Michel Houellebecq

Michel Houellebecq: Mapa a územie

Uznávam, že s ľudským druhom cítim len malú spriaznenosť. Povedal by som, že môj pocit spolupatričnosti stále slabne. M.H.

Na mojom obľúbenom renesančnom obraze Giovanna Cenami a Giovanni Arnolfini od Jana van Eycka je dvojica slávnostne sa tváriacich snúbencov , obklopených rôznymi predmetmi symbolizujúcimi ich spoločenský status, spôsob života a vyznávané hodnoty. Za chrbtom majú na stene zavesené zrkadlo, ktoré ich zachytáva odzadu a je v ňom vidieť odraz tretej postavy, muža, ktorý stojí čelom k nim. To znamená, že sa díva z miesta, na ktorom stojíme my. Ale my tam samozrejme nie sme, my sme neviditeľní pozorovatelia. Ten, koho vidíme, je autor , ktorý vstúpil do vlastného diela.

Táto maľba sa mi vybavila, keď som sa snažila pochopiť spletitú kompozíciu práve prečítanej knihy. Michel Houellebecq je v tomto prípade tým, kto píše, zároveň tým, o kom sa v knihe hovorí a kto je tiež jednou z hlavných postáv.

Ako keby to boli farby, mieša klasický francúzsky román s experimentom. Formálne je toto dielo rozdelené na prológ a tri časti. Nosnou postavou príbehu je výtvarník Jed Martin, ktorého sprevádzame v podstate od narodenia až do smrti. Tá sa mimochodom odohráva v budúcom čase, keď, dosť možné, budeme po smrti aj my sami. Opäť, ako v predchádzajúcich Houellebecquových knihách, ide o muža introverta, s problémom zaradiť sa do takzvane normálneho spôsobu života. Takéto typy mužov sú Houellebecqovou výrobnou značku, nepochybne inšpirované ním samým. Jed prežíva osamelé detstvo ako polosirota, pretože matka spáchala samovraždu. Žije s otcom, ktorý je stále viac pohrúžený do svojej práce architekta a syna radšej odsunie do internátnej školy. Odtiaľ odchádza študovať umenie. Po skončení školy zostáva žiť v Paríži, odkiaľ odíde až na sklonku života.

Jeho umelecká dráha vyzerá ako nepravdepodobná súhra šťastných náhod. Svoju tvorbu za celý život prezentuje len na troch výstavách, napriek tomu nesmierne zbohatne. Najskôr fotí priemyselné výrobky, potom prerazí fotografiami cestovných máp firmy Michelin, ktoré zachytáva novátorským spôsobom a v ďalšej fáze, rozhodujúcej pre jeho kariéru a meno v umeleckom svete, vytvorí sériu obrazov zachytávajúcich zanikajúce prosté remeslá a skupinové portréty pracovných kolektívov. Tým, že sa zoznámi so správnou ženou v správnom čase, sa začne jeho hviezdna dráha, ktorá vyvrcholí predajom jeho obrazov za absurdné miliónové čiastky. Jed robí dojem, akoby sa mu veci diali, akoby nebol strojcom svojho úspechu a osudu, skôr pasívnym pozorovateľom. Nepochybne však pracuje tvrdo a vytrvalo, medzi jeho výstavami sú prestávky trvajúce dlhé roky. Môžeme preto snáď skonštatovať, že šťastie prialo pripravenému a to robí jeho výstup na vrchol o niečo uveriteľnejším.

Ak čitateľ pozná predchádzajúcu Houellebecquovu tvorbu, vie, že autor sa nikdy nebál ísť na hranu. Konfrontácia spoločenská, náboženská až na pokraj fatwy, či sexuálna provokácia, boli tým, čo jeho knihy robili a robia témou mnohých diskusií. Tu a teraz sa však akoby upokojil. V žiadnom prípade sa však nezmenil jeho základný pesimistický postoj k životu dnes, ani k očakávanej budúcnosti. Či to skôr neoznačiť za jasnozrivý realizmus je už na vlastnom postoji čitateľa k týmto otázkam.

Príbeh života Jeda Martina je pokojný do tej miery, že by zrejme sám osebe nestačil na to, aby sa kniha čítala jedným dychom. To, čo z nej robí zaujímavý solitér, to, čo dôkladne prekope kompozíciu klasického románu, je vstup druhej hlavnej postavy. Autor si totiž uzmyslel, že si zahrá vo vlastnom diele, rovnako ako majster Van Eyck. Prichádza na pozvanie Jeda Martina, ako tvorca slovného sprievodu ku katalógu výstavy obrazov remesiel. A tak sa nám predstaví postavička značne zdevastovaná, toho časom prebývajúca v Írsku, uprostred nevybalených škatúľ v nezariadenom dome, s neupraveným trávnikom. Pri ďalšom stretnutí, keď si ho Jed príde nafotiť pre plánovaný portrét spisovateľa, je už skarikovaný ako deprimovaný ufúľanec tráviaci život v špinavej posteli, kŕmiaci sa klobásami a permanentne naložený v liehu. Rozhodne sám seba nešetrí, aj keď na druhej strane, autor Elementárnych častíc, Platformy, či Možnosti ostrova sám seba hojne chváli ako spisovateľa ústami iných postáv knihy. Jeho rozhovory s Jedom, kde čítame dialógy a zároveň aj sledujeme, ako ho vníma Jed, majú takto o rozmer viac, než je obvyklé.

Ak sa Houellebecq v prvých dvoch častiach knihy ešte drží na uzde, v tretej nás vezme na taký tobogán, o akom sa nám nezdalo. Presťahuje sa naspäť do Francúzska, do vidieckeho domu po starej matke, ale asi tým nedospeje k žiaducemu uspokojeniu. Dá sa teda zavraždiť a my sa ocitneme, ani nevieme ako, vo švédskej detektívke. Multifunkčný spisovateľ sa predvedie ako potrava pre muchy, ako aktér vlastného dôkladne zinscenovaného pohrebu ( čím silne pripomína cisára Rímskej ríše a španielskeho kráľa Karola IV. Habsburgského, ďalšieho zaslúžilého šialenca so záľubou v režírovaní vlastného funebráckeho predstavenia ), ako narátor a riešiteľ prípadu zároveň. A samozrejme ako portrétny obraz od Jeda Martina. Prisúdil si, vo forme pomaľovaného plátna, lichotivú hodnotu 12 miliónov EUR.

Napriek týmto bizarnostiam, nejde zďaleka len o príbeh. Je treba vnímať niekoľko nosných tém, ktoré autor opakovane rieši . Kým v predchádzajúcich knihách bojoval, provokoval a pohŕdal, teraz rezignoval. Ťažko povedať, čo je horšie. Rezignoval na budúcnosť západnej civilizácie, rezignoval na udržateľnosť tradícií v tradičných remeslách, tradičnej kuchyni, či v tradičnej rodine. Rezignoval na lásku aj sex. Silou, ktorá všetko toto drví a valcuje, sú peniaze. Vecou, ktorá zapĺňa mysle ľudí, je predovšetkým úspech v práci, prostredníctvom práce a finančného dostatku sa ľudia definujú, tomuto podriaďujú všetko ostatné. Ak príde staroba, ďalšia nosná téma knihy, zostáva len apatická prázdna škrupina, ktorá stratila zmysel existencie. Starobu rieši niekoľkými spôsobmi. Jedov otec si vyberie eutanáziu, Jed dožíva v úplnej izolácii v starorodičovskom dome, obklopený veľkým múrom, Houellebecq, ako už vieme, zomiera násilne, zostarnúť teda nemusí.

Možno starne aj reálny Houellebecq, možno vek obrúsil jeho drsnosť, aj keď by som na to nespoliehala. Dokáže byť totiž aj láskavý. K starnúcim ženám a ich odchádzajúcej kráse a tiež ku psom. Jeho popis malého impotentného bichona, ktorému dal meno Michou, dúfajme, že nie podľa seba, je asi najviac srdce zahrievajúcou etudou inak nie veľmi veselej knihy.

Dalo by sa popísať veľa. O jeho vízii budúcnosti, keď so zánikom priemyselnej výroby zaniknú aj sociálne benefity a davy využívateľov dávok v núdzi si nájdu iné krajiny a opustia Francúzsko. O tom, že praví francúzski vidiečania vyhynú a z dedín sa stanú skanzeny, kde sa na remeselníkov a roľníkov budú hrať cudzinci, hľadajúc takto „pravé hodnoty“. Kapitalizmus sa dokonale strápni, ale ľavicové strany nebudú mať silu osloviť, ani ponúknuť zmenu.

Je tam toho na premýšľanie nesmierne veľa a tak treba začať knihu čím skôr čítať, pretože život môže byť na to všetko myslenie prikrátky. K jednoznačným záverom však zrejme nedospejeme tak či tak. Alebo k tomu jednému, definitívnemu predsa. Ponúka ho meditácia o smrti asubha, ktorú praktikuje policajný dôstojník. Učil sa ju pozorovaním mŕtvych tiel v rôznom štádiu rozkladu:

„Toto je môj osud, osud celého ľudstva, nemôžem mu uniknúť“.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť