Bol to ten deň, kedy sme v Čiernej Hore ležali na pláži a celkom presne nevedeli, čo máme robiť. Boli sme zvyknutí pohybovať sa, keď už nie chôdzou, tak aspoň autom, presúvať sa a vystupovať na stále nových miestach s novými vnemami a príbehmi, pomedzi to občas spraviť prestávku a fotku na mieste, ktoré by naozaj bola škoda prepásť. Bolo to neobvyklé, zrazu sme boli pri mori a nič sa nedialo, vlastne tak trochu nuda. Bol to ten deň, keď nám všetkým bolo zle z hrušky privezenej z domu, ktorú sme vypili večer predtým. Neviem, či ste si všimli, že predchádzajúce štyri vety sa začínajú rovnakým slovesom. Víno sme večer predtým pili tiež.
V ten deň sme jedli v reštaurácii na schodoch do starého mesta, kde okrem nás nikto nebol, až potom prišiel párik mladých turistov a užíval si romantickú večeru. Obsluhoval nás starý pán, jeho neohrabanosť mu len pridávala na vľúdnosti. Bol to rodinný podnik, nepochybne sme večerali jedlo, ktoré varila jeho manželka. Predtým sme boli v kníhkupectve, kde sme si kúpili skoro až gýčové pohľadnice čiernohorských hôr a nikdy ich neposlali. Most cez rieku Drina stál pätnásť eur, ale Nobelova cena za literatúru to čiastočne vysvetľovala. Takto bolo v Čiernej Hore.
Generačné romány, ktoré opisujú celé epochy, si vyžadujú, aby mal autor k svojim postavám úprimný vzťah. Musí ich formovať, starať sa o ne, dať im ľudské vlastnosti a charaktery, musí ich mať rád. Bez toho by mu nikto neveril, že to myslí vážne. Má predsa k dispozícií pár sto strán na vystihnutie celých epoch, ale tie epochy sa odohrávajú na pozadí malých ľudských príbehov, ktoré nemusia byť nevyhnutne malé, lebo sú predsa ľudské. Nezáleží na nich tak úplne, lebo ako to epochy zvyknú, napredujú svojim vlastným tempom aj smerom a tých malých ľudí valcujú. Epochy sú komplexnejšie ako jeden človek a jeho osud, ale ľudia ich tvoria. Preto je úprimný až intímny vzťah autora a jeho postáv dôležitý. Slovo epocha sa v tomto odstavci vyskytuje celkovo šesťkrát.
Je málo krajších symbolov ako most, o to viac, že kniha sa odohráva v Bosne. Bosna mosty stavať potrebuje, hoci sa obávam, že momentálne sú brehy vzdialené priďaleko. Skutočne existujúci (a veľkolepý) most cez rieku Drina v skutočne existujúcom (a menej veľkolepom) meste Višegrad je symbolom. Nie tým spôsobom, ako oveľa fotogenickejší most v Mostare, skôr tým, ako sa v priebehu storočí menil. Raz turecké a raz rakúske vojsko na ňom stavalo svoje hliadky v snahe demonštrovať svoju vládu, ale pomedzi to sa na ňom stretávali a sedávali ľudia, plynuli tie veľké epochy a žili sa malé životy. Dnes vieme, že éra Turkov aj Rakúšanov sa pominula, tak ako sa pominula doteraz každá éra. Tu je ďalší symbol: Bosna je majstrom sveta vo volejbale vozíčkarov.
Most na Drine je epickým dielom zachytávajúcim výnimočné spoločenstvo ľudí v celej jeho komplikovanosti a rozporuplnosti v jednom v podstate obyčajnom meste. Epické ako synonymum pre veľkolepé a úžasné. Obmieňajú sa v ňom Srbi, moslimovia aj Židia, lebo to sú jeho obyvatelia, žijú v ňom tie svoje životy a sprevádzajú epochami. Každý z nich prispeje do mozaiky a potom sa rozplynie, čo je iba eufemizmus pre zomrie. Zanechá však stopu. Sú to smutné aj veselé príbehy, ktoré sú v prvom rade hlboko ľudské. Kultúry raz žijú v symbióze a raz v antagonizme, všetko to do seba zapadá, všetko to dáva zmysel a všetko to vysvetľuje Bosnu presne takú, aká je dnes vrátane toho rozvratu. Z jedného brehu na druhý sa nestrieľa, ale z mosta tiež nikto nestavia ani prvý pilier a kompy premávajú len sporadicky.
Mám hneď dva závery, ktoré sa z knihy dajú vyvodiť, teda okrem toho, že by mala byť povinným čítaním pre každého, kto chce pochopiť jednu úžasnú krajinu:
Multikulturalizmus nie je voľba ale nevyhnutnosť. Môže však fungovať jedine vtedy, ak doň každá kultúra niečo vkladá a nesegreguje sa, aj vtedy sú však konflikty nevyhnutné. Tento svet je postavený tak, že aj konflikty ho posúvajú dopredu a to aj vtedy, keď ho práve posúvajú vzad.
Ani mesto a ani most nie sú večné, ale život v tom širšom zmysle ľudského spoločenstva áno. Bosna by o tom vedela vypovedať svoje, ja to za ňu stále nedokážem.
Za univerzálnu platnosť a hlboký čitateľský zážitok má Ivo Andrič u mňa desať z desiatich.
balkanphotocontest.com
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments