Dejiny ženy – úvod

Keď som prvýkrát prišla do mesta, dostala som strach z veľkého, zastavaného priestoru. Ulice boli prázdne, na semaforoch sa menili svetlá, zastavovali auto ktorým som sa viezla. Potom ho veľkoryso púšťali, aby sa rozbehlo. Ľudia boli niekde schovaní, niekto ich uväznil v rozsiahlom priestore. Prekážala mi absencia výhľadu. Viete, takého, na aký som bola zvyknutá, aký som v predošlom bydlisku ľahko vyhľadala, ak som mala potrebu. Chýbala mi tá možnosť pozrieť do diaľky a nevedieť definovať ten najvzdialenejší bod. Tu bolo všetko priveľmi jasné a definitívne. A keď sa ľudia vyvalili do ulíc a pristihli ma na mojej ceste, mala som pocit, že ma prišli privítať. Že sa unúvali a došli pozrieť na moju zúfalosť.

Obľúbila som si rieku, ktorá pretekala mestom. Najskôr mi prekážala a vadil mi spôsob, akým rozdeľuje priestor. Netaktne definovala hranicu, ľudia ju brali za hotovú vec, ako niečo večné, nemenné. Chodila som sa na ňu pozerať. Nebol to obdiv, ani úcta, snažila som sa spriateliť. Ona bola príčinou prázdnoty mesta, ktorú som až neskôr prijala. Nevydržala ani sekundu bez zmeny. Nebolo čo si z nej pamätať, žiaden detail, iba pocit pominuteľnosti v rýchlom slede. Tak plynul i život. Vždy v nezastaviteľnom tempe, vždy len jedným smerom. Mnohé bral a neskúmal, či je to dôležité, či to nebude chýbať.

Narodila som sa na samote, kde žili moji rodičia. Ale nebola to taká samota, ako si myslíte, to len ten dom tam stál osamote bez ulíc a ďalších domov. Nikdy tam nikto nebol sám. Vždy tam bolo plno, a všetci boli v neustálom pohybe. Vo svojich detských predstavách som si tak vykreslila svet, že jediný kto na ňom existuje sú moji blízky okolo mňa. Že v celom svete existuje len ten náš dom. Tie jeho hrubé hlinené múry a slamená strecha. Sebestačnosť našej existencie bola bez obmedzenia. Všetko sme si dorobili a nič sme nepotrebovali od nikoho. Mama tkala látku, farbila a šila oblečenie, piekla chlieb. V malej záhradke pestovala bylinky na všetky neduhy, ktoré nás tam mohli postretnúť. Chovali sme kravy, mali sme mlieko i maslo. Tucty oviec, kozy, sliepky a zajace. Vedľa kôlne na drevo stál včelín. Mali sme všetko, neexistovalo nič, čo by moju ilúziu narušilo. Až keď som bola väčšia, pripustila som drobné úľavy mojej fantázii. Pripojila som k nej dedinu v údolí a hlasy spevákov a moderátorov, ktorý zneli z malého rádia na okne. Nie, nevnímala som tragicky, že to nie je tak ako som si vysnívala, len som možno o niečo opatrnejšie vstupovala do iných svetov ako ten môj rodný. Tak to bolo aj s tým veľkomestom.

Až po čase, mi došlo, že do toho mesta patrím, že som sa s ním zžila. Raz sa ma v meste opýtala akási cudzia pani, ako sa dostane na trhovisko. A ja som jej ukázala, ako tam ísť a ktorá cesta je najkratšia. To bolo dávno, čo som radila zablúdeným, tým, ktorí  majú svoj cieľ a kráčajú k nemu nesprávnou cestou. Dávno. Dnes už je všetko inak, kalná voda strhla všetky dni do seba. Rozpustila ich, zmazala rozdiely, aby si nekonkurovali v zabudnutí. Všetko bolo zrazu niekde za chrbtom a pred sebou som mala dni, ktoré ma omínali a ja som ich tlačila pred sebou.

  • Digg
  • del.icio.us
  • Facebook
  • Google Bookmarks
  • LinkedIn
  • Technorati
  • email
  • PDF
  • Print
  • RSS
  • Twitter

Odporúčané články:

Pripraviť sa, pozor, páľ! alebo Výchova podľa Corsa
Indiánska večera

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments



pošli na vybrali.sme.sk Ak sa vám článok páčil, môžete mu dať hlas na Vybrali SME



Optimization WordPress Plugins & Solutions by W3 EDGE