5. Bez práce nie sú euráče ani v Paríži (malá sociologická štúdia)

By Diáda
7. augusta 2009

Nemyslite si, že v Paríži žijú len povaľači, čo filozofujú pri káve alebo patlajú krásu na plátno. Si predstavte, že ja som tam videla ľudí i pracovať. Áno, je to možné, presne ako u nás.
Len čo som našla svoj hotel, natrafila som na prvú vzorku – slečnu recepčnú. Práve žehlila uteráky a tak som na ňu vybalila svoje dva kolty, co byli proklatě nízko v kufri, teda Angličtinu pre samoukov a ošúchaný slovníček so slovíčkami z gympla. Brepcem teda na fešandu niečo ako „helou, áj hev reservejtid tú rúmz“ a ona na mňa „na aké meno, prosím?“
Kukáte, čo? Vidno, že sme v únii, už o nás vedia a učia sa pre istotu po slovensky, keby tie ich bulváre náhodou začali po dôchodkovej reforme obliehať aj slovenskí dôchodcovia. Kto neverí, nech si ide…
… ale no, však nechoďte všetci preč, priznám farbu. Hotelík sotva na pár krokov od centra vlastní Slovák ako repa a je nad slnko jasné, že lukratívne miesta recepčných obsadil svojimi rodnými. Akurát chyžné a údržbár boli počernejší, ale veľmi milí, a tak, keď sme sa ráno vymotali so zalepenými očami z izby, vykrikovali sme po sebe bonjour, madame ako starí známi. Hotely sú v Paríži pomerne drahé, ak trváte na bežnom slovenskom hotelovom štandarde alebo nedajbože luxuse. Tento by síce nevyhral prvú cenu za zariadenie a rozlohu, ale za tých 55 euro za noc sme sa dvaja vyspali celkom dobre aj na staršej posteli. Jediné riziko úrazu hrozilo v umývadlosprchozáchode, no slovač odchovaná v paneláku pražského typu, by ho aj tak považovala za neprimerané veľkú. S ohľadom na moju už raz spomínanú fóbiu však hotelu Moderne du Témple dávam veľké plus za existenciu mäkkého toaletného papiera, uterákov a mydla.
Som hnusná? To som nechcela… pretože z izby som mala takýto nádherný priam impressionistický výhľad vyvolávajúci zásadnú otázku, na ktorú doteraz hľadám odpoveď:
Prečo z každej strechy trčí päť-šesť komínov a z nich ešte ďalších päť-šesť rúr? Nestačil by jeden komín s jednou rúrou?

Keď som pozdraviac chyžnú každé ráno vybiehala na ulicu, ovanula ma zvláštna vôňa. Nikdy by som nebola verila, že nejaké mesto môže voňať. Väčšina veľkých miest smrdí vyprážane, kanálovo či smogovo, ale Paríž fakt vonia. Nie je to nič, čo by ste vopchali do fľaštičky a predávali v parfumérii, ale bolo to príjemné a vôbec.. iné.
Tak teda smelo do ulíc veľkomesta…

Idúc po ulici často zakopnete o bezdomovca kombinovaného so psom (a obávam sa, že obaja sú omámení nejakou drogou) alebo sochou (tá zdrogovaná väčšinou nie je).

Ja neviem, všade naokolo počujem, ako je na tom západe všetko tip top a že to len u nás je na chodníkoch a cestách bordel a špina. Bordel a špina bola aj tam, hlavne v úzkych uličkách mimo najnavštevovanejšieho turistického centra a asi teraz budem veľmi protivná, keď poviem, že si bolo treba dávať veľký pozor na psie hovná (ja sa tým chúďatám psím nečudujem, viac trávy sa dalo nájsť u tých bezdomovcov ako na zemi a ich páni určite nebehali s vrecúškami a lopatkami).. A ešte voda, samá voda. Okolo obrubníkov tiekli nekonečné prúdy vody, odniekiaľ vytekali a niekam smerovali. Musím sa priznať, že ma to celkom prekvapilo, lebo často podliehame chimére, že toto sa môže stať iba u nás. Mala som sto chutí zavolať vodárne, že im prasklo potrubie, ale asi by na mňa kukali a klopkali si prštekom na čelo, že čo chcem (najmä, ak by som poruchu hlásila po slovensky, v únii zas nie sme až tak dlho).
Tak, ale som im dala!

Ako prvého zaručene stretnete čašníka. Však viete, mesto kávy, mäkkých croissantov a veľkých polmetrových bagiet, ktoré obhrýzate sediac pred kaviarňou, lebo treba vidieť, čo sa na ulici deje.

Tí zvedavejší môžu samozrejme vliezť i dnu, pretože interiér býva oveľa väčším estetickým zážitkom. Priznám sa, sedela som v kadečom, ale ani raz sa mi nestalo, žeby sa na seba kaviarne podobali, každá bola iná, originálna a osobitá, dokonca i tie, ktoré nestáli niekde uprostred turistického šialenstva, ale v zapadnutej uličke nejakej zapadnutej štvrti na periférii.

Raz darmo, vysedávanie pri káve a novinách má svoju atmosféru.
A ešte niečo. Zazdalo sa mi, že väčšinu obsluhujúceho personálu tvorili muži, starší, mladší či v zrelom veku. Kuchári, čašníci, pekári i predavači… Hádam nikoho neurazím, ale u nás máva zdravý dospelý chlap bez zamestnania väčšinou mindrák z toho, žeby mal predávať v supermarkete alebo upratovať kancelárie. Nebite ma, veď vravím, že väčšinou, vás sa to netýka…

Ku káve samozrejme patria nejaké noviny alebo časopis. Výber je podobne rozmanitý a zároveň jednotvárny ako u nás. Keď totiž umrie Jackson, hádajte, kto sa objaví na titulke 99 % tlačovín vrátane Francúzskeho rybára? Hádate správne, kapor to nebude (hoci tá podoba sa nezaprie… ale o mŕtvych len dobre, nakoniec, na Thrilleri a materskom mlieku som vyrástla).
V každom prípade som s radosťou na týždeň oželela spoločnosť nášho premiéra na stránkach tlače aj s jeho srdcervúcimi apelmi na profesionalitu novinárov, pretože francúzskym pisálkom to nervy netrhá a veľmi pochybujem, že tušia, who is that man. Zato ujov a tety v novinových stánkoch majú srandovných:

Ak máte chuť na nejakú zdravú zeleninku, môžete si u nočnej mory európskeho hygienika kúpiť nefalšovanú kukuricu opečenú na čomsi, čo má súdkovitý tvar a dieru v spodnej časti. V tej diere horí večný oheň polievaný čímsi tekutým z podozrivo vyzerajúcej plastovej fľaše. Predavač a opekač v jednej osobe nemá registračnú pokladnicu a netešte sa ani na informáciu o obsahu minerálov, či o energetickej hodnote produktu. O tom, že nemá vlasy zabezpečené proti vypadávaniu, ani nehovorím.

Spomínala som už, že Paríž je mesto, ktoré húka? Sirény, húkačky, blikačky… čakáš, že sa uprostred križovatky udeje hlavná scéna z filmu Mission Imposible a ono zatiaľ nejaká čierna limuzína strašne rýchlo potrebuje na záchod… alebo si hasiči potrebujú vybehnúť od ohníka na malú desiatu (fakt tam na tom smetiaku mali rozložené žemle a keksíky a žuli, ale poviem vám, baby, vyzerali do jedného taaaaak mužne, proste žiadne tintítka, hm) :

Veľmi obľúbeným povolaním je obsmŕdač. NIektorí obsmŕdači sú platení lepšie a iní horšie, podľa toho, pri akej budove obsmŕdajú. Tento napríklad obsmŕdal pri Invalidovni (ten názov je dosť nechutný, ale skúste niečo povedať Francúzom, hneď na vás uvalia nejaké embargo alebo vám zadržia lietadlo na letisku):

Takíto obsmŕdači sú tase dosť nebezpeční, sotva sa zastavíte pri stojane s menu, vďaka ktorému zistíte, že medzi stavom vašej peňaženky a cenovkou pri predjedle vznikol pomer 1:2, už vám pchajú do gágora Cuisses de grenouille či Sole meuniére (budem vás naťahovať alebo nie? To prvé sú žabie stehienka s cesnakovým maslom a to druhé vyprážaný morský jazyk s maslom).

Však to teraz vyzerá, že som fajnšmeker a že všetky tieto pre niekoho lahôdky a pre niekoho príšernosti, som aj ochutnala? Veru nie, v oblasti žrádla bývam strašný suchár a konzervatívec a okrem toho, zjesť žabku Kvákalku, ktorá mi v detstve robila spoločnosť počas dlhých zimných večerov… čo by povedal jej kamoš krtko, ha? Jedla som kura a zeleninu… ale aby ste nepovedali, že leziem do Paríža a nie som ochotná sa prispôsobiť, obetovala som sa v oblasti tekutej, dva decilitre vínka som si veru k večeri vždy dala a je fakt, že také Bordeaux… eňo ňuňo… normálne som si odpustila aj kolu, ktorú si niekedy v návale šialenstva dávam ku červenému a za ktorú ma môj príbuzný someliér vždy švacne poza uši.

K dobre plateným obsmŕdačom patrí aj pracujúca inteligencia zarábajúca prašule v kancli niekde na ulici Champ-Élysées, avšak prachy neprachy, s cigaretkou musia von rovnako ako upratovačky:

Ak raz vyhrajete v lotérii strašné bohatstvo alebo zbalíte Rezeša, rezervujte si ubytko práve tam alebo na ulici Rue de Rivoli (len čoby kameňom dohodil z Louvru). Potom si budete môcť vychutnať scénu, v ktorej hodíte kľúče od Lamborghini livrejovanému fešáčikovi a on vám ho nežne zaparkuje niekde, kde je pre hostí vstup mimoriadne spoločensky nevhodný (určite by ste tam chytili plebejské maniere a začali si nedajbože nosiť kozmetický kufríček sami, jááj, hotová Sodoma Gomora).

Týchto obsmŕdačov som načapala v lunaparku v Tuilerijských záhradách. Pravdepodobne zachraňovali občanov pred útokom nebezpečných zmutovaných príšer v dome hrôzy alebo pomáhali deťom nasadnúť do labute, neviem, v každom prípade som ich videla schádzať z retiazkového kolotoča a vyzerali mierne zmätení. Keďže aj títo boli veľkí štramáci, NATO im rado odpustí malý prehrešok v rámci plnenia svojich vojenských povinností.

A teraz vážne varovanie pre všetkých workoholikov na dovolenke. Zavrite mobily do trezoru, notebooky zverte do úschovy svojim manželkám (ešte predtým nezabudnite vymazať všetky kompromitujúce fotky s polonahými prsaňami na jachtách) a kolegom, čo ostali v práci, nalejte do minerálky niečo na vyvolanie dočasnej amnézie v tej oblasti mozgu, ktorá obsahuje informáciu o mieste vášho pobytu. Neveríte, že ide o vážnu vec?
Ukážem vám teda niečo veľmi veľmi veľmi veľmi strašné. Slabšie povahy a deti do osemnásť rokov v ich vlastnom záujme odpracte do kuchyne, môžu zatiaľ umyť riad alebo prichystať vhodné sedatívum.
Ani ja nemám veľmi rada v rámci rôznych kampaní bilboardy s nenarodenými plodmi alebo nádormi na krku, ale tu hrozí naozaj vážne nebezpečenstvo, že inak solídny a vzdelaný človek skončí v delíriu možno aj takto: