List pre Alenu

Neviem, či máš aj Ty takú skúsenosť, ale mne sa často stane, že niektoré dôležité veci odkladám tak dlho, až ich nikdy nespravím. Nie je to preto, že by som nechcel. Je to skôr preto, že to považujem za také dôležité a náročné, že to chcem spraviť niekedy, keď budem mať viac času, viac pokoja, lepšiu náladu… Tak sa mi stalo, že jeden report z jednej dôležitej služobnej cesty som nenapísal ešte pred 7 rokmi a ešte stále mám z toho výčitky svedomia. Píšem toho síce relatívne dosť, ale niektoré veci, hoci vyžiadané dlho odkladám a nakoniec sa k nim nedostanem.

Už je to takmer 7 mesiacov, čo som dostal od Teba tento mail. Na gymnáziu kde som pracoval si patrila medzi najlepšie učiteľky. Naše gymnázium bolo bilingválne a práve ty si patrila a nepochybujem, že stále aj patríš medzi najlepších pedagógov, ktorí zvládajú učiť svoj predmet rovnako kvalitne v obidvoch jazykoch. Čestná, spoľahlivá, zodpovedná. Do tímu sme Ťa angažovali priamo zo zahraničia, kde sa Ti darilo. Vybrala si si našu školu a my sme boli radi, že sme Ťa mohli angažovať a bolo naozaj super byť s Tebou v jednom tíme v škole, ktorá nám rástla pod rukami. Tu je len na pripomenutie to, čo si mi písala:

Ahoj Miro,

ešte že posielaš link na svoje blogy, inač by som nevedela, či táto adresa ešte funguje :-)…

Miro, neviem žiť v tomto skorumpovanom štáte…. V poslednej dobe je toho na mňa veľmi veľa a ja cítim, že nemám podporu, že som v tom sama… Nikto mi neporadí, ako tu žiť. Každý Ťa odbije slovami: Vitaj v realite, drahá… ale mne to nestačí….Keď chcem spravodlivosť, tak si ľudia ťukajú na čelo, alebo povedia, áno, áno, máš pravdu, ale nechajú má v tom samu.

Ako sa dá byť slušným človekom v tejto krajine,ak tu ľudia nemajú žiadne pozitívne vzory?? Dokonca, keď sa snažím byť spravodlivá k deckám v škole, mám niekedy pocit, že si aj tak myslia svoje… rovnako ako aj niektorí rodičia….A to nehovorím o tom, keď som napr. na maturitách na inej škole. Riaditelia majú svojich ľudí na ministerstve aj v štátnej inšpekcii… Miro, je mi z toho zle….. Mám chuť to vzdať a odísť preč z tejto krajiny…. Len si kladiem otázky, že kam… a potom sú tu pochybnosti, či som ja v poriadku :-), možno očakávam niečo, čo je absolútne nereálne…Existuje vôbec také miesto na svete, kde sa dá slušne žiť??

Miro, musela som to zo seba dostať :-)…

Ak vieš odpovedať na niektorú z mojich otázok a vieš mi povedať, ako ďalej, tak budeš asi The first one of your kind :-).
Ak si myslíš – ako ostatní – že by som s tým mala prestať,tak aj to mi povedz, od Teba to zoberiem a vážne sa nad sebou začnem zamýšľať 🙂
Ak nenapíšeš nič, tak aj tak dobre, aspoň nebudem mať výčitky, že si sa tým musel zaoberať 🙂

Rada by som vedela, ako sa Tebe žije, čo robíš, čo si naučil dcérku, čo ona Teba :-), a tak… Asi sa tak skoro neuvidíme, ale pár riadkov od Teba by ma ozaj potešilo.

PS. Poznáš knihu Merde! Rok v Paříži ? Ak nie, tak Ti ju požičiam, možno aj Ty máš takú istú skúsenosť zo života vo Francúzsku 🙂

Je to už pár mesiacov, čo som sa odhodlával k tomu, že niečo na to predsa musím napísať. Moja adresa funguje. Ľudí, ktorí ju ešte nevymazali zo svojho adresára a aktívne ju používajú je stále menej, preto ma tento záujem o názor potešil. Napriek tomu je to od minulého mája už dosť dlho na to, aby prišla odpoveď.

Keď som chodieval na stretnutia riaditeľov gymnázií bolo zaujímavé sledovať starších kolegov a kolegyne ako sa stavajú k riešeniu manažérskych a pedagogických problémov. Díval som sa na nich s porozumením a ochotou sa niečo naučiť. Práca v tíme neštátnej strednej školy bola však o niečom úplne inom ako som zažíval na týchto poradách. Dilemy o vypĺňaní výkazov a odovzdávaní vysvedčení či nekonečné problémy ohľadom vypisovania vysvedčení a iných metodických pokynov sa mi zdali malicherné. Naša škola mala iné problémy aj keď výkazy a hlásenia sme samozrejme robili aj my. My sme mali starosti s tým, ako našu školu dostať do vedomia verejnosti, ako o sebe dať vedieť, ako zabezpečiť pre školu dostatok nových študentov. Bolo to od počiatku o to napínavejšie, že sme nemali žiadnu históriu a vlastne ani prítomnosť. Naša škola bola v jednej aktovke. Dodnes si pamätám prvé stretnutia s prihlásenými študentami, ktorí prichádzali do školy, ktorá ešte neexistovala, nemala triedy ani učiteľov.

Bolo to ambiciózne začať s projektom bilingválneho gymnázia v meste kde bolo bilingválnych gymnázií dosť. Otázka : «Načo ? » bola bežnou reakciou. Preto sme riešili našu webstránku, propagačné materiály, filozofiu školy, logo, vizitky, zamestnancov. Kľúčovým problémom bolo kde nájsť kvalitných učiteľov, ktorí sa nebudú báť práce, povinností, náročnosti a stále budú vedieť a chcieť pracovať v školstve v tejto krajine. Ten príbeh je dlhý a ako tak píšem, vidím, že ho dnes nevyrozprávam. Ak tu spravím zátvorku s troma bodkami a na budúce sa tu vrátim a niečo do tejto zátvorky napíšem je to preto aby som odpovedal na tvoje konštatovanie : « …neviem žiť v tomto skorumpovanom štáte… » .

Neviem či je náš štát skorumpovaný. Ľudí odsúdených za korupciu je ďaleko menej ako ľudí, o ktorých sa hovorí, že korumpujú alebo sú korumpovaní. Jedného dňa sa v mojej kancelárii ozval telefón. Na druhom konci sa ozval hlboký priateľský hlas . Vraj : « Pán kolega, my sa poznáme, chodievame spolu na riadieteľské semináre ! » Pravdupovediac nevedel som o koho ide. Neskôr sa ukázalo, že to bol jeden významný riaditeľ jedného významného gymnázia.

Faktom však bolo, že na riaditeľských stretnutiach ma prehliadal. Lebo naše gymnázium bolo nielen neštátne ale dokonca aj cirkevné. Pán kolega nemal rád neštátne školstvo, lebo podľa jeho názoru oberá o peniaze školstvo štátne, ktoré by inak mohlo prekvitať. Zrazu si však spomenul na to, že sa « poznáme ». Hneď vysvitlo aj prečo. Jeho priateľ akýsi prokurátor mal syna, ktorý našiel webovu stránku našej školy, ktorá už mala asi dva roky a … on chcel k nám ísť študovať. Preto sa kolega riaditeľ pýtal, že čo má robiť preto ako by sa k nám dostal. « Nuž študovať, pripraviť sa na prijímačky a potom uvidíme », povedal som.

To však nestačilo. Kolega povedal, vraj to si prečítal a všetko vie ako to máme napísané na propagačných materiáloch ale on sa k nám chce dostať a chce mať istotu. Keď som mu povedal, že tú istotu u nás nemá nikto, tak mi kolega riaditeľ významného štátneho gymnázia neveril, že však určite sa tomu dá pomôcť, však ide o syna prokurátora. Tváril som sa aj naďalej nechápavo a tak som sa už ďalšieho kolegiálneho telefonátu nedočkal. Najbližšie stretnutie riaditeľov prebehlo opäť v tradičnom móde nevšímavosti. Riaditeľ významného štátneho gymnázia sa o mňa už nezaujímal. Chcel ma kolega korumpovať ? Na riaditeľskom seminári sa hovorilo o vypisovaní výkazov a iných dôležitých veciach. Neviem či syn prokurátora potom študoval u nás alebo niekde inde. Kolega je aj nadalej riaditeľom významného štátneho gymnázia. Na chodbách sa potichu hovorilo o tom koľko stojí prijatie na štátne gymnázium na čiernom trhu.

Alebo ak inokedy ktosi na sekratariáte našej školy zdvihol slúchadlo a na druhej strane počul : « Dobrý deň . Volám sa poslanec NR SR X.Y. a mám priateľa, ktorého syn by veľmi rád študoval na vašej škole. Dá sa tomu z mojej pozície nejako pomôcť. » Bol to poslanec, ktorý bol známy tým, že často hovoril o výhrade vo svedomí.

Ponuky obálok pri zápise či pri iných stretnutiach s rodičmi prebehli našťastie tak, že som všetkým pokusom o korupciu odolal. Ak som následne usmernil obálkových darcov, že môžu našu školu sponzorovať, až na jeden prípad nič z toho nikdy nebolo. Jedna mamička bola taká rada, že jej syn bol prijatý na našu školu, že na sekretariáte odovzdala pripravenú obálku a my sme jej odovzdali potvrdenie o prevzatí daru škole. Takto som zažil korupciu v prvej línii. Ktovie ako by som obstál inde a pri iných sumách.

Mal som však potom už mimo školy v neskoršom zamestnaní zopár kolegov, ktorí stavali dom alebo robili iné stavebné práce. Do každej žiadosti na kataster či pri stavebných povoleniach hovorili so samozrejmosťou o « kolku » ktorú takéto žiadosti sprevádzali, ak chceli mať veci vybavené pružne a aby pracovníkov štátnych alebo samosprávnych orgánov správne motivovali.

No a pravdu povediac je toho dosť. Nechcem ťa zaťažovať. Napísanie tohto textu som odkladal, lebo na otázky, ktoré si vyjadriala vo svojom maili nemám odpoveď. Nemám jednoduchú odpoveď. Neviem povedať, nejako to už len vydrž, však sa to utrasie. Zvlášť v našich školách sme pod tlakom z každej strany. Záujmov je mnoho. Rodičia chcú mať úspešné deti, deti nechcú mať problémy doma. Osobne si stále najviac spomínam na to, ako sme v škole zaviedli hodnotenie, ktoré nám pomohol riešiť americký softvér. Riešili sme v ňom na naše pomery aj dochvíľnosť vypracovania zadaní, domáce zadania, aktivitu na hodinách. V rámci honotenia sa objavila aj categória, na ktorú v slovenčine ani nemáme názov : Academic Honesty… Išlo o to, že ak študent opisoval, prípadne pri teste nechával svoju spolužiačku či spolužiaka opisovať obidvaja dostali nedostatočnú. Študentom sme to ako tak vysvetlili. Používal som vtedy argument o tom, že to čo sa naučili je ich a nemajú to dávať zadarmo nikomu inému. Vlastne sa tým nechávajú okrádať a nevážia si svoju prácu a nechávajú jú ľahkomyseľne iným. No po tom prišlo rodičovské združenie. A debata bola otvorená rodičmi. Vraj je to ich šikovnosť a ak má niekto dostať nedostatočnú, tak by to mal byť len ten, čo odpisuje, nie ten čo mu odpisovať umožní či iným spôsobom mu nedovolene pomáha. A už vôbec nechápali, prečo by sa malo takéto správanie riešiť aj disciplinárne a premietať sa pri opakovanom porušení tohto pravidla aj doznámky zo správania.

Vtedy som si uvedomil, aké je naša kultúra iná. Polemika s rodičmi a jej vystupňovanie mi dala odpoveď na otázku ohľadom toho, prečo sa tak vehementne pár týždňov pred nimi bránili aplikovaniu niektorých pravidiel ich ratolesti. To, že na zahraničných univerzitách, kde som študoval ja bolo trestom za podvádzanie pri skúške vylúčenie zo skušky ako aj zo štúdia bez možnosti opätovného zápisu bolo posmešne odbité tým, že tu sme na Slovensku a tu nám takéto pravidlá netreba. Rodičia nám komunikovali to, že naše štandardy sú prehnané a zbytočne takýmto spôsobom uvažovania zaťažujeme ich deti. Ich deti nám pár týždňov predtým len komunikovali to, na čo « prišli » spolu doma s rodičmi.

To bolo také ťukanie na čelo, o ktorom si písala vo svojom maili. « Vitaj v realite », máme pravdu, ale ostaneme v tom sami. No ak dobre počítam, už sme dvaja, takže sama nie si. A je pravda, že by si asi potrebovala niekoho, kto je bližšie a s kým častejšie môžeš o tom nielen hovoriť ale aj niečo spoločné v tomto smere aj podnikať.

Za vyvrcholenie Tvojho mailu považujem pasáž, v ktorej píšeš :

Ako sa dá byť slušným človekom v tejto krajine,ak tu ľudia nemajú žiadne pozitívne vzory?? Dokonca, keď sa snažím byť spravodlivá k deckám v škole, mám niekedy pocit, že si aj tak myslia svoje… rovnako ako aj niektorí rodičia….A to nehovorím o tom, keď som napr. na maturitách na inej škole. Riaditelia majú svojich ľudí na ministerstve aj v štátnej inšpekcii… Miro, je mi z toho zle….. Mám chuť to vzdať a odísť preč z tejto krajiny….

Je to otázka, ktorú si podľa mňa kladie veľmi málo ľudí. Neviem, či je to tak, že u nás nemáme žiadne pozitívne vzory. Zdá sa mi to trochu prísne hodnotenie. Možno sa len dostávame do obdobia života, kedy už nestačí hľadar okolo seba ale na základe toho, čo sme zažili počas štúdia či počas zahraničných pobytov priniesť do svojho okolia. Že si pri tom pripadáš niekedy trochu zvláštne a cítiš sa v menšine, osamotená či tak trochu naivná je asi normálne. V každej krajine a v každej dobe to je tak. Okolie, ktoré je orientované na niečo merateľné a hmatateľné bude vždy považovať prácu učiteľov za niečo čo je odtrhnuté od životnej reality. Nie je to lukratívne povolanie a v čase, keď sa všetko relativizuje je práve povolania učiteľa jeho každodenné zodpovedné napĺňanie pohodlným terčom posmechu.

A áno: riaditelia majú kontakty na ministerstvách, úradoch, v štátnej inšpekcii. Ekonomická oblasť prešla po páde komunizmu tvrdou kapitalistickou “reformou”. Slovensko sa zaradilo do európskych a atlantických štruktúr. Štátna správa, školstvo a zdravotníctvo ostalo podľa mňa uväznené v mentalite a spôsobe uvažovania minulého režimu. Neštátne školy či zdravotnícke zariadenia si svoju dobrú povesť získavajú ťažko. A aj keď si ju napokon získajú a fungujú spoľahlivo a presvedčivo, ostanú v menšine.

Takou je aj naša škola, ktorá je cirkevná ale nepatrí väčšinovej cirkvi a okrem toho je vďaka školnému považovaná vlastne za súkromnú školu. Tak sa exkomunistickí riaditelia a školskí profesionáli z iných škôl na nás od začiatku dívali ako na niečo cudzie. Niekedy nám to povedali priamo, inokedy poza chrbát, niečo sme počuli náhodou. Ale nikdy mi z toho nebolo zle. Nie, nie je to jednoduché ale práve tak sa toto prostredie postupne mení. No ide to pomaly. Po rokoch, ktoré som strávil v školstve ako študent či ako učiteľ však vidím potrebu zmeny tejto filozofie, ale nevidím, kto by nové pohľady do školstva vnášal. Prirodzené by bolo keby tieto impulzy prichádzali z miest, ktoré to majú v popise práce. No nedeje sa to.

Asi je však potrebné vidieť, že niečo sa predsa len stalo a naše školstvo je trochu ďalej ako bolo pred 15 rokmi. Významne však zaostáva za rozvojom v iných oblastiach života.

Možno je preto pochopiteľná Tvoja chuť odísť do inej krajiny. Do krajiny, kde všetko funguje, alebo funguje o čosi lepšie. Túto slobodu samozrejme máš a ak je cenou za pohľad okolo teba trvalá frustrácia a nechuť, tak Ti to určite nikto nebude zazlievať. Len sa mi zdá, že pri odchode do inej krajiny bude pridaná hodnota Tvojho učiteľského fungovania oveľa menšia. Ja viem, ako Ťa rešpektujú Tvoji študenti aj kolegovia. Viem, že si vždy patrila medzi najkvalitejších ľudí v tíme. A som si takmer istý, že sa na tom odvtedy ako som odišiel zo školy nič podstatné nezmenilo. Viem, že Tvoje pohľady a názory sú dôležité a že sú aj očakávané. Viem, že veľa z toho, čo si v škole presadiť chcela, sa aj naozaj podarilo realizovať. Odborná učebňa, jej vybavenie, spokojní študenti a veľa iného – to je aj Tvoj úspech. Možno potrebuješ trochu oddychu, hlboké nadýchnutie, ktoré ti po hektickom období umožní získať odstup. Obráť sa na riaditeľa a hovor s ním o mžnosťi sabatického roku niekde, kde nebudeš zápasiť so sebou a s pochbynosťami, ale nájdeš inšpiráciu a nový zmysel svojej práce.

Ja si cudzinu neidealizujem. Prežil som v nej dosť času na to, aby som sa na ňu pozeral z odstupu. Od roku 1989 som prežil s prestávkami v cudzine asi toľko času ako na Slovensku. V Amerike, v Nemecku, v Taliansku vo Franúzsku a inde. Aj teraz Ti píšem vlastne z cudziny. Samozrejme je to tu iné a možno v niečom príjemnejšie. Zdá sa mi však, že vhľad, ktorý máme do systému fungovania rôznych inštitúcií na Slovensku nám umožňuje vidieť aj korupčné pozadie niektorých procesov lepšie ako niekde v cudzom prostredí. Ak však prežiješ v cudzine dostatočne dlhý čas a si kreatívny človek, možeš určite naraziť na problémy podobného charakteru, ktoré Ťa trápia doma. Aj v cudzine chýbajú pozitívne vzory, aj v cudzine je viac ľudí, ktorí sa prispôsobujú trendu ako tých, ktorí by ho formovali. Je pravda, že všeobecný štandard je v oblasti školstva trochu inde, že učitelia sú platení lepšie ako u nás ale ani tu to nie je tak, ako by si to mnohí z nich želali. Možno potrebuješ krátky výdych a je možné, že už máš dosť neustálych zmien a transformácie, ktorá neustále prebieha, ale akosi nevidno jej definitívne plody. No je to v škole možné… ?

Nemám pre Teba, milá Alena žiadnu radu. Môžem Ti len povedať, že som už pár týždňov zhrozený z toho, čo sa deje na Slovensku práve v oblasti korupcie a ako sa súčasný škandál podpíše na celkovej atmosfére v spoločnosti. Keď som si spomenul na Tvoj mail, na ktorý som tak dlho písal túto krátku odpoveď tak som si povedal, že už Ti ho musím poslať. Aj takýto kostrbatý, nedokončený, nevedecký, spontánny…

Za ten čas, čo som bol doma na rodičovskej dovolenke som sa díval na svet tak trochu z klietky. Bol som zvyknutý na ľudí, kontakty, stretnutia. Teraz som pár rokov trávil čas prevažne s mojou dcérou. Ktorú som učil chodiť, rozprávať, kakať, bicyklovať, plávať… Po čase sa zdá sa vraciam späť na Slovensko, lebo tam sme doma. Tam máme ľudí, ktorých máme radi a ktorým rozumieme. Možno sa pokúsim robiť niečo preto, aby sa tam ľuďom ako si Ty žilo lepšie. Aby sa necítili čudní, aby sa necítili sami, aby si nemuseli pripadať čudní len preto, že nekorumpujú a nenechajú sa korumpovať.

Aby sme postupne pochopili, že naše pozitívne vzory už pomaly vymierajú a je tak trochu na nás, aby sme sa nimi stávali. V úlohe otca medzičasom už druhej dcéry som si práve toto uvedomil. No a asi ťažko nájdem iné povolanie, kde túto výzvu prežíva niekto viac ako učiteľ mladých a dospievajúcich ľudí. Moja rada je preto takáto : Buď sama sebou, nezľavuj so svojich nárokov na seba ani na študentov, sem tam si vycestuj na miesta, kde načerpáš novú energiu, stretávaj sa s ľuďmi, ktorí ťa majú radi a nepovažujú Ťa za čudnú. Normálne je to čo robíš Ty. Normálne je nekorumpovať, nekradnúť a nenechať sa korumpovať a okrádať. Normálne je byť zodpovedný a poctivý. No a sem tam môžeme čo nevidieť zájsť aj na kávu a prehodiť o tom pár slov aj osobne. Budem sa tešiť.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť