3. Hriešni ľudia mesta parížskeho

Sú fascinujúci.
Sotva vylezieš z lietadla, vyvalí sa na teba čierne, biele, žlté, hnedé, červené a ešte rôzne kombinácie podľa toho, koľko si vypil Amor predtým, ako začal hádzať šípy kade-tade.
To viete, istý čas som bývala v malom meste, kde na dvadsaťtisíc obyvateľov pripadali traja černosi, z toho dvaja boli výsledkom rozmnožovania toho prvého. A tu, ľaľa ho!


Fascinovala ma spleť tých farieb až tak, že som sa občas pozabudla a kukala som na tie zjavenia prepytujem ako Pepík z Čech (premýšľam teraz tuho, sú tieto slová politicky korektné? Nemala by som pripomenúť, že mám kladný vzťah ku všetkým národom a farbám pleti (s výnimkou mojej, ktorá práve vykazuje známky vulkanickej činnosti a nefunguje na ňu ani kyselina acetylsalicylová v kréme z lekárne za pätnásť eur)?
Nahustená smotánkovými kecami o tom, že Paríž je kolíska módy, tešila som sa na každý mimoriadny kúsok, ktorý vo mne vyvolá pocit, že moje doplnky (tričko s nápisom Paris, šiltovka s nápisom Paris a kabela hádajte s akým nápisom), nie sú až taká gýčovina, ako by si mohol prostý ľud myslieť.
Óóó, ako hlboko som sa mýlila! Paris Hilton môže zahodiť svoje značkové kúsky odedze, toto (asi pravý Gaultier) vo mne vyvolalo vlnu nadšenia:

Vodka

Nemala by som len tak nevarímboha špásovať, však? No dobre, tutok je pár mojich úlovkov v oblasti odievania a ségra mi je svedkom, že som nestíhala odfotiť všetko. Kreácie, ktoré behali po uliciach by v našich podmienkach vyvolali potrebu volať psychiatriu alebo aspoň dvihnúť skalu a ukameňovať odvážlivca, čo sa líši od ostatných zčínydovezených módnych rovnošiat. Pome na to:

Takéto ťažkoodeté fešandy behali po cestách v hojnom počte, obyvateľstvo Paríža je pozbierané z celého sveta a prisťahovalcom je tu zjavne dobre.

Moda 8

Ej veru, od čias, v ktorých Boy George šokoval svet svojím nemužsko-neženským pohľadom spod ofiny, sa nezmenilo skoro nič, akurát teraz sa to tuším premenovalo na EMU … počkať, to je pštros… EMO, to je ono.

Moda  7

Stretnúť starého Indiána sa v Európe nepodarí hocikomu, kto nebýva v tej istej ulici ako Gojko Mitič, ale ja som to šťastie mala. Nebafkal fajku mieru a vyzeral akýsi nasrdený, asi mu niekto vykopal vojnovú sekeru a odtrhol péro z hlavy, ale do zbierky patrí, lebo v mojom malom meste sme veru Indiána nemali ani jedného (okrem starostu, ale ten aj tak nebol pravý).

Moda 6

Čítali ste niekedy Odviate vetrom (kto nečítal, marš do kúta)? Nie sú tieto rozkošné ženské tetušky ako vystrihnuté zo starých čias? Dokonalé turbany vo vlasoch, nádherné farebné látky a mäkké teplé prsia… radosť byť dojčaťom!

Moda 5

Ktosi z čitateľov túžil vidieť parížskych elegánov… mám pre vás jedného takého. Asi nebude celkom podľa vašich predstáv (a na Breda Pitta sa podobá len zľahka), ale napriek tomu si myslím, že je pompézny svojim zjavom.

Moda 4*

Máme pred sebou prvú trojku hitparády. Ako by to vyzeralo, keby sme zabudli na deti? Nevravím, že bacuľaté líčka nevyvolávajú v mozgu potrebu ševeliť čosi ako ťuťuli muťuli, ale tu moje materské srdco naozaj stratilo rytmus – tieto dve rozkošnice boli fakt na zjedenie… tie líčka, ťuťuli muťuli…

Moda 3

Parížska Madona. Alebo Venuša. Tak toto mi prebehlo mysľou, keď mi oko padlo na túto nádhernú babu. Kým so vytiahla foťák a naštelovala správny zoom, skoro mi ušla, ale aj tak sa mi z jej šarmu podarilo zachytiť to podstatné. Že v mojom zozname vlastne nefigurujú belošky? No a?

Moda 2

Ani vo sne (a to sa mi občas snívajú pekné gebuziny) by mi nenapadlo, že toto niekedy poviem. Je krásny! Vlastne… je krásna. Teda… je krásne. Ešte máme nejaký iný rod?
Čo by som k tomu dodala… ten model/tá modelka/to čudo* dokonale zladil/la/lo* svoj zvršok s apartnými čižmičkami a hoci farba vlasov nemá rovnaký odtieň ako zvyšný porast, celkový dojem je veľmi dojemný.

* nehodiace sa škrtnúť

Moda 1

Doslintáme, utrieme vreckovkou prebytočné slzy a môžeme si povedať niečo o trávení voľného času ľudí vyskytujúcich sa v meste. V prvom rade vás upozorňujem, že na 99% nie sú osoby na záberoch praví obyvatelia mesta, lebo tie dva milióny skutočných parížanov (ak berieme predmestia a okolie tak je to dokonca 9 miliónov) utekajú v júli a a auguste preč, aby uvoľnilo miesto mase turistov z celého sveta.
Podľa štatistík navštívi Paríž ročne 30 miliónov turistov (bezo mňa a ségry by to bolo samozrejme o kúsok menej), hovorí sa, že je to najnavštevovanejšie mesto na celom svete. Z toho vyplýva, že ak ste na dovolenke sedem dní, tretinu času prestojíte v nejakom rade. Chcete dôkaz?

Toto je jeden zo štyroch radov na Eiffelovku:

masy Eiffel*

Vchod do Louvru:

masy Louvre

Pohľad na Monču:

masy Mona*

Bežná ulica v bežnom čase v centre:

masy ulica

No, a rekordérom v radoch je vchod do Versaille v nedeľu dopoludnia – jeden rad stojí na lístky a točí sa asi v dĺžke dva kilometre (namôjdušu) a druhý rad už do zámku je síce o trochu kratší, ale deprimuje spoľahlivejšie ako správy na Markíze (v súvislosti s Versaille sa mi to prirovnanie celkom podarilo). Ja som to psychicky nezvládla a postavila som sa do najmenšieho radu (na vecku bol rad predsa len o trochu dlhší) – len do Versaillských záhrad. Aj to mi však v pohode stačilo.

masy Versaille

V prvú nedeľu v mesiaci sú všetky štátne múzeá zdarma, a to už len musí byť dobrý masaker. Treba sa pripraviť aj na to, že do múzea nevleziete len tak mirnix dirnix, ale si vás ošacujú, či nemáte v ruksaku bombu. Nie je to síce bohvieaká kontrola, keby som veeľmi chcela… ale nechcem, bola by to škoda zničiť. Traduje sa (a asi to bude pravda), že v druhej svetovej vojne odmietol nemecký veliteľ Choltitz zničiť mesto aj napriek Hitlerovmu rozkazu a to je dôkaz, že nad svetskou krásou môže zmäknúť aj srdce vojaka, stačí, keď sa postavíte do prostriedku katedrály Sainte-Chapelle a vidíte to modrasté svetlo… toto asi bude ten Boh…

sainte-chapelle-picture-2

Ak ste obehli všetky pamiatky, zožuli hamburger z mekáča (áno, aj v Mekke gurmánov strašia ustanovizne rýchleho občerstvenia a hádam neupadnem u istého mnou obľúbeného čitateľa do nemilosti, keď poviem, že som si RAZ dala prostredné menu, ale zároveň hrdo uvádzam, že som si namiesto hranoliek vypýtala šalát), tak teda dokončím kostrbatú vetu… ste ešte vôbec v obraze, čo chcem povedať? Lebo ja to občas neviem a stane sa, že začnem o jedle a skončím pri politických dôvodoch vojny v Afganistane… ups… asi by to bolo treba liečiť… potom… niekedy…

…proste ukážeme si, aké leháro si môžete urobiť v horúci podvečer v Paríži, keď vám nezvonia telefóny a nikto od vás nechce analýzu nákladov či informáciu o tom, čo bude na večeru.
Jedna možnosť je urobiť si prechádzku do Luxemburgských záhrad a vyložiť si nohy na stoličku. Leháro number one:

Relax Luxzahr

Druhý spôsob je spojený s kultúrou, sadnete si na hocijakú zem pred budovou Pompidou a pozeráte sa, ako nejaký maliar maľuje obraz (o tom ešte budem hovoriť, jednu takú fotoreportáž mám v archíve):

Relax Pompidou

Keď ste postarší a máte v kolenách vodu, idete ju vypustiť len o kúsok ďalej ku fontáne a sadnete si priamo na ňu:

Relax fontana

Na Montmartri pod Sacré-Coeur (ešte si spomínate na výslovnosť? … no vravte) sa dá sedieť aj na schodoch, k tomu vám zahrá harfista alebo zarapuje raper, a ešte máte aj výhľad na Paríž:

Relax schody

Vyhladnutí návštevníci záhrad vo Versailles si len tak spakruky rozložia poživeň priamo pri zámku a urobia si piknik v kostýme nezabudnúc na obligátnu fľašu vínka k obedu:

Relax Versaille

Priamo na námestí pred Hôtel de Ville (žiadny hotel, radnica je to) sa unaveným núkajú anatomicky tvarované lehátka, kde síce nemáte súkromie, ale zato vás nebolí chrbát:

Relax de Ville

Spať sa dá vôbec všade. Tento „turista“ sa vynašiel dokonale, ale mám pochybnosti o tom, či ho náhodou netlačili konzervy v batohu:

Relax lavicka

Táto fotka je pre mňa záhadou. Zostava ľudí sediacich v jednom rade… bola to bežná ulica. Možno je to náááhoda:

Relax kaviaren

Možno k relaxujúcim turistom zaradiť aj bezdomovcov a žobrákov? Je fakt, že som ich videla veľmi veľa. Nikto ich nevyháňal ani z centra a ani spred múzeí, ale … mala som jednoducho pocit, že ak žobre mladý zdravý muž s čírom na hlave, že mi ho ani trochu nie je ľúto. Zo všetkých tých ľudských trosiek (alebo to radšej považovať za celkom výnosné zamestnanie?) ma však upútal človek, ktorý sedel priamo na schodoch akéhosi štátneho úradu a lúštil z dlhej chvíle krížovku.
Jedna scéna a koľko otázok vo mne vyvolala! To je Paríž, čo sa čudujem….

Relax krízovkar

Keď budem v ďalšom živote mačkou (aj keď je celkom reálne, že pri mojej arachnofóbii skončím ako tučný chlpatý pavúk s veľkými ešte chlpatejšími nohami), chcem byť mačkou parížskou. Budem si vylihovať uprostred chodníka, v zime sa prikryjem perinou a všetci budú okolo mňa chodiť, híkať a fotiť ma na Sieťovku.

Relax mačka

Apropó – strach. V múdrom bedekri o tom píšu: „Na to, aké je to veľké mesto, je Paríž prekvapivo bezpečný. Najmä v centre sa násilné zločiny vyskytujú zriedkakedy, ale dávajte si pozor na vreckárov. Zvlášť pre ženy sú nebezpečné nočné presuny v metre, napríklad stanica Chatelet-Les Halles a Montparnasse a tiež sa neodporúča potulovať sa v okrajových častiach mesta.“

Poviem vám to takto. My, obyvatelia Bratislavy, sme na kŕčovité držanie taštičky z čínskeho obchodu na ňadrách či bedrách zvyknutí. Kurňa, veď ono sa ma ani nikto nepokúšal obchytávať, hoci som bola taak pripravená! V každom prípade tam húkali húkačky jak najaté, deň či noc, všetko jedno… i veru som raz neodhadla čas presunu a ocitla som sa pri Les Halles v čase, keď už vonku zúrila tma. Len toť kúsok od neho je ulička menom Rue Saint-Denis, ktorá má so svätosťou pramálo spoločné. Volajú ju aj ulička červených lampášov a tipnite si prečo asi. Opäť citujem z bedekra: „Nachádza sa tam mnoho sexshopov, pouličných prostitútok a podozrivých striptízových barov.“ Zdalo sa mi divnô, že je nejaká veselšia, ale na 1 prostitútku tu pripadalo asi 5 sexshopov a 10 policajtov. Pche, že nebezpečno… už ste niekedy behali v Ostrave po Stodolní??? Ja áno… to som asi nemala prezradiť, čo?
Toto je tá hriešna parížska St.Denis cez deň (vyzerá normálne, čo?):

Ulica St Denis

A ešte niečo. Keď som šla z hotela na letisko, môj extra plný kufor (boli výpredaje predsa, no nekúp skvelú blúzu len za päť eurošov či značkové topky za desať) nezvládol schody do metra (ani tu sa na imobilných nie vždy prihliada) a v ruke mi ostala len rúčka, zatiaľ čo sa zvyšok nákladu pobral kade ľahšie dolu schodmi. Tu pribehol podozrivo vyzerajú veľký čierny muž, kufor vzal, zniesol na vlastných rukách tých dvadsaťštyri celých osem kila až dolu a pobral sa preč. Bez kufra. Akurát, čo som stihla zakričať mersííííí misijéééé… a potom ver predsudkom a bedekrom.

Že som sľubovala horúce africké baby? Však boli, ne? A okrem toho, som seriózny cestopisec… hm… cestospisovateľ… hm… tak nejako 🙂

Prehľad všetkých článkov:

1. Vidieť Paríž a zomrieť (ľahký predkrm)

2. Beháme po Paríži (či ako si šanovať nôžky)

3. Hriešni ľudia mesta parížskeho

4. Ako dostať v Paríži kopačky (nebojte sa, nebolí to)

5. Bez práce nie sú euráče ani v Paríži (malá sociologická štúdia)

6. Parížske mŕtvoly celkom ako živé

7. Ako som si nekúpila Eiffelovku

8. Konečne úplne seriózne – parížske ostrovy

9. Čím by som vás dnes otrávila… žeby múzeom?

10. Komu straší vo veži, nech vylezie na vežu

11. Leňochov sprievodca Parížom alebo kde si možno zložiť kosti a iné časti tela

12. Múzeum, v ktorom som plakala

13. Čo sa inde nezmestilo (alebo orevoár Parí)

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť