2. Beháme po Paríži (či ako si šanovať nôžky)

Zleteli orly z Tatry,
tiahnu si na Orly,
preboha čo teraz?

Mala som bobky už dva týždne pred cestou.
Stačí povedať Skájúrop Érlains?
Obvolala som teda so zúfalstvom v hlase polovicu mojej širokorozvetvenej rodiny (najmä prastrýko z Hornej Lehôtky v okrese Humenné mal veľkú radosť, že som sa po osemnástich rokoch ozvala), aby sa denne modlila za ekonomickú stabilitu leteckej spoločnosti a druhá polovica mala za úlohu poskladať nejaký aeroplán z Lega… to ako poslednú nádej.
Tuším som urobila veľmi dobre, že som toť minule pomohla jednej babičke cez cestu, lebo som bola za dobré skutky odmenená a tak som Tomutamhore sľúbila, že prestanem čítať noviny a pozerať správy.
Na letisku som ako prvé vyhľadala informácie (bože, zase klamem, najprv som šla na vecko, ale uznajte, že to v serióznom cestopise vyzerá tak prízemne). Strčila som prst do mapky so slovami „disis máj houtel end áj wónt trevel tikit plíz“ a ONO TO FUNGOVALO… až kým som nemala strčiť kreditku do tej ohromnej krabičky, čo neviem ako berie moje peniaze a zaplatí nimi hocičo.
Existujú v zásade štyri polohy, akým sa tento bankemilý úkon dá uskutočniť, avšak iba jedna je tá pravá, samozrejme, ja ju zásadne trafím až na ten štvrtý pokus. Neviem prečo a nechcem vedieť prečo, niektoré vesmírne otázky jednoducho majú ostať nezodpovedané a basta!
Pripadám si ako tetka z dediny, keď skúšam prebehnúť srandovnou úzkou uličkou, ktorou sa vchádza do vnútra stanice, kufor sa mi zasekne v dvierkach a milý ujo černoch zriadenec ma odtiaľ vystrčí, aby ma poslal o dva metre ďalej do uličky s posuvným pásom, na ktorý sa tie kufre môžu uložiť, aby sa takí ako ja nezasekli. Lístok mi vcucne dnu a vycucne von a mňa konečne koplo, že som v cudzine.


Teraz je ten vhodný čas na malú výzvu:
Prosíííím, postavte nám už v Bratislave nejaké metro, nech nevyzerám nabudúce ako blbec!

Parížske metro je zážitok. Vchod do neho má štýl a podľa môjho múdreho bedekra je tento secesný jeden z najkrajších (stanica Abbesses na Montmartri):

Metro Abbesses

Vnútri je to v podstate všade rovnaké (reklamy, sedadlá, koľajnice, automaty na kávu a prezervatívy…na čo?), ale jedna stanica ma úplne očarila. Architekt musel byť veľkým obdivovateľom niekoho ako je Jules Verne, v každom prípade som ako zhypnotizovaná vystúpila a kochala som sa jak malé decko na tú ponorkovú nádheru (stanica Art et Métiers):

Metro ponorka2

Ešte som ani nevyliezla na ulicu a už mi srdco zapišťalo… áno, toto je Paríž! Vlezie si dnu do súpravy hocaký trúbkar, huslista, harmonikár alebo aj celý dychový orchester a hrajú… alebo si môžeš vypočuť rečnícky prejav zjavného psychopata o tom, že nie je dobré loviť veľryby. Ja som žgrgloš, ale je fakt, že som sa aj ja zo dva razy neovládla a čosik im do klobúka šmarila (tie veľryby by sa fakt nemali kántriť, chúďatká).

Trúbkar

Alebo si tam v osmičke medzi zastávkami Crétell a Balard prečítaš celého Vergília v originále ani očkom nemrkneš. Čítajú tu všetci a keď nečítajú, tak im trčia z uší kábliky.

Metro 2

 

 

Mapky trás metra a mestského vlaku s rozkošným názvom RER nájdete pomaly aj na miestnych záchodoch (pre škótskych spoluobčanov – sú zvyčajne zdarma a zvyčajne s toaleťákom, čo je s ohľadom na moju celoročnú úchylku vláčiť rolku papiera do práce, aby som si mala čím utrieť zadok, celkom osviežujúca novinka). Ale vrátim sa od prízemností ku kultúrnej nadstavbe.
Nejaká slovenská celevriťa raz predniesla úžasnú reč o tom, že muž, ktorý chodí do práce mestskou dopravou, nemá v jej živote miesto. Chudátenko malé, tu v Paríži by asi ostala starou dievkou, pretože v dopravných prostriedkoch DPMP (Dopravný podnik mesta Paríža) môžete stretnúť nielen mládencov s dredmi, ale aj serióznych pánov v oblekoch. Raz darmo, do práce sa najrýchlejšie dostaneš predsa len metrom a tých 1,60 euráčov (48,20 kačiek) za to stojí.

Opäť je tu čas na poéziu:
„Čo?! skríkla slovač na automaty (s lístkami)
Čo?! automaty trikrát zvolali.
Či sa vám dobre nedarí?
Veď ste mali euro prví vo východnom chotári!“

Metro

A vôbec, keby mali všetci miestni nastúpiť do fára a ísť vemeno božie do roboty, tak asi nikto nikam nepríde ani do ďalšieho rána, lebo aj bez toho je tu vozidiel požehnane. Nikde som nevidela toľko Smartíkov a motoriek pokope ako tu. S parkovaním je to takto – biedne. Vidiac túto nádheru (druhý koniec oboch áut sa mi do záberu nevošiel, ale vyzeralo to tam podobne):

Parkovanie

 

Ďakovala som Tomutamhore, že bývam v Petržke, kde je predsa len miesta viac. A tak ľudia parížski bežne nastúpia za mierny poplatok na verejne prístupný bicykel a makajú jak fretky, aby stihli prvé ranné stretnutie predstavenstva (čosi také možno vidieť aj v iných mestách na západ od nás a považujem priam za ôsmy div sveta, že bájk nekončieva v pivniciach obyvateľov, ale normálne ich zase vrátia do stojanu).

Bicykle

 

Na križovatke to vyzerá takto. Kukáš, či máš zeleného panáčika (ty brďo, však to je ako u nás!). Keď zozelenie, tri autá a štyria motorkári vedľa seba sprudka zabrzia priamo na prechode a ľud prebehne pomedzi ne na druhú stranu. Druhou variantou je prebiehanie ľudu na červenú, ale je jasné, že v tomto prípade vyhráva silnejší protivník. Aj tak sa mi väčšinou zdalo, že na zelenú tu stojím len ja (ale to je takto aj na Slovensku, takže neviem, či to nie je mojou slabšou povahou). Apelujem však na francúzskych mužov! Nehanbíte sa? Kde sú čierne kožené bundy a gate? A kde potetované svalstvo?

Motorky

Niektoré dopravné prostriedky vyžadujú len správnu rovnováhu v spodnej časti tela (jeden taký fešák si to krútil na monocykli pomedzi dodávky a ešte mu nad hlavou trčala ruka s pizzou), iné stroje chcú zase rovnomerné proporcie vo vrchných partiách (to čudo pod nohami fešánd sa volá segway a keď som si to skúšala, tak ma skoro šmarilo na zem, ale fakt to fičí len na základe faktu, že hádžeš hrudník správnym smerom vpred a vzad).

Segway

 

Najprv malá lekcia o tom, ako poznáš turistu.
Turista je pomerne neškodný tvor, ktorý sa definuje svojim charakteristickými vlastnosťami. Japonský turista je rozoznateľný najlepšie, má šikmé oči, čierne vlasy a veľký foťák na krku. Čo v prípade, že to, čo vidíte, nie je japonský turista? V tom prípade je to organizmus nachádzajúci sa vo veľkom červenom poschodovom autobuse (áno, aj keď prší) alebo v lodi plávajúcej po Seine. Obe možnosti sú pomerne nešťastné, lebo vidíš skoro všetko len cez sklo, stromy alebo zábradlie. Potom sú tu skupinky turistov, ktoré obchádzajú pamiatky
na bicykloch alebo segwayoch a teta sprievodkyňa im do toho čosi melie. Výhodou je, že zábery sú vcelku kompaktné, nevýhodou, že si občas spletieš prilbu s foťákom a nesmieš opustiť svoju mamičku ako kozliatka.
Kto chce vidieť všetko za 5 minút, vytiahne z malej kapsičky na bruchu 4 euráčiky, potom sa už iba točí, točí na kolotoči (je to na skok, vidno to z Louvru, kde každý trafí podľa mapky) a v podstate môže ísť tam, odkiaľ prišiel (teda domov).

Koleso

Toto poznáme aj v Bratislave, ale predpokladám, že si ste si ako domáci do toho nikdy nesadli. Nesadla som ani ja, lebo mi to pripadalo také… ja neviem…snobské?… rakúskodôchodcovské?… detské?

Vláčik

 

 

Ja som proste slovenská turistka, ktorá doma chodí aj dve zastávky električkou, tu mi to z nepochopiteľných dôvodov nedalo a za 7 dní som prešla pešo asi sto kilákov (no tak nie, ale polovicu určite). Všetky podstatné pamiatky sú totiž takmer na skok a cestou vždy nájdete niečo užitočné na pozeranie.
Mojou úchylkou boli ľudia, oblečenie a budovy. Ségra sa na mňa síce dívala ako na mimozemšťana, lebo ona zásadne fotí pamiatky so sebou alebo s prítomným príbuzným, aby mala dôkaz a mňa tak môže hocikto obviniť, že som tú Eiffelovku opajcla z internetu, keď ho už konečne
viem používať.
Môžem ja zato?
Dá sa odolať niečomu takému?
Mali by ste svedomie strčiť sa pred tohto DOKONALÉHO muža?

Vietor

 

A ešte detailný pohľad do očí, to my, ženy, máme nesmierne rady (musím priznať, že som z Paríža odišla zamilovaná do chlapa, ktorý asi bude mužom môjho života, kým budem živá):

Vietor detail

Takže toľko dnes o doprave v hlavnom meste Francúzska.

Nabudúce mám pre dámy najnovšie parížske módne trendy a pre pánov baby horúce ako africké slnko…
…už ste nažhavení?

Prehľad všetkých článkov:

1. Vidieť Paríž a zomrieť (ľahký predkrm)

2. Beháme po Paríži (či ako si šanovať nôžky)

3. Hriešni ľudia mesta parížskeho

4. Ako dostať v Paríži kopačky (nebojte sa, nebolí to)

5. Bez práce nie sú euráče ani v Paríži (malá sociologická štúdia)

6. Parížske mŕtvoly celkom ako živé

7. Ako som si nekúpila Eiffelovku

8. Konečne úplne seriózne – parížske ostrovy

9. Čím by som vás dnes otrávila… žeby múzeom?

10. Komu straší vo veži, nech vylezie na vežu

11. Leňochov sprievodca Parížom alebo kde si možno zložiť kosti a iné časti tela

12. Múzeum, v ktorom som plakala

13. Čo sa inde nezmestilo (alebo orevoár Parí)

Diáda

Diáda - počet článkov 112 .

Táto autorka je tu inkognito. Keby niečo, tak ste ju tu nevideli...

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Read 10 comments

  1. odmietam kliknúť na len 5 hviezdičiek! prečo ich tam nie je 10?
    ak ich bude 10, potom klikám..
    začnem od konca – dokonalý muž ;o) ja som takýchto charizmaťákov fotila v Barcelone a tiež som híkala z metra a z architektúry etc.
    ak by to šlo, poprosila by som zvlášť článok o charizmatických elegánoch!

  2. ahaaa, art de metiers, dovod zas sa vrátiť do paríža…. kedže som si na svoj prvý a zatial jediný pobyt tam nevytlačila tieto články, marne som dúfala že na tuto stanicu len nahodou natrafíme… a to som si podrobne pozerala všetky ktorými sme prešli…

Comments are closed.