Dnešný deň je veľmi symbolický. Začalo snežiť v Prahe. Ulice sú plné ľudí, do práce sa šlo oveľa rýchlejšie a Olšanské hřbitovy vyzerali na jednej strane desivo, na druhej strane malebne. Sneh sa sype a borovice pripomínajú Vianoce. Vo mne sa odohrávali úsmevy, ktorými som iskril v detstve. A ono sa to zmenilo na predstavu zasneženého Londýna v 19. storočí. Prečo je však dnešný deň symbolický? Veď na snehu nemusí byť nič symbolické. Dnes však je. Charles Dickens sa narodil pred 200 rokmi.
Dickens bol pre mňa človek, v ktorého dielach cítiť lásku. Nežil v ľahkej dobe, bolo to obdobie revolúcií, zločincov. Pre mňa je to obdobie charakterizované asi ako keby ste prišli zo zasneženého vidieka do mesta, kde cítiť výfuky aut, továrne na kadečo a drožky. A okrem tých drožiek tu predtým nič iné nebolo. Mnoho ľudí je nevrlých, znechutených, narážajú do kde- koho a nič si nevšímajú. A ako sa tak tie mátohy túlajú a ničia život kadekomu v Anglicku, je tam niekto, kto si ich všimne a poznačí. To je pre mňa Charles Dickens.
Dickens bol v literatúre podľa môjho osobného názoru hlavne pozorovateľ. Všímal si charaktery ľudí a skúmal ich. On sa pozeral na sociálneho človeka úplne do hĺbky. Krásnym príkladom je jeho Ebenezer. Chlap, ktorý nemá nič iné, iba svoju prácu a na každého ziape. Ale aj on mal detstvo, aj on mal tie pekné Vianoce a na to všetko mu pomôžu duchovia (alebo bubáci). Pre mňa je jeho Vianočná koleda akousi prípravou na Vianoce. Cítiť tam klinčeky, vôňu pudingu a ja mám chuť na figy. Netuším prečo. Ani sa tam nespomínajú, ja ich nejako extra nemusím, ale počas čítania tej knihy by som ich pažravo hltal dole gágorom.
K Vianočnej kolede mám veľmi vrúcny vzťah. Sú knihy, ktoré som čítal na strednej škole a majú pre mňa akúsi nostalgickú hodnotu. Taktiež je touto knihou aj Vianočná koleda. (Hoci Dickensa som začal až dávno po škole.) Pomarančové sviečky, orechový koláč, harmančekový čaj a nech vonku husto sneží. To je moja predvianočná nálada.
Pre mňa bol Dickens akýmsi otcom sarkazmu. Možno to bude znieť divne, ale ja som sa pri Oliverovi Twistovi smial. Liali sa zo mňa slzy, keď som to čítal. Áno. Kniha je smutná. Ale Dickensove hlášky. „ „Snad víš, že nemáš otce, ani matku a že tě vychovala obec, to snad víš, ne?“
„Ano, prosím,“ přisvědčil Oliver v hořkém pláči.
„Proč vůbec brečíš?“ zeptal se pán v bíle vestě. A věru že to byl úkaz vskutku neobyčajný. Co jen u všech všudy mohlo být tomu hochovi k pláči?“ (Dickens, 2009, s. 24)
Som nesmierne šťastný, že som sa s Charlesom Dickensom mohol aspoň takto stretnúť. Portsmouth dnes nenavštívim. Ale na jeho pamiatku by som zapálil sviečku a vrátim sa k Oliverovi Twistovi. Nebyť jeho literatúry, bolo by mi smutno. A nielen mne!
Venujem Zuzke.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments