Skúsili ste si niekedy vymeniť topánky? Ľavú na pravú nohu a naopak? Pocit spočiatku zvláštny, neprirodzený, nepohodlný, no po čase by ste si zvykli aj naň. Presne ako prvotný kontakt s novou kultúrou. Po troch týždňoch v Číne sa už necítim zvláštne, ale topánky by som si predsa len vymenila.
Číňanov je jednoducho veľa. Táto samozrejmá skutočnosť ovplyvňuje pomaly každý element života. Kultúrny šok zažívame už pri presune z letiska a hneď je nám jasné, prečo na šoférovanie potrebujete čínsku licenciu. Značky neexistujú, trúbu počuť každú sekundu už z nášho vlastného autobusu, čo je na svetelných križovatkách, je úplne nepodstatné. Chodci si už zvykli vrhávať sa pod autá. Náš autobus zastal na červenej, aj to len kvôli tomu, že ten pako v taxíku pred nami zastal tiež. Na zelenú taxikár vystúpil, auto nechal tak a šiel sa pýtať na cestu ostatných vodičov. Otočiť sa na diaľnici sa dá zrejme tiež len tu. Motocykle sú rovnako bežné ako automobily a vidieť celú štvorčlennú rodinu na jednom motocykli nie je nič nezvyčajné. Rovnako ako prepravovať nábytok, týždenný nákup, domáce zvieratá, päťmetrovú oceľovú tyč či zbadať maličké bábätká len tak v náručí matky.
Obrovská krajina s obrovským počtom ľudí si vyžaduje obrovský počet pracovných miest. Aj napriek tomu, že budú vytvorené umelo. V hoteli počas kultúrneho campu bola špecifická pracovná pozícia, ktorá nemá v slovenčine zastúpenie, preto ju interne nazývam „zdravička“. Jej náplňou bolo len stáť a zdraviť sa okoloidúcim klientom hotela. Pred raňajkami, pred obedom, pred večerou, stále s úsmevom na tvári. Každé toalety mali svoju vlastnú umývačku podláh. Tá žena sa nezastavila. Do sekundy utrela každú kvapku vody z čerstvo umytých rúk. Na recepcii bolo stále prítomných minimálne sedem žien poväčšine sediacich v gaučovej časti vestibulu. Zodpovednú úlohu mal odháňač ľudí pri parkovaní. Ľudia sa nudia. Majú prácu, ale jej náplň je toľkokrát tak minimálna, že reálne nemajú čo robiť. Vysedávajú na uliciach, pozorujú. Často krát pôsobia dojmom, že sa ani nehýbu. Veľmi často spia a spia všade. Spia na ulici, spia v reštauráciách, v autobusoch, v kaviarňach. Zazrela som aj spiacu ženu na ulici na stole ako ju sledovalo pri najlepšom dvojročné dieťa.
Bežní Číňania sa s nami veľmi radi fotia. Naša zmiešaná americko-slovenská delegácia obsahuje všetky škály odtieňov pleti i vlasov. V týchto končinách stále niečo exotické, aj keď Čínu navštívi niekoľko miliónov turistov ročne. Páčilo sa mi, ako som v mojej čínskej triede predstavovala na fotke svoju rodinu a všetky deti nechceli pripustiť, že blonďavá osoba na fotke je naozaj moja sestra. „Veď je žltá! Ty nemáš také vlasy,“ znel ich argument a ja som ich oboznámila s tým, že keď prídu do Európy, zistia, že je plná žien s rôznou farbou vlasov, rôznymi črtami tváre a niekedy si farbu vlasov aj svojvoľne menia.
Pravdepodobnosť nájsť na ulici niekoho anglicky hovoriaceho je asi taká veľká ako vyhrať v čínskej lotérii. No aj napriek tomu sa mi páči ako sa snažia niečo vysvetliť po čínsky, aj keď vedia, že nerozumiem a ešte viac, keď po ich čínskom monológu čakajú na odpoveď. Súčasťou môjho projektu na čínskej strednej škole je aj analýza dennej tlače. Prvý deň mi trvalo asi 10 minút, kým som v stánku vysvetlila, že chcem naozaj kúpiť noviny. Odvtedy ma ten ujo každé ráno čaká s čerstvými novinami a s úsmevom na tvári želá pekný deň. Aspoň ja si tak vždy vydedukujem, že to bude ono. Ráno sa mi podarilo o zastávku skôr vystúpiť z autobusu a nasledovala scéna ako z romantického filmu, keď sa moja ruka naťahuje za odchádzajúcim autobusom a v autobuse sa zas kopu rúk naťahuje za mnou. Vodič po pár metroch zastal a ja som sa mohla vrátiť k „našim“.
Úcta a ochota pomôcť sa každú chvíľu strieda s drzosťou. Niečo ako „kto skôr príde, ten skôr melie“ neexistuje a odstrčia vás už len v rade na toalety.
Pamätám sa, ako som doma zvykla pred odchodom pozerať z okna, aké je asi počasie a čo si mám obliecť. Tu niečo také nehrozí, pretože šedá obloha zvestuje maximálne 10 stupňov, ale reálne je 40. Modré nebo som ešte nevidela, ani obláčik, ani slnko a hviezdy už vôbec. Znečistenie je nepredstaviteľné a pojem ako „sedieť v tieni“ neexistuje. Číňania však nájdu náhradu zrejme za všetko, tak ma aspoň počas dramatickej show v prírodnom divadle potešil pohľad na Veľký voz. Umelé hviezdy vysadili priamo na kamenistý vrch v pozadí javiska.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments