Muriel Barbery: S elegancí ježka

muriel-barberyUž ste niekedy sledovali, s akou eleganciou sa pohybuje jež? Nemyslím teraz vás, ktorí si s ježkom spájate množstvo bĺch a škody na motorovom vozidle spôsobené nesprávnym uhýbacím manévrom na ceste. Ani vy, ktorí ste ježka videli akurát v kreslenej rozprávke s nevyhnutným jablkom na pichliačoch, nie ste vhodným kandidátom na to, aby ste pochopili názov chutnej knižky francúzskej spisovateľky Muriel Barbery.

Skôr ako začnem, čestne vyhlasujem, že ako dieťa som čitateľský denník zvyčajne odpisovala od spolužiaka Rasťa, no od tých čias som o niečo zmúdrela a knihu, o ktorej píšem, som naozaj prečítala (nemyslite si však, že som bola v tých časoch nejaký egoista, na revanš som Rasťovi jeho denník nadpísala ozdobným písmom a vymaľovala voskovkami, pretože on mával z výtvarnej trojku).
Renée je asi päťdesiatročná domovníčka. Býva v jednom parížskom dome plnom vysokopostavených či bohatých snobov, ktorými pohŕda, pretože napriek svojmu vzdelaniu a pôvodu dávajú čiarku do vety tam, kde by ju dávať nemali a robia z nej vražednú zbraň.
„Renée je zvonku obrnená ostňami ako poriadna pevnosť, ale vnútri je rovnako ušľachtilá ako ježe, to sú totiž neprávom prehliadané zvieratá, plaché a samotárske, a pritom strašne elegantné.“
Potom tu máme Palomu, výnimočne inteligentné dievča, ktoré svojím dvanásťročným rozumom prišlo na to, že život je pekná fraška bez zmyslu a keďže to aj tak nemá cenu, chystá sa zapáliť byt svojich rodičov a skončiť svoj život:
Urobím to, keď nikto nebude doma, evakuujem mačky a dám vedieť hasičom, aby neboli ďalšie obete, potom si vezmem tabletky na spanie a v pokoji si pôjdem ľahnúť do matkinej izby.“

Už na začiatku sa dá predpokladať, že tie dve si navzájom časom prídu na chuť, ale tento vedomý koniec vôbec knižke neškodí, autor si totiž s koncom aj tak robí čo chce. Prezradím len toľko, že záver je mierne romantický, trochu dramatický a ľudsky oslobodzujúci.
Text je od začiatku do konca prešpikovaný vtipnými metaforickými vsuvkami, ktoré vo mne vyvolávali počas čítania rozkoš a spôsobovali, že sa tých tristo strán nedá prečítať na jeden šup, ale ich treba vstrebávať postupne, kúsok po kúsku, aby tie chuťovky v hlave dozneli. Mala som to šťastie, že som si knihu pribalila do batožiny cestou do Paríža, kde bol zážitok z čítania ešte viac umocnený vôňami, ktoré toto mesto ponúka. Čo viac si môže čitateľ želať? Chápem však, že nie každý takúto výnimočnú možnosť má a aj v mojom prípade to bola skôr náhoda ako zámer. Vrátim sa teda ku kráse slova…

Renée hrá dobrovoľne dlhé roky pred ostatnými hru na duchom málo obdarenú domovníčku a aby neprezradila, že je vášnivou konzumentkou Anny Kareniny a podobných zhýralostí, používa sofistikované metódy. Napríklad v úvode hovorí:
Mám nevídané šťastie, že som domovníčkou v prepychovom dome. V nejakej knižke sa hovorí, že domovníčky sa neprestajne pozerajú na televíziu, zatiaľčo ich mačky spia a na chodbe musí byť cítiť vývar z hovädzej polievky, kapustnica alebo domáce ragú. Ponižovalo ma, keď som tie odporné jedlá musela variť a tak mi prišlo vhod, keď pán de Broglie z prvého poschodia vyhlásil, že ide o plebejské prežitky, ktoré treba dostať preč z verejného života. Bola to pre mňa veľká uľava, ktorú som naďalej skrývala pod pláštikom nútenej poslušnosti.“
Je jasné, že musí prísť niekto, kto jej mimikry odhalí…

Autorka vkladá obom ženám do úst myšlienky, ktoré sú naozaj originálne, cítiť z nich veľkú lásku k umeniu a špeciálne k jazyku, čo vo mne vyvoláva vždy veľký úsmev, keď sa v pominutí mysle náhodou pozriem do našich novín a čítam v nich reakcie na snahu držať slovenský jazyk v medziach poslušnosti poslancami, ktorí často nevedia ani skloňovať a časovať. No posúďte sami, či toto nie je geniálne:
„Jazyk, ono bohatstvo človeka, a spôsoby jeho používania, onen výdobytok ľudského spoločenstva, predstavujú posvätné diela. Môže sa v priebeahu času vyvíjať, meniť a miznúť v zabudnutí či opäť sa narodiť, niekedy sa dokonca ich zmena stáva zdrojom bohatšieho prejavu. Nič to však nemení na skutočnosti, že ak chceme pravidlá tejto hry a premeny akceptovať, musíme sa im najprv úplne podriadiť. Vyvolení členovia spoločnosti, ktorých osud vyňal z rolí svojich služobníkov (ktoré sú určené chudobným), sú vysielaní na misiu s dvojakým cieľom – obdivovať a rešpektovať krásu a bohatstvo jazyka. Ak teda pani Pallieresová nevie používať interpunkciu, je to rúhanie o to väčšie, že skvostní básnici narodení v páchnucich prívesoch a špinavých slumoch túto blahoslavenú interpunkciu oslavujú pre jej Krásu.
Bohatí ľudia by sa mali starať o Kr
ásu. Inak si zaslúžia smrť.“

Alebo Palomin metodický rozbor spôsobu výučby jazyka v škole možno smelo prečítať budúcim učiteľom na našich pedagogických fakultách:
„Francúzština s pani Maigreovou sa skladá zo sústavy niekoľkých technických cvičení. S ňou by si človek mohol začať myslieť, že všetky texty boli napísané iba preto, aby sme v nich mohli označiť postavy, rozprávača, miesto, zápletku, čas príbehu, atď. Myslím, že jej nikdy v živote ani nenapadlo, že text je napísaný hlavne preto, aby ho niekto čítal a aby vzbudil v čitateľovi nejaké emócie. Predstavte si, že nám napríklad nikdy nepoložila otázku, či sa nám knižka páčila. A pritom je to jediná otázka, ktorá dáva zmysel skúmaniu úlohy rozprávania alebo stavby príbehu…
A keď sa dnes Achilles opýtal, na čo nám tá gramatika vlastne bude, odpovedala, že gramatika slúži na to, aby sme vedeli dobre hovoriť a písať. Hovoriť adolescentom, ktorí už dávno hovoriť a písať vedia, že gramatika je práve na toto, to je ako by ste niekomu vysvetľovali, že si musí naštudovať vývoj WC v dejinách, aby sa naučil dobre vykonávať veľkú a malú potrebu. Mala by nám radšej na príkladoch ukázať, že keď vieme správne utvoriť všetky slovesné tvary, uchráni nás to pred veľkými hrúbkami, vďaka ktorým by sme sa museli pri nejakej spoločenskej udalosti hanbiť. Alebo sa nám môže hodiť pri písaní pozvánky na tanečnú zábavu do Versailles vedomosť o zhode prídavného mena s podstatným a potom sa nám nestane, že vetu začneme slovami Drahý priatelia…

Čo mi na knihe trochu nesedelo, je Palomino vyjadrovanie. Skúšala som sa odosobniť od faktu, že síce mám doma dieťa podobného veku, ktoré je inteligentné v rámci normy a že geniálne deti pravdepodobne budú rovnako premúdrelé ako Paloma, ale v tomto si neviem pomôcť, pripadá mi to tak, akoby autorka chcela všetko, nad čím rozmýšľa, vtesnať do textu a na postavu domovníčky bolo toľko myšlienok už priveľa. Viete si, napríklad, predstaviť pred sebou šiestaka základnej školy v rozkvete puberty, ktorý vraví toto?
„Žijeme vo svete, kde vládnu slová, kde je najviac cenená schopnosť pekne hovoriť. To je strašné, lebo v podstate sme len primáty naprogramované na to, aby sme jedli, spali, rozmnožovali sa, dobývali a bránili svoje teritórium. A tí, ktorí s v tomto smere najlepší, budú vždy podriadení ľuďom, ktorí vedia pekne hovoriť, ale pritom nie sú schopní ubrániť svoju záhradu, uloviť zajaca na večeru alebo úspešne počať potomstvo. Žijeme vo svete, v ktorom vládnu slabí. To je obrovská nespravodlivosť voči našej zvieracej podstate. Je to určitá forma perverznosti a hlbokého rozporu.“
Ja som jednoducho v dvanástich rokoch takto nerozmýšľala a tuším s tým mám problém aj teraz, keď som už veľká. Je zas ale fakt, že sa nechystám spáchať samovraždu takým „dokonalým“ spôosobom (a ten bol vlastne nakoniec prejavom jej detinskosti, a nie zúfalstva či depresie). To však vravím len preto, aby reč nestála a nevyzeralo to tak, že som ku knihe Muriel Barbery S elegancí ježka absolútne nekritická, lebo je fakt, že tých tristo strán si vyslúžilo moju veľkú poklonu.

Keďže nie som beštia, ktorá prezrádza vraha v detektívke dopredu a výsledok futbalového zápasu v zázname odo mňa nedostane ani najväčší nepriateľ, nepoviem vám, ako to dopadlo. Možno vás však navnadím takto:

a) obstarajte si ku knižke balíček hygienických vreckoviek (odporúčanie len pre citlivejšie duše),
b) možno si predstavíte Japonca aj inak ako s fotoaparátom na krku, dokonca si jedného aj obľúbite,
c) kniha obsahuje jedno z najkrajších vyznaní lásky, aké som kedy počula: „Môžeme ostať priateľmi. Alebo čímkoľvek budeme chcieť.“
d) Paloma sa vybodne na samovraždu, ani podpaľovať sa nebude,
e) nie je nutné, aby boli všetky medené ozdoby v dome čisté za každú cenu,
f) svoj osud môžeme zmeniť kedykoľvek, ale niekedy je lepšie začať skôr ako v päťdesiatke (dokonca tak urobila aj samotná autorka knihy – mimoriadny úspech románu jej umožnil splniť si dávny sen a presťahovať sa aj s manželom do Kjóta v Japonsku, milé, nie?)

Šupito presto čítať, priatelia.

Poznámka prepytujem recenzentky:
Čítala som to v českom preklade, ale na trhu je dostupný aj slovenský (Pichľavá elegancia). Ľudia však vravia, že som urobila dobre.

Prečítajte si aj druhý pohľad na knižku

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť