Diskutujme o knihách

Dlho som sa nezamýšľal o knihách a po pravde mi to aj dosť chýba. Nemáte chuť zobriať si koláč, zaliať čaj a rozprávať sa o knihách? Koľko toho čaju by sme popili, koľko koláčov by sme pojedli. Mne to príde ako nedeľná škola. To mi príde na um Robert Fulghum a Mark Twain. Obaja vnímali nedeľné školy tak trochu inak. Ja to vnímam ako, že si doprajem niečo dobré na obed, napríklad špenát a zemiakové knedle, moravského vrabca a karamelové pivo. Júj, až som dostal chuť na Březňák. A potom by sme vzali deku, čaj, koláče a iné dobroty a šli diskutovať o knihách. To je moja predstava nejakého pekného nedeľného popoludnia. Dnes mám iný program, ale niekedy by som si čosi také vedel predstaviť.

Je literatúra predmet v škole? Nebudem vám rozvádzať slovo, že liter je písmeno a podobne. Prichádza mi na um otázka, čo si myslíte o slove literatúra. Rád by som upozornil, že sa bavíme o beletrii, nie o literatúre ako takej. Isteže literatúra v širšom význame znamená všetko. Od firemnej literatúry, cez bibliografické popisy, KBT, chýbajúca knižnica vo PHP frameworku a ja neviem čo všetko.

Literatúra ako taká je pre každého dôležitá. Aj pre tých ľudí, čo nečítajú knihy. Existuje skupina ľudí, čo knihy nečíta, ale píše si len zápisky najdôležitejších fráz, ktoré sa vyskytujú v rozhovoroch. Sú ľudia, ktorí čítajú len preto, aby mali šajnu o tom, kto bol Raskoľnikov, čo napísal Karl May a podobne. Sú takí, ktorí pozerajú filmy a už si automaticky myslia, že prečítali knihy. A to nemyslím tak, že sa im vysmievam, ale ako nejakú ich vieru. Pretože život nie je o ničom inom, iba o tom, v čo veríme. A taktiež tú vieru nemám zameranú náboženský, ale vnútorne. (To mi príde ako keď mi niekto písal na biblioterapiu, že je to veda o biblii.)

 Čo sa týka samotných kníh, je dôležité dostať sa k nim. Ukazujú nám veľkú hodnotu a sú príjemným médiom. Mnoho ľudí hovorí o tom, že internet nahrádza knihy. To by som veľmi nesúhlasil. Už len pre zopár vecí. Čo sa týka interentu, láme sa nám doba v prijímaní textu. (Aj v informáciách, ale to nie je mojou intenciou.) Samotná možnosť internetu nám ukazuje iné možnosti práce s textom. Napríklad prichádza nejaký literárny žáner ako „online kniha“. Vezmime si napríklad to, že sme skupina dvoch, troch ľudí, čo chcú napísať knihu. Píšeme ju v google docs a prichádzajú na rad geniálne veci. Napríklad niekto píše text a ten druhý mu do toho zasahuje a robí mu poznámky. A bolo by zaujímavé dozvedieť sa ako to prijíma čítateľ. Použijem príklad a farebne vyznačím postavy. (Inak je to príklad z Mashu.)

 Jano šiel do obchodu pre 6 plechoviek fazulí na večeru. Keďže je ešte malý a bojí sa, aby si nezlomil čungy, donesie naraz iba dve plechovky. Koľkokrát sa musí vrátiť, aby jeho vďačná mať uvarila dobrú a chutnú večeru? Počuj, ale to je blbosť! Čo je to za rodinu, čo kŕmi deťmi fazuľou! Náhodou mne fazuľa chutí! Keď som sa šiel zasnúbiť, navŕtal som do konzervy fazule zásnubný prsteň a moja družka sa ním skoro zadusila. Ak už toto nie je láska, ja neviem, čo je. Asi budem fakt teoretik.

Teraz sa ľudia začnú hádať. O tom, že život je predsa o inom ako o fazuli, že mal niečo iné urobiť, že ľutuje tú ženu. Nikoho nezaujíma to, že nejaký Janko by si nohy dolámal, keby si neviem koľko plechoviek vzal naraz. Ľudia sa začnú doberať, chytať sa za slovíčka a ja neviem čo všetko robiť. Netuším, čo by to spravilo s čítateľom. Jeho predsa zaujíma ten príbeh. To mi príde taký príbeh, ktorý mi hovoril kamarát. Ževraj sa prechádzal pražským Sherwoodom a nejaké deti vykrikovali na bezdomovca hanlivé výrazy. Tak reku, že čo on na to. Kamarátova odpoveď bola, „A čo ja som mal čas sa venovať tomu ďalej?“ To je niečo ako nedoknčený príbeh.

Ďalší dôvod, prečo interent nikdy neprekoná knihy je podľa mňa v akomsi prijatí textu. Ak chcete, pokojne to napíšem, že v recepcii textu. Knihy čítame po písmenách, vraciame sa k nim, robíme si poznámky, druhých ľudí zo snov budíme a hovoríme im, čo napísal G. B. Shaw alebo ja neviem čo. Kniha je pre človeka hrozne dôležitá, je to ako nejaká končatina, ktorá mu chýba. Sú autori, ktorí v nás zasadili stromy. Však čítať Tolkiena nie je nič iné ako sa štverať po stromoch a tešiť sa z listov, čo vyrástli. Ten proces sa odohráva v našom vnútri.

Texty na internete skenujeme. Internet používame informačne. Zväčša nečítame texty, ale hľadáme a to je základný rozdiel. Isteže je internet určený pre zábavu. Sú ľudia, ktorí majú prilepené ksichty na monitore a čítajú o dušu. Ale nikdy obrazovku hladiť nebudú, nikdy sa nebudú s písmenami hrať a nikdy ju nebudú voniať.

Prichádzajú mi na myseľ ďalšie otázky. Literatúra je rozdelná do niekoľkých skupín. Sú historické romány, scifi, romantika, súčasná literatúra a ja neviem čo, humor, klasická literatúra a čo ja viem čo ešte. Potom jestvuje literatúra pre ženy. Povráva sa aj čosi o tom, že je literatúra pre mužov.

Literatúra pre ženy sa vníma ako literatúra, ktorá je milostná. Povráva sa, že ženy tú literatúru čítajú, pretože sú viac citlivé a ja neviem čo. Ja neviem, prečo to čítajú a je mi to aj vcelku jedno. Sú však ženy a ja ich poznám oveľa viac, ktoré čítajú úplne iné veci. Skôr by som to nazval tak, že literatúra pre ženy je len marketingový nástroj, pretože obchodník predpokladá, že ženy radi čítajú o milostných, poloerotických, ba až erotických dobrodružstvách. Isteže, chlap by sa mal zachovať tak, že by taký paskvil do rúk nevzal, pretože pre neho je to niečo horšie ako mor.

Čo literatúra pre mužov? To neexistuje. Teda, ak sa hovorí o literatúre pre mužov, tak sa myslí, že ide o nejakú knihu o automobiloch, o nejakých záhradkách, o nejakých majstroch pre seba a ja neviem čo. No neviem ako chlapi ostatní, ale ja som taká holota, že mnoho vecí robím bez návodov a potom mi počítač hlási, že si musím zmeniť operačný systém.

Čo je základný rozdiel medzi tým? To, akože ženy čítajú len beletriu a chlapi len literaútru technickú alebo ako to nazvať. A keď sa hovorí o chlapoch a o beletrii, začne sa hovoriť o scifi, fantasy a detektívkach.

 Ja neviem, idem si prečítať Nilsa Holgerssona. Ako to vidíte vy?

Pôvodne publikované na BookFan