Pamätám si na jedno nezbedné dievča. Hovoril som jej, že mi kradne úsmevy. Ona mi zasa tvrdila, že jej ich viem vyčarovať. Dokonca aj nejakú básničku som jej napísal, že som pre ňu to najdôležitejšie v živote a musí si ma vziať. Bolo to zaujímavé, keď som si s ňou vykal a v básničke bolo, že si ma musí vziať, inak ju roztrhajú divoké prasatá alebo čo ja viem, čo tam bolo. Tak som sa rozhodol jej trochu spraviť radosť a venujem jej aj tento článok. Je tak trochu o rozprávkach a je tak trochu aj o nás všetkých. A hlavne o nej, ako sa teraz chechce a kuje ako mi ďalší úsmev ukradne. A ona je dosť rozprávková.
Poďme sa trochu baviť o rozprávkach. Ale bavme sa o veľkých rozprávkach, o rozprávkach, čo pozná celý svet. Ktorá vám konkrétne pošteklila myseľ? Mne Tri prasiatka.
Tri prasiatka v sebe skrývajú čosi kúzelné. Oni nechcú už doma len žrať z válova repu a prasličku a harmanček, pivné rožky, ale idú si postaviť dom. Isteže, predstava ako prasa utečie z dvora, že si ide postaviť dom, je úsmevná. Jedno zo slamy, druhé z dreva a tretie z tehál. Potom je tam samozrejme lotor, lapaj, paskuda, zbojník, čert, ancikrist, holota, nemravník, starý, chlípny vlk. Anciáš jeden. Minule som sa dočítal v jednom dialekte o tom, čo je anciáš. Lajo Slimák vo výkladovom slovníku pezinčiny píše, že anciáš je „taký malý chlapčisko, čo sa neví zmescit do koží. Celý den je na nohách a špekuluje, čo by kemu vyvédel.“ (Slimák, 2011, s. 12) Viem si predstaviť koľko dievčat mi to už povedalo. Obzvlášť sa teraz chechce tá, ktorá mi hovorí, že ja nie som dobrý.
Vlk je v príbehu lotor, čo chce prasiatka zožrať na večeru a poľuje na nich ako Nemci na Moskvu. Ani jednemu sa to nepodarilo. Treba však obom uznať, že mali výdrž. Nemci pomrzli a vlk mal takú kapacitu v pľúcach, ktorú som nikdy nevedel vypočítať na fyzike. Ale rozprávka je to nádherná. Ten pocit, keď si človek predstaví ako prasa s rypákom stavia dom. Má na sebe prilbu a isto niekde stavebný výkres. A podobne ako vo filme Marečku, podejte mi pero, gumuje tú časť výkresu ako tí majstri. Čertvie, či si tri prasiatka nehovorili, „Si nejaký zelený.“
Ale teraz mi prišla do gamby ďalšia vec. Rozprávky majú úžasnú históriu. Napadli vás nejakí známi rozprávkari? Každého človeka napadne (vlastne každému človeku napadne) Dobšinský, knihovnícky zameraných ľudí aj Matej Hrebenda, potom Božena Němcová, Erben, možno z nejakej časti aj Mickiewicz, Elias Lönnrot a nepochyne aj bratia Grimmovci.
Už dlhší čas zháňam príbehy bratov Grimmovcov. Nemyslím tie rozprávkové, ale tie pre dospelých. Tam, kde tečie krv a podobne. Hrozne rád sa rýpem v príbehoch, hľadám ich prvé verzie, najkrajšie podstaty. Napríklad minule som sa dostal k Červenej čiapočke zo 17. storočia. Príbeh píše Charles Perrault. Tam je trošku iná verzia Červenej čiapočky.
Čiapočka ide cez les doniesť svojej starej mati nejaké dobroty a kúsok masla. A teraz si človek predstaví niečo zaujímavé vo svojej mysli. Nejaké malé dievčatko sa poberie lesom, má v košíku voňavé pečivo a maslo rozvoniava o dušu. A to je krásna predstava pre príbeh, rozšíruje fantáziu. Ja si myslím, že nikoho z nás nezaujímajú len príbehy. Zaujíma nás iná predstava sveta, ktorá je nám bližšia. Alebo ako podaktorí, vieme si vytvárať vlastné príbehy, čo ženy dokážu neuveriteľne krásnym spôsobom oceniť. Napríklad tým, že sa smejú o dušu a chytajú sa za papuľu.
Ale späť k príbehu. No Čiapočka ide lesom, vlk zožerie starú mať a potom aj Červenú čiapočku a nadžgá sa aj voňavým maslom.
Poučenie? Neviem. Jediné poučenie, čo mi napadlo, je, že mám hroznú chuť na vianočku a maslo. Asi aj preto by som rád skončil a o rozprávkach sa pozhováral neskôr.
Zdroj: SLIMÁK, L. 2011. Výkladový slovník pezinčiny. Pezinok : Občianske združenie 5P, 2011. 196 s. ISBN 978-80-970038-1-4.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments