Hrdinov Jozefu a Horáca Kozovcov sme naposledy zanechali vo veľmi zvláštnom rozpoložení. Horác sa zjavne vrátil k zákonitej manželke a na znak spokojnosti sa odobral do večných lovíšť spánku.Vyzerá to na šťastný koniec, ale to viete, odo mňa šťastné konce nečakajte. Pred manželskou dvojicou sú totiž najnáročnejšie sviatky roka, a to neveští nič dobrého… prinajlepšom sa môže pokaziť zemiakový šalát alebo čo.
Sviatky utiekli veľmi rýchlo.
Rodinná návšteva, ktorej som sa ešte pred 24 hodinami bála, prebehla bez komplikácií a názorových rozporov (medzi ne nepočítam malú bezvýznamnú hádku medzi mamou a Horácom na tému „Však si ešte nalož, vyzeráš nejaký pochudnutý, asi sa v tej Prahe v podnikovej ubytovni veľmi nenaješ.“).
Horác sa správal ako vzorná hlava rodiny.
Stískal malú Anetku viac, ako jej to bolo milé, debatoval s otcom o anglickej futbalovej Premiere league, obskakoval svokru pri servírovaní obeda a nakoniec (a to bolo obzvlášť podlé) gavaliersky umyl všetok riad.
Celé to divadlo sa mi vôbec nepáčilo.
Aha ho, ako sa pretvaruje! Robí zo seba dokonalého zaťa a ideálneho otca.
Hlavne, že Anetku nevidel takmer pol roka…
Mala som byť rada, že je tu. Miesto toho som bola interne naštvaná ako brigadír, hnevala som sa na to, čo mi urobil. Chcela som k nemu len tak prísť a zložiť mu hlavu na plece ako kedysi, keby mi mozog práve nezačal vysielať signály „aha, na tomto mieste ležala aj iná hlava“.
Nič z toho, čo robil, som nepovažovala za úprimné. O pár minút nato ma zase pochytila taká túžba, že som dostala chuť Horáca naozaj priviazať k stoličke a viac ho nikam nepustiť.
Neviem, či mi rozumiete. Ono je to v tých filmoch a knižkách veľmi jednoduché. Buď niekoho nenávidíte alebo zbožňujete, nič medzi tým. A aby sa to ešte viac skomplikovalo, môj manžel začal byť pri plnení manželských povinností (len kvôli upresneniu – už nehovorím o umývaní riadu) oveľa nežnejší, hravejší a vynaliezavejší. Tá krava Jiřina ho naučila také veci…
No povedzte, mám vôbec dôvod sa sťažovať?
V rozhovoroch som sa dôsledne vyhýbala udalostiam posledných mesiacov i problematike spoločnej budúcnosti, akoby to bol pavúk s dlhými nožiskami, ktorého som schovala pod umelohmotnú misku. Nesmejte sa, ja len nemám rada zvuky, ktoré vydáva čerstvo pripučený pavúk, radšej ho tam nechám zdochnúť od hladu a potom zametiem do koša (má to jedinú chybu, smrť toho tvora býva zdĺhavá a obrátená miska uprostred obývačky vyvoláva u návštev zvedavé otázky).
Horác sa správal rovnako. On síce pavúky zabíjal novinami, ale čo sa týka komunikácie, vystačil si so slovami „čo ide v telke?“.
Blížil sa Silvester. O štyri dni sa mal skončiť najhorší rok môjho života a ja som chcela za ním urobiť hrubú čiaru.
Potrebovala som pomoc.
Vrátila som sa do knižnice. Viem, že pri poslednej návšteve som sa dopustila drobného priestupku voči dobrým mravom, ale hádam mi raz bude v ústredí všetkých miestnych ľudových knižníc odpustené. Strávila som medzi regálmi asi hodinu, kým som knihovníčke vyložila na stôl päť publikácií od rôznych autorov. Tá sa na mňa zvláštne pozrela, dokonca si založila na nos okuliare, aby videla, čo som zač (no čo, píšem diplomovú prácu o manželskej kríze, to hádam nie je zakázané).
Doma som úlovok schovala do šuplíka medzi spodnú bielizeň. Tejto časti nábytku sa Horác odjakživa bál, akoby išlo o klietku so škorpiónmi. Neviem, prečo mal voči nohavičkám a podprsenkám taký neurotický vzťah, hádam by mi o tom Sigmund Freud alebo jeho matka vedeli povedať viac.
Manžel ma zrazu celkom príjemne prekvapil. Blahosklonne mi navrhol, že vezme na dva-tri dni Anetku k matke, ktorá práve slávnostne odkopla akéhosi bývalého slávneho futbalistu a potrebovala útechu syna a vnučky (obávam sa, či to nie je skôr naopak). Ja si mám vraj oddýchnuť, ísť na manikúru alebo ku kaderníčke (alebo kde to, do pekla, tie ženské zvyknú stále chodievať).
Jáj, Horác môj zlatý, kdeže ja tu v zákopoch zoženiem medzi sviatkami fungujúci salón krásy? Však len choďte, aspoň si vytiahnem spod gatiek múdre knižky, navrhnem stratégiu a načrtnem taktiku (alebo tak nejako, aj tak neviem, aký je medzi tým rozdiel).
Nabalila som fľaštičky, krémiky, plienky a svetríky do veľkej tašky, naložila vybozkávanú dcéru do autosedačky a kývala, kým nezašli za obzor. V tej chvíli sa zdvihol silný vietor a začalo nepríjemne snežiť.
Zavrela som za sebou všetky dvere a okná.
Uvarila som si liter teplého rumového čaju.
Do hifiveže som založila obľúbené cédečko s hudbou, ktorú Horác neznášal.
Prezliekla som sa do bordového flanelového pyžama.
Zaliezla som do postele. Ešte bola trochu studená, rovnako ako všetko v tomto dome. Nech som v zime kúrila akokoľvek, vždy som skončila s hrubými ponožkami a dekou na pleciach.
Sotva som deku pozakladala pod nohy s pocitom, že teraz sa už nepohnem ani o milimeter, zazvonil zvonček pri dverách.
„A do prdele!“, zahrešila som sama pre seba s vedomím, že Horác určite zabudol zobrať Anetke nejakú fľašu alebo cumeľ. Dvihla som sa a otvorila.
Stála tam Jiřina.
V ruka držala sťa starogrécka bohyňa Grácia veľký plech so slávnym broskyňovým koláčom.
Ona ma hádam prišla ponúknuť, či čo…
Tak som ju pozvala dnu.
Sotva sa usadila na drevenú stoličku v kuchyni (podstrčila som jej práve tú, ktorá sa mala každú chvíľu rozpadnúť, lebo však až taká matka Tereza nie som) a čakala som, čo ďalej. Sedela tam s tým plechom v náručí, akoby to bolo bábätko, a zrazu začala rumádzgať. Slzy jej kvapkali do tej broskyňovej dobroty a ja som, tušiac, že to nebude súčasťou receptu, radšej schmatla ten jej výtvor a šmarila ho na kuchynskú linku.
Čo s ňou?
Slávne romantické filmové drámy radia v takýchto chvíľach podať zronenej postave vreckovku. No, dobre, matka Tereza nie som, ale zas ani taká sviňa… vytiahla som zo skrine celý balíček a podala ho nešťastnici predo mnou. Potom to z nej vyšlo…
Že ona Horáce nechtěla uhodit, že ji strašně naštval tím, jak jí prostě lhal (jaj, tak o tom by som ti, dievča, vedela rozprávať aj ja), a že teďkom jí nezvedá telefon a ona neví, bla, bla, co má dělat, vždyť už není nejmladší, co si pak počne s tím malým, že je jí to všechno moc líto, i když ví, že mi ublížila, bla, bla, tak to již nevydržela a přišla, neboť si s Hokim musí promluvit, smrk, a klidně si dejte z toho koláčku, je moc dobrý, dám vám i recept, když budete chtít.
Aha.
V tom okamihu som pochopila dôvod, prečo sa Horác vrátil domov. Ako také teliatko. Keď ho vyhodia z ďatelinovej lúky, vráti sa do domovskej maštale, kde síce nie je taká šťavnatá strava, ale zase je tam teplo a strecha nad hlavou.
Bola by som ho zabila…
Jiška stále mlela, ale keby ste ma zabili, nespomeniem si, o čom. Žula som ten úžasný koláč a cítila, že niečo nie je v poriadku. Akoby niekto uložil kúsok puzzle na nesprávne miesto a ja som nevedela prísť na to, ktorý. Ani som si nevšimla, že som umyla riad a uvarila kávu, robila som to akosi automaticky ako robot.
Keď tá príšerná osoba konečne stíchla, dostala som zo seba len to, že Horác nie je doma a že práve teraz potrebujem ísť súrne preč.
Bola to jediná výhovorka, ktorá mi napadla. Uznávam, nie je veľmi nápaditá, ale čo môžete očakávať od ženy, ktorej sa opätovne rúca svet.
Našťastie to fungovalo. Prsnatá nádhera zbalila zvyšok MOJICH vreckoviek do tašky a odpratala sa preč.
Nechala mi tu svoju citrusovú vôňu Dolce Gabbana, plech s koláčom, slzami a, prepána! Teraz mi to došlo.
Co si pak počne s tím malým…
.
Prehľad doteraz vydaných častí Kozy:
* prvá * druhá * tretia * štvrtá * piata * 6 * siedma * 8 * deviata * 10 *
* jedenásta * 12 * trinásta * štrnásta * 15 * 16 * 17 * osemnásta * 19 * 20 *
* dvadsiata prvá * 22 * 23 * 24 * 25 * dvadsiata šiesta * 27 * 28 * 29 * tridsiata *
* 31 * 32 * tridsiata tretia * tridsiata štvrtá * 35 *
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments