Varovanie pre obzvlášť citlivých čitateľov: Tento text obsahuje ilustrácie zranených sŕdc.
Inak ide o pokračovanie predchádzajúcej kapitoly, v ktorej si Jozefa v rámci Štedrého večera zaplakala nad svojím osudom, a vzápätí v nej vzklíčilo rozhodnutie vyprdnúť sa na doterajší spôsob života.
Ak sa vám zdá, že na označenie danej situácie existuje mnoho iných, dokonca vhodnejších slovies (napr. vykašľať sa, zanechať za sebou, uzavrieť), tak ste to asi ešte neskúšali s Malým synonymickým slovníkom. Ten sa s tým naozaj nekašle a okrem vyprdnutia uvádza aj výrazy vytentovať sa, vyondieť sa, vydlabať sa, či vysrať sa.
Asi uznáte, že výber skutočne nie je bohvieaký.
Vráťme sa k téme. Hneď ako sa Jozefa ako-tak vystrábila z utŕžených duševných rán, vrátil sa domov jej zákonom potvrdený manžel, inžinier Horác Koza.
Máte tušenie, čo sa teraz deje v hlave hlavnej hrdinky?
Vravíte, že mám prestať tliachať a nechať to úbožiatko urobiť niečo zmysluplné?
Sorry, ale je to moja literatúra a ja si s ňou môžem robiť, čo chcem.
Napríklad premeniť Jožku na upírku. Teraz je to vraj veľký hit.
Au! To bolelo!
Nikdy by som si nebola pomyslela, aká krutá vie byť verejná mienka.
x
Vozíte sa niekedy mestskou hromadnou dopravou?
Ak áno, viete si tú situáciu celkom dobre predstaviť.
Čakáte dvadsať minút na autobus (trolejbus, električku, výletnú loď, práškovacie lietadlo – nehodiace sa škrtnite).
Keď sa po dlhom zvažovaní rozhodnete, že nebudete trčať na zabudnutej zastávke a pôjdete pešo, tak sa tá haraburda s veľkým rachotom dovalí.
Vy ste však už medzitým prešli pár krokov, dokonca sa vám pobyt na čerstvom vzduchu celkom zapáčil… a teraz? Musíte sa v krátkom okamihu rozhodnúť, či pobehnúť naspäť a naskočiť do vozidla, alebo ho nechať, nech si ide podľa svojho zmeškaného cestovného poriadku.
Môj autobus podľa všetkého zablúdil na inej trase, a kým sa z nej vymotal, trvalo to viac ako dvadsať minút.
Teraz konečne zaparkoval na správnej zastávke a očakáva, že mu po dlhej ceste dofúkam kolesá.
Je hlboká noc, vonku začal fúkať nepríjemný vietor. Obaja si sadáme si za kuchynský stôl – ja z jednej strany, Horác zboku. Nervózne žmolím medzi prstami kúsok nitky, ktorá trčí z vyšívaného sviatočného obrusa, a mlčím. Nech začne on.
Muž sa zadíva na prebiehajúci nitkový tanec môjho ukazováka s palcom a mlčí. Nevie, ako začať.
Vtom zbadá na okraji stola košík plný medovníkov. Chvíľu sa prehrabáva srdciami, rybkami a jedličkami, potom si z kopy vyberá ledabolo ozdobeného snehuliaka a odhryzne mu hlavu.
„Chýba ti tu môj mercedes. “
„Nemal mi ho kto vykrojiť.“
„Nabudúce ho spravím.“
Rozmýšľam, čo má jeho posledná veta znamenať.
To sa akože vrátil ku mne?
Určite sa vrátil, čo iné by tým chcel povedať. Konečne prišiel na to, že mu chýbame. Sú Vianoce, najlepší čas na veľkolepé srdcervúce návraty. Presne ako v tých romantických filmoch. A ja som si myslela, že to americkí scenáristi preháňajú s presladenými happyendami. Figu, život je naozaj taký.
Žeby sa s ňou pohádal?
Možno mu Jiřina začala liezť na nervy. Maxiprsia a vypasovaný zadok nie sú vo vzťahu to najdôležitejšie. Všetko sa raz človeku preje. Aj broskyňový koláč.
Tak to bude – pohádali sa, Horác prišiel na to, akú somarinu urobil, tresol dverami a utekal za svojou dobrou ženou.
No. Moju zápisnicu môžem teraz zahodiť. Škoda, ten plán sa mi celkom pozdával.
Čo to trepem! Veď som presne toto chcela – aby sa vrátil.
No keď ma bude prosiť o prepáčenie, chvíľu budem hrať urazenú, nech si nemyslí. Jasné, že mu odpustím, veď je to môj muž. Sľúbili sme si byť v dobrom aj zlom.
A máme spolu dcéru.
Anetka potrebuje otca.
Mužský vzor.
No do kelu – čo ak prišiel domov na Vianoce len kvôli malej? Užije si ju, zahrá milujúceho tatka a hajde za tou kurvou.
Ups! To som povedať nechcela…
Kozová, prečo chceš byť zase tá najchápajúcejšia žena na svete? Povedz to tak, ako to cítiš. Je to kurva, a hotovo!
Mala by si so sebou niečo robiť.
Mala by si konečne hovoriť, čo si myslíš.
Neznesiem tú večnú neistotu. Rovno sa ho opýtam – počuj, lásko, nežer mi tu perníky a rovno povedz, či si ju kopol do zadku alebo čo…
Horác dožuje medovník a opäť sedí ako papek. Bez slova.
Ja stále zbieram odvahu, v duchu formulujem vety. Nakoniec to nevydržím:
„Dokedy tu budeš?“
„Mám dovolenku až do piateho.“
Z toho som zase sprostá.
To mám z neho fakt všetko ťahať? Čo má, do prdele, tá odpoveď znamenať? Bude tu do piateho a potom sa vráti k nej? Zbláznim sa z toho chlapa.
„A… čo my dvaja?“
Ten človek na mňa nechápavo kuká a tvári sa, akoby som sa pýtala na riešenie Veľkej Fermatovej vety. Vtedy to už nevydržím a definitívne vypustím slová, ktoré ma tlačia v žalúdku:
„Odišiel si od nej?“
Uplynú tri obrovské nafúknuté sekundy. Každú vnímam samostatne. Tatko Albert bol génius, teória relativity funguje dokonale, mám to overené.
Jeden.
Dva.
Tri.
„Noo… hej.“
Ja teda neviem, milí moji čitatelia, čo budete teraz robiť, lebo toto vyzerá na koniec príbehu.
Vy, ktorí ste sa tešili na divokú žúrku, počas ktorej rituálne priviažem kajúcneho manžela k manželskej posteli a už ho nikam nepustím, máte smolu. Viazať sa nebude, ešte by niekto mohol môj čin ohlásiť na polícii ako obmedzovanie osobnej slobody (ľudia sú všelijakí).
A čo vy, čo ste dúfali, že kopnem milého drahého navrátilca do zadnej pneumatiky, a následne sa vrhnem do víru života?
Ste sklamaní? Čakali ste viac?
Nebojte sa, príbeh bude pokračovať. Ono to nie je také jednoduché ako v telenovele.
Tam sa Izabella (Ornella, Esmeralda, a tak ďalej) vrhne na Fernanda (Alejandra… sakra, kto si to má stále pamätať, pokojne to môže byť aj Ďuro či Pišta). Neverník potom nasľubuje svojej fešande hory-doly, prípadne lúky a pasienky, a ako dôkaz večnej lásky jej nastokne na prostredník ďalší diamantový prsteň 29).
Ja sa na manžela nevrhnem.
Nejako to už nejde. Ale srdce – to mi piští od radosti.
Je to podobné, ako keď vybehnete od zubára. V duchu kričíte hurá, vŕtanie skončiloo! Ústa máte napuchnuté, rozprávate trochu nezrozumiteľne, no nie je to ostrá bolesť. Nakoniec, dnes môžete pokojne aj celý deň mlčať, že? V spotenej ruke držíte objednávací lístok s novým termínom vŕtania, no radšej ho rýchlo založíte do peňaženky. Je to taká ďaleká budúcnosť, skoro ako keby ani nebola.
Život je v TEJTO minúte taký krásny…
Idem si ľahnúť.
Ležím na svojej strane manželskej postele a predstavujem si, ako sa zajtra sa slávnostne oblečieme a pôjdeme na rodinný obed. Všetci traja.
Som na seba pyšná.
Zvládla som tú malú manželskú nepríjemnosť bez toho, aby o tom ktokoľvek z blížnych vedel. Budeme žiť ako predtým.
Vlastne nie, niečo s tým budeme musieť urobiť, v tejto zajačej diere viac nevydržím. Musím Horáca presvedčiť, aby sme sa odsťahovali, aj tak stále dochádza do tej prekliatej Prahy.
Potom to vyriešime.
Potom.
Teraz je pár hodín po polnoci a chce sa mi spať.
Dobrú.
Predsa len nespím.
Navrátilec si umýva zuby v kúpeľni, čakám, kam si ľahne. Počujem šuchotanie papúč číslo 43, ktoré som (na vlastné prekvapenie) stále nevyhodila. Človek, ktorý vo mne vyvoláva protichodné pocity, si líha vedľa mňa.
Tvárim sa, že spím, snažím sa odfukovať pravidelným rytmom.
Nechcem, aby sa ma dotýkal. Je tam, a to mi stačí.
Zanedlho počujem známy chrapot.
Ja stále nič.
Kurňa, on si normálne zaspal akoby sa nechumelilo!
Nemal by prejaviť aspoň náznaky nespavosti?
Nemal by sa tu prevaľovať a premýšľať nad tým, čo spôsobil? Koľko som sa ja naprevaľovala, koľko nocí prebdela.
No nič. Potom to…
29) Len pripomeniem, že idylka trvá do 257. dielu. V ňom prijmú do firmy novú asistentku, ktorá tak dlho chodí s hrubým fasciklom okolo Fernandovho stola, kým jej ten fascikel nespadne na dlážku presne na takom mieste, v ktorom zviera priamka Fernandovho pohľadu pravý uhol s dekoltom dotyčnej asistentky. A nešťastie je na svete.
Prehľad doteraz vydaných častí Kozy:
* prvá * druhá * tretia * štvrtá * piata * 6 * siedma * 8 * deviata * 10 *
* jedenásta * 12 * trinásta * štrnásta * 15 * 16 * 17 * osemnásta * 19 * 20 *
* dvadsiata prvá * 22 * 23 * 24 * 25 * dvadsiata šiesta * 27 * 28 * 29 * tridsiata *
* 31 * 32 * tridsiata tretia * 34 * tridsiata piata *
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments