Predchádzajúci článok bol venovaný hinduizmu. V kolíske hinduizmu, však vznikol aj iný nábožensko-duchovný systém, a to buddhizmus. Ak by sme sa snažili v buddhizme nájsť prvky „náboženského narcizmu“, tak by sa nám to asi nepodarilo. V tomto eticko-náboženskom systéme totižto úplne chýba priestor pre náboženské prenasledovanie alebo vojny. Buddhistické učenie celé storočia pôsobilo v Ázii ako humanizačný prvok, aj keď v jeho dejinách sa možno objavili menšie lokálne konflikty spojené so šírením a vznikom viacerých škôl a siekt. Nikdy však spory v otázkach viery neprerástli v masové prejavy náboženskej intolerancie a otvoreného násilia.
Podľa tradície samotný Buddha žiadal, aby sa jeho nasledovníci riadili jeho radami a overovali si jeho učenie v praxi. Nechcel, aby sa z jeho myslenia stalo jedno fanatické náboženstvo, ktoré velebí idoly. Buddha vôbec neuvažoval o nejakej „Najvyššej bytosti“, pretože sám bol agnostik. Nevyžadoval od svojich prívržencov výlučnú vernosť, ako to robia iné monoteistické náboženstvá a jeho učenie nepozná žiadne prikázanie, ktoré by sa podobalo židovsko-kresťanskému „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“.
Nie sú dokonca ani predpísané obrady a rituály, ktoré by mal pravý buddhista vykonávať. Buddha si uvedomoval nebezpečenstvo slepej viery a vo svojom učení neustále zdôrazňoval potrebu tolerantnosti a znášanlivosti. Laickým vyznávačom tak ponechával voľnú cestu k tradičným bohom a kultom, čo sa odzrkadlilo aj v šírení samotného učenia, ktoré preniklo do iných oblastí a kultúr, bez násilia a s veľkým úspechom.
Príkladmi sú Čína, kde buddhizmus na seba nabalil prvky čínskej filozofie (v Číne sa buddhizmus stal jedným z trojice „veľkých právd“, pričom tie druhé dve sú konfucianizmus a taoizmus) a Japonsko, kde bol úspech buddhizmu spojený s importovaním šintoistických zásad do buddhistickej vierouky. Humanizmus buddhizmu vychádza aj zo základných pravidiel tohto učenia, ktorým dominuje etické pravidlo neubližovať živým tvorom, nevynímajúc človeka.
E. Fromm vidí pravú príčinu humanity a tolerancie buddhizmu v tom, že buddhizmus si stanovuje základný cieľ prekonať vlastný narcizmus a dospieť k uvedomeniu si svojej konečnosti a smrti. Životné ciele podľa buddhizmu nebudú splnené, ak vychádzajú z túžob, ktoré sú len zdrojom utrpenia a znovuzrodenia. Podľa Fromma jedine buddhizmus hlása a žiada od svojich nasledovníkov vzdanie sa ilúzií o nezničiteľnosti svojho vlastného ega.
Buddha bol tak možno prvým hlásateľom aktívnej lásky k blížnemu, čo síce deklaruje aj židovsko-kresťanská tradícia, no dejiny dokazujú, že pri šírení svojich náboženských ideí sa židovskí a kresťanskí veriaci často uchýlili aj k intolerancii a páchaniu násila na iných. Podľa H. Kunga mystické náboženstvá (hinduizmus, buddhizmus, taoizmus) majú k tolerancii bližšie než náboženské systémy profetického a monoteistického charakteru, kde prorocké slovo božie, vôľa po rozhodnutí, vedie deliacu čiaru medzi poslušnými a neposlušnými, vyvolenými a nevyvolenými a nakoniec medzi spasenými a zatratenými.
Odporúčaná literatúra:
Kung, H.-Bechert, H.: Křesťanství a buddhizmus
Fromm, E.: Lidské srdce, jeho nadání k dobru a zlu
Eliade, M.: Dejiny náboženských predstáv a ideí
Neumann, K.E.: 21 řečí askety Gótama zvaného Buddha
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments