu?
Je však neúnavný. Chce vysvetlenie hneď. Nechce čakať. Môj plán o úplnej ignorácii teda zlyháva. Budem tomu musieť čeliť tvárou v tvár. Dobre, nadýchnem sa a otvorím dvere len o čosi pomalšie, ako som ich zavrela. Stojí tam nešťastný a hľadí na mňa tak, že sa znovu musím pýtať sama seba. Naozaj ma neľúbi?
„Čo sa stalo, Terezka?“
Inú otázku som samozrejme nečakala. A to oslovenie! Ešteže ma nenazval Terkou, to by som mu tie dvere zabuchla pred nosom znovu.
„Ak ťa môžem poprosiť, … Tereza.“
„Iste, Tereza, prepáč. .., nejako mi to…uletelo,“ zaškerí sa na mňa.
Nevydržím to a prebehnem popri ňom do kuchyne. Tam sa môžem aspoň niečím zamestnať a nemusím pozerať na ten živý otáznik.
„Kávu?“ nič lepšie mi nenapadne.
Pokrúti záporne hlavou.
„Môžeš mi už konečne povedať, čo je s tebou?“
„Čo je so mnou? Ty sa pýtaš, čo je so mnou? Myslela som si, že sme… kamaráti…všetko si povieme… ale asi som sa mýlila.“
Keby som na ňom videla aspoň náznak toho, že vie o čom točím. Ale nie. Tvári sa, že nemá tušenie, prečo tak zúrim. Prečo vlastne tak zúrim? Je predsa dospelý slobodný človek, môže si robiť, čo chce, chodiť s kým chce a nemusí si od nikoho pýtať povolenie. Myslela som si, že ľúbi mňa? Môj problém. Len som sa pomýlila.
Aňuka má pravdu. Naozaj sa domnievam sa, že svet sa točí okolo mňa?
To je predsa úplná sprostosť. Len slepá, hluchá a úplne ohyzdná trúbka by si na mojom mieste nemyslela, že Levík ju ľúbi.
Budem mu už musieť niečo povedať, ale čo? Pravdu?
„Prečo si mi nepovedal, že chodíš s Aňukou?“
Dnes si očividne predsavzal, že vyhrá súťaž o najnechápavejší pohľad. Urobí akési zamietavé gesto a začne sa knísať zboka nabok. To je uňho znakom nervozity najvyššieho stupňa. Mňa nemôže oklamať. Poznám reč jeho tela lepšie ako kohokoľvek iného.
„No, nenazval by som to akurát chodením,“ vysúka napokon zo seba.
„A čím by si to nazval?“ nechápem.
Mlčí.
„No tak, čím by si to nazval?“ nedám sa odbiť.
„Ja neviem, Tereza, čo je ťa vlastne do toho?“
Vojde do mňa sto čertov. Možno preto, že má napokon pravdu a možno len preto, že mi ešte v živote nič také nepovedal.
„Čo je ma do toho? Aňuka je predsa moja najlepšia kamarátka! Mám sa len tak pozerať, ako jej niekto ubližuje?“ staviam sa odrazu do polohy ochrankyne práv slabej ženy. Táto úloha mi zjavne nesedí, lebo Levík sa začína usmievať. Nič hlúpejšie som už povedať nemohla. Dosiahla som opak toho, čo som chcela. Takto sa naozaj nič nedozviem. A zaujíma ma to čoraz viac. Čo sa vlastne medzi nimi stalo?
Levík je však už vo svojej izbe. Nepobežím tam predsa za ním! Zalejem si kávu a úporne premýšľam, ako to z neho dostanem. Keby len nebol taký mlčanlivý! Inokedy mi to vyhovuje. Čuší, počúva a ja sa mu vykladám ako pasians. Vždy ma pochopí, uteší, pohladí po vlasoch, po duši a mne je hneď lepšie.
Už nikdy tak nebude? Padá na mňa smútok, chcem z toho von! Ani premýšľať sa mi už nechce. Ale otázky sa mi tlačia do hlavy proti mojej vôli. Pobozkal ju? Vyspať sa s ňou nevyspal, veď to sama povedala. Neklamala by mi! Alebo áno?
Znovu ma rozbolí hlava. Mám si ísť pýtať od Levíka tabletku? Nikdy!
Povedal jej, že ju miluje? Pozeral jej zaľúbene do očí? To mu ide, aj keď som si myslela, že len do mojich tak hľadí. Hlúpa som. Namýšľam si, čo nie je a potom vyzerám ako magor. Robím si nárok na chalana, ktorý ma berie ako sestru. A to ešte neprešlo ani dvadsaťštyri hodín, čo som sa vyspala s iným.
Ak ju pobozkal, to si ona môže myslieť, že s ňou chodí. Aňuka je taká. Naivná až hrôza. To keby som si ja mala myslieť, že chodím s každým chalanom, čo som sa s ním bozkávala…! Aňuka nie. Je nevinná, až tomu človek ani neverí. Či to nehrá, nepretvaruje sa. Keby som ju tak dobre nepoznala, asi by som si myslela svoje. Pekná je totiž viac ako dosť. Trochu jej to kazí nesúmerná postava, prsia žiadne, zadok za dva. Ale modré oči a blond vlasy to istia. Hotový barokový anjelik.
Zrazu sa zjaví vo dverách kuchyne. Môj spolubývajúci. Oprie sa o zárubňu, ľavou rukou si pošúcha neoholenú bradu.
„Predvčerom sme si dobre pokecali, vtedy, keď si jej zabudla povedať, že ideš so Šimonom do kina a ona ťa tu dve hodiny čakala.“
„Nemusela,“ chcem odvrknúť, ale zahryznem si do jazyka, musím sa predsa dozvedieť všetko, nie iba začiatok.
„Tak som ju pozval na čaj a včera sme sa boli prejsť, to je všetko.“
Všetko? To je na Aňuku až priveľa, myslím si.
Teraz asi pozerám nechápavo ja, lebo Levík to zopakuje.
„Viac nič, naozaj.“
V boľavej hlave mi ako zdivené koníky poskakujú myšlienky. Vyspala som sa so Šimonom. Sľúbil mi, že zavolá, nezavolal. Mala by som byť z toho nešťastná… Nie som? Áno, nešťastná som, ale z čoho? Myslela som si, že milujem Šimona a ľúbim Levíka? Levík ľúbi Aňuku a ja som si namyslela, že miluje mňa? Ale ľúbi ju vôbec?
Čaká, čo poviem.
„Ľúbiš ju vôbec?“ zopakujem nahlas svoju poslednú myšlienku.
Zatvári sa bezradne.
„Mám ju rád…ale… asi nie, asi ju neľúbim…ja…ja…neviem.“
Chvíľu som dúfala, že po tom ja…ja…zaznie, ľúbim teba, ale to by som chcela asi príliš veľa. To len vo filmoch také býva.
Zrazu mám pocit, že som niečo pokazila. Začiatok pekného vzťahu? Úprimný rozhovor, romantická prechádzka, tak si to Aňuka isto predstavovala. Potom prídu prvé nesmelé bozky, dotyky… Dočerta, veď nemá pätnásť. Kašlem na ňu!
„Kašlem na teba!“ skríknem na Levíka, hodím do drezu šálku s nedopitou kávou a hrniem sa preč.
„Kam zase ideš?“ volá za mnou.
„Neviem, Leo, čo je ťa do toho? Som dospelá!“
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments