Vraj detstvo človeka poznačí na celý život a naplnenie ranných, detských snov dokáže človeku priniesť veľkú obrovskú dávku šťastia. Ja si pamätám, že od mala milujem Nórsko, je to moja vysnená krajina. Zasnežený les, v ktorom žijú škriatkovia a trolovia. Škriatkovia majú schovanú teplú polievku, ktorú ponúkajú takým zatúlaným nemehlám ako som ja. A traja škriatkovia majú pre mňa neskutočne dobrú moc. A o nich je tento článok.
Áno, je to svet nórskeho boha Thóra, ktorý ma na les nesmierne bohatstvo. Jeho kladivo, ukované od trpaslíkov by chcel kde-kto vlastniť, ale tí traja škriatkovia nie. Oni majú pre mňa a myslím, že aj pre celý svet oveľa väčšie bohatstvo. Myslím, že ich poznáte. Ak nie, rád vás s nimi zoznámim. Trygve Gulbranssen, Bjørnstjerne Bjørnson a Henrik Ibsen.
Keď sme sa naučili čítať, naučili sme sa milovať svet, kde je ticho. Ale take nádherné ticho, kde nik nepríde a nevyruší nás. Les, čierne stromy, oborovská hora a tie najkrajšie hodnoty, ktoré si vieme získavať. Ono, ten les, ukrytý v našom vnútri milujeme. Lesy nám krásne spievajú. Dokážeme v nich počúvať rieku, štípe nás poriadne chlad a hreje nás to gazdovstvo, kde žijú Dag a Tereza. Vždy je tam mnoho chleba a syra, dobrého piva a obrovskej lásky. Ono, Večne spievajú lesy, mi ukázali, že milovať a niesť za svoje rozhodnutia zodpovednosť je to najkrajšie dobrodružstvo.
Túžim po Vianociach na Bjorndale, na tú lásku, na kone, na sane. Na to ako tam prídem so ženou a budem sa pozerať ako dolné panstvo svieti. Ako ideme spolu na omšu, vonku cítiť vianočné drevo a sneh, s ktorým sa hrajú naše prsty. A z celého gazdovstva mi najviac vonia kuchyňa. Ani nie tým jedlom, ale to ako je zariadená. Jedného dňa budem mať presne takú istú.
Nechajme teda Daga, Terezu a celé gazdovstvo a poďme za ďalším škriatkom. Rád by som však podotkol, že Gulbranssen ma naučil počúvať šum stromov. Oni sa nám prihovárajú, šepcú, radia nám a vďaka nemu som ich začal mať radšej.
Keď odídem z Bjorndalu na Dagových saniach, zatúlam sa kamsi na slnkom. A tam je dom, do ktorého fúka inak. Žijú tam starší ľudia, ktorí neskutočne milujú svoju dcéru. A pozerám sa na jej život, Synnove ju volajú. Zatúlam sa do dediny, po krčah piva. A tam sedí človek, ktorému sa páči moja ľubozvučná slovenčina. Bodaj by nie, slová ako huncút, fiškus, galgan nepočúva vždy. A tak si spolu sadneme a bavíme sa o divadle. Vraj kedysi začal v Dánsku, potom bol chvíľku novinár a páčil sa mu život.
Bjørnson dokázal dať svojim knihám život. Akoby ste nakreslili borovicu a ona vyrástla. Milujem jeho poviedky, oni chutia ako hrejúca polievka v novemberi. Ako autor je pre mňa prvý, ktorý dokázal charakterizovať dedinský život 19. storočia. Teda niežeby to ostatní nevedeli, ale on to dokázal tak, že by som si zbalil veci a hor sa tam niekde nasťahovať. V každej dedine je nejaká severská krčma, obrovský kostol, ľudia, čo pracujú a v zime sa vedia svojimi príbehmi tak nádherne zohriať.
Mne Bjørnson pripomína také tie sladké jablká. Ukazuje svet, ktorý nie je taký sladký, ale úžasne chutí. Bez neho by bol môj literárny svet veľmi chudobný.
Nehovoriac o skutočnosti, že autor v sebe má mnoho inšpirácie. Ja si myslím, že každý človek v sebe má nejaké historické prostredie, kde by rád prežil život. Isteže to historické prostredie je veľmi zidealizované, ale akoby povedal Terry Prattchett, „Ľudia preto používajú fantáziu, aby boli ľuďmi.“
Ja som sa našiel v predstave 19. storočia v Nórsku. Pamätám sa, keď sme sa učili kedysi ešte na zemepise o Nórsku. Domec zahrabaný kdesi v lese, sneh a kadečoiné. Mal som rád tú predstavu. A Bjørnson mi ju pripomenul. Ukázal mi, že to všetko niekde existuje. Vo mne.
Ale aj za tým lesným domcom, snehom a stromami čosi je. Rozprávky, príbehy a kadejaké iné povedačky, ktoré vždy nachádzajú svetlo v chladným domoch. A isto je tam aj Peer Gynt a jeho figliarske kúsky.
Henrik Ibsen má pre mňa krásne schopnosti ukazovať drsnú prírodu citlivým spôsobom. Každá krajina by mala byť vďačná za svoj folklór. Peer Gynt ho má mnoho. Tie rozprávky a kadejaké povesti, porekadlá, rečovanky a kadečo iné.
Na Peerovi Gyntovi milujem predstavu nejakého zimného nedeľného popoludnia. Tesne po obede, sa pôjdem prejsť a uvidím ako ktosi bojuje so sobom, opitého kováča a horského kráľa. Nazbieram si aj voľajaké nórske byliny a uvarím si čaj.
Všetci traja autori mi ukazujú nádherné predstavy, čo robiť. A čo by bol život bez predstáv?
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments